Vzduch v školskej kuchynke bol hustý a lepkavý, presýtený zmesou vôní, ktoré sa ešte len mali stať niečím lahodným. Zatiaľ to bola len kakofónia surovín: sladkastý závan vanilkového cukru, ťažká aróma droždia a ostrý pach dezinfekčného prostriedku, ktorým pani Vargová, učiteľka etiky a vedúca krúžku varenia, postriekala nerezové pulty s prehnanou vervou. Ema stála uprostred toho chaosu, v rukách zvierala zásteru s logom školy a cítila sa ako stratená ingrediencia v cudzom recepte.
Charitatívny Vianočný trh bol už o dva týždne a všetci sa tvárili, že pečenie pre dobrú vec je tá najprirodzenejšia vec na svete. Ema si to nemyslela. Jej predstava ideálneho popoludnia zahŕňala skicár, mäkkú ceruzku a slúchadlá s playlistom plným melancholických indie pesničiek. Rozhodne nie hlučnú miestnosť plnú spolužiakov, cinkot misiek a panický strach z toho, že jej kysnuté cesto nevykysne a ona sa stane terčom posmechu.
„Dobre, žiaci, ticho!“ zvolala pani Vargová a zatlieskala, aby si získala pozornosť. „Ako viete, výťažok z predaja pôjde na pomoc miestnemu útulku. Ciele sú vysoké, preto musíme byť efektívni. Rozdelím vás do dvojíc.“
Ema zatajila dych. Len nech to nie je Táňa so svojimi dokonale nalakovanými nechtami, ktoré by sa určite bála zašpiniť od múky. Alebo Paľo, triedny vtipkár, ktorý by jej pravdepodobne nasypal soľ do cukru.
Pani Vargová začala čítať mená zo zoznamu. Ema si v hlave odškrtávala bezpečné možnosti. Zostávalo už len zopár ľudí. Prosím, prosím, nech je to Sára, jej kamarátka z lavice, ktorá je rovnako nešikovná ako ona. Spolu by aspoň vytvorili komicky katastrofálnu dvojicu.
„...a posledná dvojica, Ema Vydrová a Alex Kováč.“
Emine srdce vynechalo úder a potom sa rozbehlo ako splašené. Alex? Ten Alex? Alex Kováč, kapitán školského basketbalového tímu. Chalan, ktorého úsmev sa zdal byť poháňaný slnečnou energiou a okolo ktorého sa vždy vznášal obláčik dievčenského chichotu. Chalan, ktorého si tajne kreslila do skicára, keď si myslela, že sa nikto nepozerá. Prečo práve ja? Zo všetkých ľudí v tejto miestnosti...
Cítila, ako sa jej do líc hrnie červeň. Stál na druhej strane kuchynky, opretý o pult, a keď počul svoje meno, jeho pohľad preletel po miestnosti a zastavil sa na nej. Neusmial sa výsmešne, ani neprevrátil očami. Len sa na ňu pozrel – skutočne pozrel – a nepatrne kývol hlavou.
O pár sekúnd už stál pri nej. Bol ešte vyšší, než sa jej zdalo z diaľky, a voňal sviežo, ako vypraté prádlo a niečo jemne mätové. „Takže, kolegyňa,“ povedal a jeho hlas bol hlbší a príjemnejší, než očakávala. Žiadna arogancia, len pobavený podtón. „Čo spáchame? Nejakú trojposchodovú tortu, ktorou ohúrime porotu?“
Ema preglgla. „Ja... ja neviem. Myslela som skôr na... muffiny? Tie sa nedajú až tak veľmi pokaziť.“
Zasmial sa a v kútikoch jeho očí sa objavili malé vrásky. „Muffiny sú super. Moja babka robí najlepšie čokoládové na svete. Má tajnú ingredienciu.“
Jeho babka robí muffiny? Táto informácia Emine vôbec nezapadala do obrazu populárneho športovca. Predstavovala si ho skôr na párty alebo v posilňovni, nie v kuchyni s babkou.
„A aká je tá tajná ingrediencia?“ odvážila sa spýtať.
Naklonil sa k nej, akoby jej išiel prezradiť štátne tajomstvo. „Štipka škorice a najkvalitnejšia horká čokoláda, žiadne náhrady.“ Pri tej blízkosti jej srdce opäť zrýchlilo. Cítila teplo, ktoré z neho sálalo.
„Dobre,“ vydýchla. „Tak... čokoládové muffiny so škoricou.“
„Perfektné. Ja zoženiem múku a cukor, ty vajíčka a mlieko?“ navrhol a už sa aj otáčal smerom k policiam so surovinami. Ema len prikývla, neschopná slova. Sledovala ho, ako sa s istotou pohybuje po kuchynke, zdraví sa s ostatnými a pritom bez problémov balansuje s veľkým vrecom múky. Bol vo svojom živle všade, dokonca aj tu.
Ona sa medzitým s triaškou v rukách snažila vybrať vajíčka z kartónu tak, aby žiadne nerozbila. Keď sa vrátila k ich pultu, Alex už tam mal vyskladané všetky suché ingrediencie.
„OK, šéfka, velíš ty,“ povedal s úsmevom a podal jej veľkú nerezovú misu. Bola studená a ťažká.
„Ja... ja nie som šéfka,“ zamrmlala a položila misu na stôl. „V pečení som skôr... začiatočník.“
„To nevadí, ja som asistent. Budem ti podávať veci a ochutnávať cesto,“ žmurkol na ňu. To žmurknutie bolo ako malá elektrická iskra. Ema rýchlo sklopila zrak k receptu, ktorý si narýchlo našla v mobile.
„Takže... najprv zmiešame suché ingrediencie,“ prečítala nahlas, viac pre seba ako pre neho. Vzala vrece s múkou a začala ju sypať do misy. Samozrejme, jej nešikovnosť nesklamala. Ruka sa jej trochu zatriasla a obláčik bieleho prachu sa vzniesol do vzduchu, pokrývajúc jej zásteru, ruky a kúsok Alexovho tmavého trička.
„Prepáč!“ vyhŕkla zhrozene. „Ja som taká nešika.“
Alex sa len zasmial. „V pohode, aspoň budeme vyzerať, že naozaj pracujeme.“ Striasol si múku z trička a potom sa zahľadel na jej ruku. „Máš to všade.“
Skôr než stihla zareagovať, natiahol ruku a jemne, takmer nebadateľne, jej palcom zotrel múku z chrbta dlane. Jeho dotyk bol teplý a trval len sekundu, no Emou prebehlo také mrazenie, že skoro pustila misu. Zdvihla k nememu pohľad. Usmieval sa, no v jeho očiach bolo niečo iné. Niečo sústredené a vážne.
„Tak,“ odtiahol ruku a odkašľal si, akoby ho ten moment tiež prekvapil. „Čo ďalej, šéfka?“
Ema sa zhlboka nadýchla vône múky, cukru a Alexa. „Cukor,“ zašepkala a snažila sa, aby sa jej hlas netriasol. „A potom... tá tajná ingrediencia.“
Pridali cukor, kakao, kypriaci prášok a nakoniec Alex s vážnou tvárou otvoril malú nádobku so škoricou. Opatrne z nej odmeral presne štipku a pridal ju do zmesi.
„Teraz mokré,“ povedala Ema, už o niečo sebaistejšie. Rozbila vajíčka do menšej misky (úspešne, bez škrupín), pridala mlieko a olej a všetko rozšľahala vidličkou. Alex medzitým lámal veľkú tabuľu tmavej čokolády na malé kúsky. Zvuk praskajúcej čokolády bol v tom hluku prekvapivo uspokojujúci.
„Môžem?“ spýtal sa a ukázal na misku s tekutou zmesou. Prikývla. Opatrne ju vzal a začal ju pomaly vlievať do misy so suchými ingredienciami. „Teraz to najdôležitejšie,“ povedal slávnostne. „Miešanie. Chceš sa toho ujať?“
Podal jej drevenú varešku. Ema ju nervózne chytila. Cesto bolo husté a lepkavé. Začala miešať, najprv neisto, potom ráznejšie. Rameno ju po chvíli začalo bolieť.
„Ide ti to dobre,“ povzbudil ju Alex. Stál blízko, veľmi blízko. Cítila jeho prítomnosť za chrbtom ako teplú deku. „Len to nemusíš prehnať. Pri muffinoch stačí cesto spojiť, nemalo by byť úplne hladké. Inak budú tvrdé.“
Prikývla a spomalila. Vareška sa v hustom ceste hýbala čoraz ťažšie.
„Počkaj, ukáž,“ povedal potichu a jeho ruka sa zrazu ocitla na vareške, hneď vedľa tej jej. „Musíš robiť také... osmičky. Od stredu k okrajom.“
Jeho prsty sa zľahka dotýkali jej. Boli teplé a pevné. Cítila každý jeden kĺb, každú nepatrnú nerovnosť na jeho koži. Vôňa škorice a čokolády sa miešala s jeho osobnou vôňou a Eme sa na chvíľu zatočila hlava. Celý svet sa zúžil len na ten malý priestor medzi nimi, na drevenú varešku a na teplo jeho dlane.
Spoločne viedli varešku cestom. Jeho pohyb bol plynulý a istý, jej ruka ho len pasívne nasledovala. Zabudla dýchať. Počula len tlkot vlastného srdca a tlmený zvuk miešaného cesta.
„Vidíš?“ zašepkal jej takmer pri uchu. „Takto je to perfektné.“
Neodtiahol ruku hneď. Zostali tak stáť ešte o zlomok sekundy dlhšie, než bolo nevyhnutné. Ich prsty stále prepletené na rúčke varešky, ponorenej v čokoládovom ceste plnom sľubov. Ema zdvihla pohľad a stretla sa s jeho očami. Neboli pobavené, ani priateľské. Boli tmavé a intenzívne a dívali sa na ňu tak, akoby bola jediná vec v celej kuchynke, na ktorej záleží.
Hlas pani Vargovej, ostrý ako kuchynský nôž, preťal tú krehkú bublinu, ktorá sa okolo nich vytvorila. „Kováč, nespi tam! Vidíš, že baby z béčky nedosiahnu na hornú policu po plechy. Pomôž im!“
Alex sebou trhol, akoby ho niekto polial studenou vodou. Rýchlo stiahol ruku z varešky a prešiel si prstami po zátylku. „Jasné, pani učiteľka,“ zamrmlal a o krok ustúpil od Emy. Tá sa zatiaľ s tvárou horúcou ako čerstvo otvorená rúra snažila sústrediť na misu s cestom. Vyzeralo perfektne. Hrudkovité, no spojené. Presne, ako povedal.
Keď sa Alex vrátil s dvoma plechmi na muffiny, jeden podal dievčatám z vedľajšieho stola a druhý položil pred Emu. Vzduch medzi nimi bol zrazu nabitý nevypovedanými slovami. Trápnosť bola takmer hmatateľná.
„Tak... ideme plniť?“ spýtal sa a jeho hlas znel o trochu vyššie než normálne.
Ema len prikývla a schmatla papierové košíčky, akoby to bola jej záchranná vesta. Začala ich vkladať do jamiek v plechu. Ruky sa jej stále jemne triasli. Alex vzal lyžicu a začal naberať cesto.
„Chceš, aby som ich držala, kým budeš plniť?“ navrhla rýchlo, len aby niečo povedala, aby prelomila to napäté ticho.
„Dobrý nápad,“ súhlasil s viditeľnou úľavou.
Položila ruky na okraje studeného plechu a on začal lyžicou opatrne dávkovať čokoládovú zmes do papierových košíčkov. Pracovali v tichosti, sústredene, ako tím chirurgov. Ema sledovala jeho ruky – dlhé, šľachovité prsty zvyknuté na držanie basketbalovej lopty sa teraz s prekvapivou jemnosťou pohybovali nad plechom. Pri treťom muffine mu kvapka cesta dopadla na palec. Bez premýšľania si ho strčil do úst a oblizol. Keď zdvihol zrak, stretol sa s jej pohľadom a na perách sa mu pohrával drzý úsmev.
„Kontrola kvality,“ vyhlásil. „Chutí skvele. Budeš slávna.“
Ema sa musela zasmiať. Smiech uvoľnil všetko napätie, ktoré sa v nej nahromadilo. „Pochybujem. Ak sa vôbec upečú.“
„Upečú sa,“ uistil ju. „Spoločne to zvládneme.“ To slovo – spoločne – zaznelo v jej ušiach inak ako predtým. Malo novú váhu, nový význam.
Keď bol plech plný, Alex ho opatrne zasunul do predhriatej rúry. „Tak. A teraz čakať,“ povedal a oprel sa o pult vedľa nej.
V kuchynke vládol riadený chaos. Všade bzučali rozhovory, cinkali riady a mixéry hučali ako naštartované motorky. Ale pri ich malom kúsku pracovnej dosky bolo zrazu ticho a pokoj.
„Takže... Ema Vydrová,“ začal Alex a pozrel sa na ňu zboku. „Okrem toho, že si tajný pekárenský talent, čo ešte robíš, keď sa práve nesnažíš zasypať spolužiakov múkou?“
Ema sa začervenala pri spomienke na svoj malý trapas. „Ja... kreslím.“
Jeho tvár sa rozžiarila úprimným záujmom. „Fakt? A čo kreslíš?“
Zaváhala. Kreslím teba. Kreslím tvoje ruky, keď hádžeš na kôš. Kreslím tvoj profil, keď sa smeješ s kamarátmi na chodbe. Kreslím tie vrásky pri tvojich očiach.
„Len tak... rôzne veci,“ povedala nakoniec vyhýbavo. „Prírodu. Portréty. Čo mi napadne.“
„To je super,“ povedal a nezdalo sa, že by to bola len zdvorilostná fráza. „Rád by som niekedy niečo videl.“
Srdce jej poskočilo. „Nič moc to nie je.“
„Tomu neverím,“ pokrútil hlavou. Pozrel sa na ňu a všimol si malú čokoládovú šmuhu na jej líci, kúsok od kútika úst. „Počkaj, máš tam...“
Ukázal na miesto. Ema si ho inštinktívne skúsila zotrieť, no minula ho. Alex sa potichu zasmial. „Nie, viac doľava.“ Skúsila to znova, opäť neúspešne.
„Ach, ty si beznádejný prípad,“ podpichol ju jemne. Skôr než si to uvedomila, natiahol ruku, palcom jej prešiel po líci a zotrel tú malú čokoládovú bodku. Tentoraz bol jeho dotyk vedomejší, pomalší. Jeho palec sa na jej koži zdržal o sekundu dlhšie a jej sa zdalo, že na tom mieste cíti malé brnenie. „Hotovo.“
Neodtiahol ruku úplne, len ju nechal klesnúť a oprel sa o pult tak, že sa ich ramená zľahka dotýkali. Ema stála ako primrznutá, bála sa pohnúť, aby ten krehký kontakt neprerušila.
Z rúry sa začala šíriť nádherná, omamná vôňa. Hlboká, sýta aróma čokolády, prepletená s hrejivým, sladkým tónom škorice. Bolo to presne také, ako si predstavovala. Vôňa domova, Vianoc a niečoho nového a vzrušujúceho.
„Voní to úžasne,“ zašepkala.
„Hovoril som ti,“ odpovedal rovnako potichu. „Tajná ingrediencia nikdy nesklame.“
Časovač na rúre prenikavo zapípal. Ich spoločná chvíľa sa skončila. Alex si natiahol hrubé kuchynské rukavice a s opatrnosťou chirurga vytiahol horúci plech. Muffiny boli dokonalé. Vybehli vysoko nad okraj košíčkov, ich povrch bol popraskaný a tmavý. Vyzerali presne ako z nejakej drahej pekárne.
„Dokázali sme to,“ povedal Alex a v jeho hlase bola neskrývaná hrdosť. Pozrel na Emu a jeho úsmev bol taký široký a nákazlivý, že sa neubránila a usmiala sa tiež. Nebol to len jeho úspech, ani jej. Bol ich spoločný.
Položili ich na mriežku chladnúť a pustili sa do upratovania. Umývali riad vedľa seba pri malom dreze, občas sa ich lakte stretli, keď siahali po hubke alebo utierke. Každý náhodný dotyk bol ako malý elektrický výboj.
Keď bolo všetko čisté a odložené na svojom mieste, pani Vargová začala zvolávať všetkých na záver. Ich čas sa krátil.
„Hej, Ema?“ ozval sa Alex, keď si skladala zásteru.
Otočila sa k nemu.
„Vieš, vôbec nie si nešika,“ povedal vážne. „A toto... toto bol vlastne najlepší deň za poslednú dobu.“
Nestihla nič odpovedať. Len sa na neho dívala, srdce jej búchalo o rebrá a snažila sa vryť si do pamäti výraz jeho tváre. Než sa otočil a odišiel k svojim kamarátom, ešte jej venoval jeden posledný, dlhý pohľad. Pohľad, ktorý sľuboval, že toto nebol koniec. Že to bol len začiatok.
Ema zostala stáť uprostred utíchajúcej kuchynky, vo vzduchu stále visela vôňa čokolády a škorice a v duši jej klíčil nový, nečakaný pocit. Nebol to už len strach a neistota. Bola to nádej.
Nasledujúce dni v škole boli pre Emu ako chôdza po lane. Na jednej strane bola vzrušujúca, nová realita, v ktorej na ňu Alex Kováč občas žmurkol cez celú chodbu alebo jej pri skrinkách s úsmevom povedal „Ahoj, šéfka“. Na druhej strane bola priepasť pochybností. Čo ak to nič neznamená? Čo ak je len taký milý na všetkých?
Jej skicár sa zapĺňal rýchlejšie než kedykoľvek predtým. Už to neboli len tajné, rýchle náčrty. Boli to detailné štúdie. Spôsob, akým sa mu skriví kútik úst tesne predtým, ako sa naplno usmeje. Sústredený výraz v jeho očiach, keď vysvetľoval matematický príklad mladšiemu spolužiakovi. Dokonca aj spôsob, akým si netrpezlivo prešiel rukou po vlasoch, keď ich tím prehrával o dva body. Kreslila si ho, aby si uchovala tie momenty, aby ich mohla preskúmať a pochopiť.
V piatok, týždeň pred Vianočným trhom, sedela v knižnici a snažila sa dokončiť esej z literatúry. Myšlienky jej však utekali všade, len nie k metaforám v Hviezdoslavových básňach. Zrazu sa pred ňou zjavil tieň. Zdvihla hlavu a srdce jej vynechalo úder.
Alex stál pri jej stole a v rukách držal dve knihy. „Je tu voľné?“ spýtal sa potichu, aby nerušil posvätné ticho knižnice.
Ema len prikývla, neschopná slova. Ticho si sadol oproti nej, otvoril jednu z kníh a začal si robiť poznámky. Ema sa snažila vrátiť k svojej eseji, no jej oči neustále utekali k nemu. Vyzeral inak ako na basketbalovom ihrisku alebo v hlučnej školskej kuchynke. Tu, v tlmenom svetle knižnice, pôsobil vážnejšie, sústredenejšie.
Po niekoľkých minútach tichej práce sa ozval zvuk z jej mobilu. Správa. Rýchlo ho stíšila a ospravedlňujúco sa pozrela na knihovníčku. Pozrela na displej. Správa bola od neznámeho čísla.
„Dúfam, že ťa neruším pri štúdiu Hviezdoslava. Alebo je to už nejaký iný básnik, ktorý ti nedá spávať? :)“
Ema zdvihla zrak od mobilu a pozrela sa na Alexa. Práve zdvihol hlavu od knihy a na tvári mal presne ten drzý úsmev, ktorý poznala. Takže to bol on. Odkiaľ mal jej číslo? Pravdepodobne od Sáry...
„Ako vieš, že píšem o Hviezdoslavovi?“ odpísala a snažila sa potlačiť úsmev.
Jeho prsty sa rýchlo mihali po displeji. Cink.
„Mám svoje zdroje. A okrem toho, ten zúfalý výraz v tvojej tvári poznám každý, kto sa kedy pokúšal preložiť jeho jazyk do slovenčiny 21. storočia.“
Ema sa potichu zasmiala. Knihovníčka na ňu varovne pozrela.
„Veľmi vtipné. Ty sa učíš na čo? Dejiny basketbalu?“
„Skoro. Fyzika. Potrebujem si opraviť známku, inak ma tréner nepustí na dôležitý zápas.“
Táto informácia ju prekvapila. Alex Kováč, hviezda tímu, má problémy s fyzikou? To ho robilo ešte ľudskejším. Zraniteľnejším.
„Fyzika? Tá mi celkom ide. Možno by som ti mohla pomôcť...“ napísala, a hneď ako správu odoslala, spanikárila. Preboha, Ema, čo to robíš? Ponúkaš doučovanie kapitánovi basketbalového tímu?
Jeho reakcia prišla okamžite. Zdvihol hlavu od mobilu, jeho oči sa rozšírili prekvapením a potom sa na ňu vďačne usmial.
„Zachránila by si ma. Vážne. Kedy máš čas? Pozývam na horúcu čokoládu ako odmenu.“
Dohodli sa na stredu popoludní, v jej obľúbenej malej kaviarni neďaleko školy. Zvyšok času v knižnici strávili v tichosti, no to ticho už nebolo napäté. Bolo plné očakávania. Keď odchádzal, zastavil sa pri jej stole.
„Takže... v stredu,“ povedal a jeho úsmev bol tentokrát jemný a trochu neistý. „A ďakujem, Ema. Vážne.“
Keď odišiel, Ema zostala sedieť a dívala sa na jeho prázdnu stoličku. Mala rande. Teda... doučovanie. Doučovanie, ktoré bolo v podstate rande. S Alexom Kováčom. Cítila zmes paniky a čistého, nefalšovaného šťastia.
Streda prišla rýchlejšie, než čakala. Ema strávila pred zrkadlom asi o pol hodinu viac než zvyčajne. Nakoniec si vybrala jednoduché džínsy a mäkký modrý sveter, o ktorom Sára tvrdila, že jej zvýrazňuje oči. Keď vošla do kaviarne, Alex tam už sedel pri malom stolíku v rohu. Pred sebou mal otvorený zošit a vyzeral frustrovane.
„Ahoj,“ pozdravila ho a sadla si.
Zdvihol hlavu a tvár sa mu okamžite rozjasnila. „Ahoj. Už som sa bál, že si si to rozmyslela a nechala ma napospas týmto vzorcom.“
„Nikdy by som neopustila vojaka v boji,“ zasmiala sa a vytiahla svoje poznámky. „Tak, ukáž, čo ťa trápi.“
Nasledujúca hodina ubehla ako voda. Ema s prekvapením zistila, že vysvetľovanie fyzikálnych zákonov ju vlastne baví. A Alex nebol vôbec beznádejný prípad. Bol inteligentný, len potreboval, aby mu to niekto vysvetlil inak, vizuálnejšie. Používala príklady z basketbalu – dráha lopty pri hode na kôš ako parabola, sila odrazu od palubovky. Zrazu všetko začalo dávať zmysel.
„Ty si génius,“ vyhlásil Alex, keď úspešne vypočítal posledný príklad. „Ako to, že neučíš namiesto nášho fyzikára? Bolo by to oveľa zábavnejšie.“
„Možno v budúcom živote,“ usmiala sa Ema. Cítila sa sebavedome a uvoľnene. S ním to bolo také ľahké.
Objednali si horúcu čokoládu so šľahačkou a rozhovor sa zvrtol od fyziky k osobnejším témam. Hovoril jej o tlaku, ktorý cíti ako kapitán tímu, o svojom sne získať športové štipendium a študovať v zahraničí. Ona mu opatrne rozprávala o svojej vášni pre kreslenie, o plánoch prihlásiť sa na umeleckú školu, aj keď jej rodičia by ju radšej videli na medicíne.
„Musíš im ukázať, aká si dobrá,“ povedal vážne. „Keď niečo naozaj chceš, musíš za tým ísť. Aj keby to znamenalo sklamať očakávania iných.“
Pozerala sa na neho a uvedomila si, že to nebol len pekný chalan s dokonalým úsmevom. Mal hĺbku. Mal sny a obavy, rovnako ako ona.
Keď sa chystali odísť, Alex trval na tom, že ju odprevadí domov. Vonku sa už stmievalo a vianočné svetlá na uliciach vytvárali magickú atmosféru. Kráčali vedľa seba, ich ramená sa občas stretli.
„Vieš, na tých Vianočných trhoch...“ začal Alex neisto, keď zastali pred jej bránou. „Bude tam dosť veľa ľudí. A bude zima. Možno by sme sa... mohli držať spolu? Aby sme sa nestratili.“
Ema sa pozrela do jeho očí, ktoré sa v svetle pouličnej lampy leskli. Nebola to otázka logistiky. Bola to otázka s podtextom. Bola to pozvánka.
„To znie ako dobrý plán,“ odpovedala potichu.
Naklonil sa k nej. Na zlomok sekundy si myslela, že ju pobozká. Srdce sa jej zastavilo. On jej však len jemne odhrnul prameň vlasov, ktorý jej padal do tváre. Jeho prsty sa pritom letmo dotkli jej líca.
„Tak v piatok,“ zašepkal a s posledným úsmevom sa otočil a odišiel.
Ema zostala stáť pred domom, prstami si prešla po líci, presne tam, kde sa ho dotkol. Celé jej telo bolo naplnené teplým, radostným očakávaním. Piatok. Vianočný trh. A Alex. Zrazu sa nevedela dočkať.
Piatkový večer priniesol so sebou mráz, ktorý štípal na lícach, a vôňu vareného vína a pečených gaštanov, ktorá sa niesla celým námestím. Vianočné trhy boli v plnom prúde. Stovky ľudí sa preplietali medzi drevenými stánkami, ozdobenými čečinou a blikajúcimi svetielkami. Všade zneli koledy a detský smiech. Bol to presne ten druh gýčovej, no neodolateľnej vianočnej atmosféry, akú Ema milovala.
Školský stánok bol strategicky umiestnený neďaleko veľkého vianočného stromu. Pani Vargová pobehovala okolo s elánom generála a organizovala študentov. Muffiny, ktoré upiekli s Alexom, ležali naaranžované na veľkom podnose a vyzerali neuveriteľne lákavo. Na malej ceduľke stálo: „Alexove & Emine čoko-škoricové nebíčko“. Ema sa pri tom názve musela usmiať.
Stála trochu bokom, nasávala atmosféru a hľadala v dave známu tvár. Sára už predávala perníky a Táňa s kamarátkami sa chichotali pri stánku s punčom. Alexa nikde nevidela. Začínala sa v nej ozývať známa neistota. Možno si to rozmyslel. Možno je tu so svojimi kamarátmi z tímu a na mňa úplne zabudol.
Práve keď sa chystala rezignovane pomôcť Sáre s vydávaním drobných, niekto jej zozadu jemne položil ruky na plecia. „Hľadáš niekoho, šéfka?“
Ten hlas. Otočila sa a stál tam on. Mal na sebe hrubú zimnú bundu a červenú čiapku, spod ktorej mu vykúkali neposlušné pramene tmavých vlasov. Nos a líca mal červené od zimy a usmieval sa tak, že by dokázal roztopiť aj najväčší cencúľ. V ruke držal dva papierové poháre.
„Dúfal som, že si dáš horúcu čokoládu,“ povedal a jeden pohár jej podal. „Tentoraz bez fyziky. Len tak.“
„Ďakujem,“ vydýchla a vďačne si vzala teplý pohár. Jeho teplo jej okamžite preniklo cez rukavice až do skrehnutých prstov. „Už som si myslela, že neprídeš.“
„Meškal som, prepáč. Musel som doma dokončiť jednu dôležitú misiu,“ povedal záhadne. „Ale teraz som tu. A ako som sľúbil, nedovolím, aby si sa mi stratila.“
A bez ďalších slov ju chytil za ruku.
Nebolo to ako tie predchádzajúce letmé, náhodné dotyky. Teraz ju držal pevne a isto. Vplietol si svoje prsty medzi jej, akoby tam presne patrili. Ema cítila, ako sa jej do tváre opäť hrnie červeň, no tentoraz to bolo príjemné. V tom chladnom večeri bol jeho dotyk ako malý, osobný ohrievač.
„Naše muffiny idú na dračku,“ poznamenal a kývol hlavou smerom k stánku, kde pani Vargová práve predávala posledné kúsky. „Hovoril som ti, že si talent.“
„My sme talent,“ opravila ho a stisla mu ruku. „Bez tvojej tajnej ingrediencie by to nebolo ono.“
Prechádzali sa pomaly pomedzi stánky, ruka v ruke. Alex jej kúpil pražené mandle v cukre a ona jemu obrovský sladký trdelník. Smiali sa, rozprávali sa o všetkom a o ničom a Ema sa cítila taká šťastná a uvoľnená, ako už dávno nie. Stratila pojem o čase. Svet okolo nich akoby prestal existovať. Boli tam len oni dvaja, blikajúce svetielka a sladká vôňa Vianoc.
Zastavili sa pri malom klzisku uprostred námestia. Deti sa smiali a naháňali, páry sa neisto držali za ruky.
„Vieš korčuľovať?“ spýtal sa Alex.
„Trochu,“ priznala. „Ale väčšinou trávim viac času na zadku ako na korčuliach.“
„Perfektné. Ja som v tom celkom dobrý. Mohol by som ťa to naučiť,“ žmurkol na ňu. „Ber to ako revanš za tú fyziku.“
O chvíľu už sedeli na lavičke a obúvali si korčule. Alex si tie svoje zašnúroval za pár sekúnd, no Ema sa trápila s tými svojimi.
„Počkaj, pomôžem ti,“ povedal a kľakol si pred ňu. Opatrne jej chytil nohu do rúk a začal pevne uťahovať šnúrky. Jeho sústredený pohľad bol upretý na jej nohu a Ema ho mohla nerušene pozorovať. Vyzeral tak neskutočne, keď tam kľačal, len pre ňu.
„Hotovo,“ povedal a zdvihol hlavu. Ich pohľady sa stretli. Bol tak blízko. Stačilo by sa trochu predkloniť...
Pomohol jej postaviť sa. Na tenkých nožoch korčúľ okamžite stratila rovnováhu. Skríkla a inštinktívne sa ho chytila okolo krku. On ju pevne chytil okolo pása, aby nespadla. Stáli tam, v tesnom objatí, tváre len pár centimetrov od seba. Cítila jeho dych na svojej pokožke.
„Vidíš? Už teraz sa na mne držíš,“ zašepkal a v očiach sa mu zračilo pobavenie, no aj niečo hlbšie, nežnejšie.
„Povedala som ti, že som v tom hrozná,“ zamrmlala mu do bundy.
„Nič sa nedeje. Nepustím ťa,“ sľúbil. A ona mu verila.
Pomaly ju viedol na ľad. Celý čas ju držal za ruky a trpezlivo jej ukazoval, ako prenášať váhu. Najprv sa kŕčovito držala jeho rúk, no postupne, s jeho povzbudzovaním, sa odvážila urobiť pár samostatných krokov. Samozrejme, po chvíli zaváhala a už-už letela na zem, no Alex bol ako blesk. V poslednej chvíli ju zachytil. Skončili v smiešnej, zamotanej polohe, obaja sa smiali, až im tiekli slzy.
Po pol hodine sa unavení, no šťastní, vrátili na pevnú zem. Ema sa cítila zvláštne sebavedome. Nielenže nespadla, ale dokonca si to užívala. S ním bolo všetko jednoduchšie.
„Poď,“ povedal Alex, keď si vyzuli korčule. „Musím ti ešte niečo ukázať. Tú moju tajnú misiu.“
Znovu ju chytil za ruku a viedol ju preč od rušného centra námestia, do tichšej bočnej uličky. Na jej konci bol malý parčík, ktorý teraz v zime vyzeral opustene. Až na jednu lavičku.
Keď prišli bližšie, Ema zalapala po dychu. Na lavičke ležala deka a malý termoska. Ale to nebolo všetko. Na strome nad lavičkou viselo niečo, čo sa v tme lesklo. Alex vytiahol mobil, zapol baterku a namieril ju hore.
Na tenkých silónoch tam viseli desiatky malých, papierových hviezdičiek. Každá bola inak poskladaná, inak veľká. Vytvárali nad lavičkou akúsi trblietavú, magickú oblohu.
„Čo... čo to je?“ zašepkala ohromene.
„To je tá tajná misia,“ povedal Alex a trochu sa červenal. „Skladal som ich posledné dva dni. Viem, že máš rada hviezdy. A... chcel som pre teba vytvoriť tvoje vlastné súhvezdie. Tu.“
Ema sa na neho pozrela. V jeho očiach videla všetku tú námahu, všetku tú nežnosť, ktorú do toho vložil. Nikdy pre ňu nikto nič také neurobil. Bolo to to najromantickejšie gesto, aké si dokázala predstaviť. Cítila, ako sa jej do očí tisnú slzy dojatia.
„Alex... ja... nemám slov,“ vydýchla.
„Nič nehovor,“ povedal potichu a urobil krok k nej. Opatrne jej zotrel slzu, ktorá sa jej skotúľala po líci. „Len mi povedz, že sa ti to páči.“
„Páči? Ja to milujem,“ povedala a hlas sa jej zlomil.
Stáli tam, pod oblohou z papierových hviezd, a dívali sa jeden na druhého. Všetok hluk z trhov zmizol. Všetci ľudia sa vyparili. Existovali len oni dvaja.
Alex sa pomaly naklonil. Tentoraz nebolo žiadne vyrušenie. Žiadna pani Vargová, žiadny zvoniaci mobil. Čas sa spomalil. Ema privrela oči a čakala.
Jeho pery boli jemné a teplé, ako prísľub niečoho krásneho. Bol to bozk váhavý a nežný, plný všetkých nevypovedaných slov a pocitov, ktoré sa medzi nimi za posledné týždne nahromadili. Chutil po horúcej čokoláde, pražených mandliach a po nádeji.
Keď sa odtiahol, zostali stáť s čelami opretými o seba. Ema sa usmievala.
„Wow,“ zašepkala.
„Wow,“ zopakoval po nej a v jeho hlase bola úľava a čistá radosť. „Myslím, že som našiel novú tajnú ingredienciu.“
„Akú?“ spýtala sa zvedavo.
„Teba.“
Sadli si na lavičku pod papierové hviezdy. Alex nalial z termosky horúci jablkový čaj so škoricou a zázvorom. Zhovárali sa, smiali a občas len mlčky sedeli, držali sa za ruky a vychutnávali si tú dokonalú chvíľu. Ema sa cítila, akoby sa vznášala v nejakom krásnom sne, z ktorého sa nikdy nechce zobudiť.
„Vieš, pamätám si ťa ešte z prvého ročníka,“ priznal sa zrazu Alex a pozrel sa do diaľky. „Vždy si sedela vzadu v triede a kreslila si. Všetci ostatní robili hluk a bláznili sa, ale ty si bola vo svojom vlastnom svete. Vyzerala si tak... pokojne.“
Ema sa prekvapene na neho pozrela. „Ty si si ma všímal?“
„Jasné, že áno,“ usmial sa. „V tom chaose si bola ako tichý, farebný ostrov. Vždy ma zaujímalo, čo sa skrýva v tom tvojom skicári.“
Srdce jej poskočilo. Takže to nebola len jednostranná fascinácia. On si ju všímal rovnako, ako ona jeho, len každý z opačného konca triedy.
„Väčšinou len také čarbanice,“ povedala a skromne pokrčila plecami.
„Neverím,“ pokrútil hlavou. „Stavím sa, že je to plné úžasných vecí. Rád by som ich raz videl. Ak mi to dovolíš.“
„Možno,“ odvetila tajomne a cítila, ako ju hreje pri srdci. Myšlienka, že by mu ukázala svoje kresby – dokonca aj tie, na ktorých bol on – už nebola taká desivá. Bola vzrušujúca.
Keď ju odprevádzal domov, zastali pred jej bránou a ani jednému sa nechcelo rozlúčiť.
„Takže...“ začal Alex a prešľapoval z nohy na nohu, zrazu trochu neisto. „Čo sme teraz my?“
Ema sa usmiala. Páčilo sa jej, že sa na to pýta priamo. Žiadne hry, žiadne nejasnosti. „A čo by si chcel, aby sme boli?“
Chytil ju za obe ruky a pozrel sa jej priamo do očí. „Chcel by som byť tvoj frajer, Ema. Ak ma budeš chcieť.“
Všetky romantické filmy a knihy, ktoré kedy videla a čítala, ju nepripravili na tento pocit. Bolo to lepšie. Reálnejšie. „Chcem ťa,“ zašepkala a vedela, že to je tá najpravdivejšia veta, akú kedy povedala.
Jeho tvár sa rozžiarila. Tentoraz bol ich bozk istejší, radostnejší. Bol to bozk prísľubu, bozk nového začiatku.
Vianočné prázdniny boli ako jedna dlhá, sladká pieseň. Snehová nádielka premenila mesto na zimnú rozprávku a oni dvaja trávili spolu takmer každý deň. Chodili na dlhé prechádzky zasneženým parkom, stavali snehuliaka, ktorý sa viac podobal na mimozemšťana, a vracali sa domov s červenými nosmi, aby sa zohriali pri šálke čaju.
Alex ju vzal na basketbalový tréning a predstavil ju spoluhráčom. Ema očakávala posmešky alebo ignoráciu, no chalani boli prekvapivo milí. Videla na Alexovi, aký je hrdý, keď ju drží za ruku a hovorí: „Toto je Ema, moja frajerka.“
Ona ho na oplátku vzala do svojho sveta. Jedno popoludnie, keď vonku fúkal silný vietor, nabrala odvahu a priniesla svoj skicár. Sadli si na koberec v jej izbe, obklopení vôňou terpentínu a farieb, a ona mu ho ukázala. Listovala stránkami plnými krajiniek, portrétov jej kamarátky Sáry, abstraktných tvarov... a jeho.
Keď sa dostala k prvému náčrtu jeho tváre, zaváhala. Srdce jej búšilo. Čo ak si bude myslieť, že je nejaká stalkerka?
„To som ja?“ spýtal sa potichu, keď uvidel kresbu. Jeho hlas nebol výsmešný, bol plný úžasu.
Ema len prikývla a čakala na jeho reakciu.
Opatrne si vzal skicár a začal listovať ďalej. Kresba za kresbou, všetky venované jemu. Jeho ruky, jeho úsmev, jeho sústredený pohľad. Keď dolistoval na koniec, zdvihol k nej zrak. V očiach sa mu lesklo.
„Ema... toto je... neuveriteľné,“ vydýchol. „Nikdy som si nemyslel, že ma niekto vidí takto. Že vo mne vidí... toto.“ Ukázal na jednu z kresieb, kde zachytila jeho zraniteľný výraz tesne po prehratom zápase.
„Vidím ťa,“ povedala jednoducho.
Položil skicár na zem, pritiahol si ju k sebe a pevne ju objal. V tom objatí bolo všetko – vďačnosť, neha a hlboké porozumenie. Cítila sa úplne v bezpečí. Odhalila mu svoju najtajnejšiu, najzraniteľnejšiu časť a on ju prijal bez váhania.
Na Štedrý večer ju Alex prekvapil darčekom. Bola to malá, elegantne zabalená škatuľka. Keď ju otvorila, našla v nej sadu profesionálnych akvarelových farieb a štetcov.
„Aby si mohla maľovať farebne,“ povedal a usmial sa. „Tvoj svet nie je len čiernobiely.“
Jej darček pre neho bol osobnejší. Zarámovaná kresba, ktorú urobila špeciálne pre neho. Bol to obraz ich lavičky pod papierovými hviezdami. Romantický, no zároveň plný nádeje. Keď ho Alex uvidel, nemal slov. Len ju pobozkal, dlho a nežne.
Posledný deň v roku stáli na kopci nad mestom a pozerali sa na ohňostroje, ktoré maľovali oblohu explóziami farieb. Ema sa opierala o Alexa, hlavu mala položenú na jeho pleci a cítila sa nekonečne šťastná.
„Šťastný nový rok, Ema,“ zašepkal jej do vlasov, keď na oblohe vybuchla najväčšia zlatá raketa.
„Šťastný nový rok, Alex,“ odpovedala a zdvihla k nemu tvár.
Začalo to zdanlivo obyčajným pečením muffinov. Rozsypanou múkou, náhodným dotykom a spoločnou vôňou čokolády a škorice. A rozkvitlo to do niečoho oveľa väčšieho a krajšieho, než si kedy dokázala predstaviť. Do lásky, ktorá bola silná, úprimná a plná papierových hviezd. Vedela, že tento nový rok prinesie nové výzvy, no kým bude mať po svojom boku jeho, zvládne čokoľvek. Ich príbeh sa ešte len začínal.