V lesnej škôlke pod starým dubom voňala zem po daždi a mach bol mäkký ako perina. Filip sedel na pníku s pokrčeným čelom a pred sebou mal malú kôpku žaluďov. Snažil sa ich spočítať, ale stále sa mu to nedarilo.
„Jeden, dva, tri, štyri, päť...“ počítal na prstoch jednej ruky. Potom sa bezradne pozrel na zvyšné žalude. „A čo ďalej? Mám ich viac ako päť, ale mám len päť prstov!“
Elenka, ktorá si kúsok od neho kreslila paličkou do hliny kvetinku, zdvihla hlavu. „Tak použi druhú ruku,“ poradila mu s úsmevom.
„Ale ja chcem niesť v druhej ruke tento pekný kamienok,“ namietal Filip a ukázal na hladký, sivý okruhliak. „Musí existovať spôsob, ako na jednej ruke napočítať viac!“
Skúšal to znova a znova. Počítal prsty, potom kĺby, ale vždy sa len zamotal a nahnevane si povzdychol. „To sa nedá! Ruka má jednoducho málo prstov.“
Práve vtedy sa z koruny starého duba ozvalo tiché, múdre „Hú-húúú.“
Deti zdvihli hlavy. Na najhrubšom konári sedela sova Rozália, veľká a majestátna, s očami ako dva zlaté medovníky. Žmurkla jedným okom a zletela nižšie, aby na ne lepšie videla.
„Hú-hú, múdre hlavičky,“ zahúkala znova, jej hlas bol jemný ako šuchot lístia. „Počujem, že vás trápi počítanie. Čo ak vám poviem, že na jednej ruke sa dá napočítať nielen do päť, ale oveľa, oveľa viac?“
Filip sa zatváril nedôverčivo. „Viac? Ako? Veď prstov je len päť.“
„To je pravda,“ prikývla sova Rozália. „Ale každý váš prst môže mať inú, tajnú silu. Predstavte si, že vaše prsty nie sú len obyčajné jednotky. Sú to kúzelní pomocníci.“
Elenka zvedavo naklonila hlavu. „Akú tajnú silu, pani sova?“
Rozália roztiahla jedno krídlo, akoby chcela ukázať na tabuľu. „Počúvajte dobre. Každý prst bude mať svoje vlastné číslo. Začneme od malíčka. Ten bude mať hodnotu jedna.“
Filip zdvihol malíček. „Dobre. To je jeden.“
„Presne tak,“ pochválila ho sova. „Teraz prstenník. Ten bude mať hodnotu dva.“
Elenka zdvihla prstenník. „Chápem. Malíček je jeden, prstenník je dva.“
„Správne. Prostredník, ten najdlhší, bude mať hodnotu štyri.“
„Štyri?“ začudoval sa Filip. „Prečo štyri?“
„Lebo je to dvakrát viac ako predchádzajúci prst,“ vysvetlila Rozália trpezlivo. „Ukazovák bude mať hodnotu... čo myslíte?“
Elenka chvíľu premýšľala. „Ak je to vždy dvakrát viac... tak osem?“
„Vynikajúce!“ zahúkala Rozália nadšene. „A palec, ten najsilnejší, bude mať hodnotu šestnásť.“
Zhrnula to pre nich ešte raz, pomaly a zreteľne: „Takže, zapamätajte si: Malíček je 1. Prstenník je 2. Prostredník je 4. Ukazovák je 8. A palec je 16.“
Deti si prezerali svoje ruky s novým rešpektom. Už to neboli len prsty, ale tajné čísla.
„A ako nám to pomôže napočítať?“ spýtal sa Filip, stále trochu zmätený.
„Jednoducho,“ usmiala sa sova. „Keď chcete ukázať nejaké číslo, zdvihnete tie prsty, ktorých hodnoty spolu dajú presne to číslo. Skúsme to. Ako ukážete číslo jedna?“
„Zdvihnem malíček!“ vyhŕkol Filip.
„Perfektné. A číslo dva?“
„Zdvihnem prstenník,“ pridala sa Elenka.
„Výborne. A teraz pozor, prichádza prvá hádanka. Ako ukážete číslo tri?“
Filip okamžite zdvihol prostredník. „Tretí prst!“
Rozália pokrútila hlavou. „Nie tak celkom, milý Filip. Pamätaj, prostredník má hodnotu štyri. My potrebujeme presne tri. Ako by sme mohli zložiť trojku z našich tajných čísel?“
Deti sa pozreli na svoje dlane. Mali k dispozícii čísla 1, 2, 4, 8 a 16. Elenka zašepkala: „Čo ak... sčítame hodnoty dvoch prstov? Dva a jeden sú predsa tri!“
Jej oči sa rozžiarili. Opatrne zdvihla prstenník (ktorý mal hodnotu 2) a malíček (ktorý mal hodnotu 1). „Takto?“
„Presne tak!“ zahúkala Rozália a od radosti zatrepala krídlami. „Zdvihla si prstenník a malíček. Dva plus jeden sa rovná tri! Vidíte? Už viete ukázať číslo tri!“
Filip to hneď skúsil. Zdvihol prstenník a malíček. Bolo to zvláštne, ale fungovalo to. Cítil, ako sa mu v hlave niečo rozjasnilo.
„Aha! A číslo štyri je len prostredník!“ zvolal.
„Správne. A teraz ťažšia úloha. Ako ukážete číslo päť?“ pokračovala sova vo svojej hre.
Tentokrát už premýšľali spolu. „Potrebujeme päť,“ povedala Elenka. „Najbližšie nižšie číslo, ktoré máme, je štyri. To je prostredník.“ Zdvihla ho. „Ale to je len štyri. Koľko nám chýba do päť?“
„Jeden!“ skríkol Filip. „A jednotka je malíček!“ Rýchlo zdvihol prostredník a malíček. „Štyri plus jeden je päť! Takto!“
Boli zo seba nadšení. Už vedeli na jednej ruke ukázať číslo päť úplne novým, tajomným spôsobom.
„Tak a teraz sa vráťme k tvojim žaluďom, Filip,“ povedala sova. „Spočítajme ich spolu.“
Položili žalude pekne do radu. Bolo ich presne sedem.
„Sedem!“ povedal Filip. „To je viac ako päť. Ako ukážeme sedem?“
Začali spolu premýšľať nahlas. „Najväčšie číslo menšie ako sedem je štyri,“ začala Elenka a zdvihla prostredník. „Štyri. Koľko nám chýba do sedem?“
Filip počítal na prstoch druhej ruky. „Päť, šesť, sedem... chýbajú nám tri!“
„A ako sme ukázali číslo tri?“ spýtala sa ich sova.
„Prstenník a malíček!“ zvolali naraz.
„Tak to spojte,“ nabádala ich Rozália.
Elenka pomaly zdvihla prostredník (4), potom prstenník (2) a nakoniec malíček (1). Pozrela sa na svoju ruku. „Štyri plus dva je šesť. A plus jeden je sedem. Podarilo sa!“
Filip to s radosťou zopakoval. Držať zdvihnuté tri prsty a vedieť, že to znamená sedem, bol úžasný pocit. Bolo to ako tajný kód, ktorému rozumeli len oni a múdra sova.
„Vidíte,“ zahúkala Rozália spokojne. „Žiadna mágia, len čisté premýšľanie. Pomocou tohto triku môžete ukázať akékoľvek číslo.“
„Akékoľvek?“ spýtal sa Filip s veľkými očami. „Aj desať?“
„Samozrejme. Skúste.“
Rýchlo sa do toho pustili. „Desať... Najväčšie číslo menšie ako desať je osem. To je ukazovák,“ povedal Filip a zdvihol ho. „Osem. Do desať nám chýbajú dva. A dvojka je prstenník!“ Zdvihol ukazovák a prstenník. „Osem plus dva je desať!“
Bolo to ako skladačka, ktorá do seba dokonale zapadala. Cítili sa ako najväčší vynálezcovia na svete.
„Aké je najväčšie číslo, ktoré môžeme ukázať?“ spýtala sa zrazu Elenka. Uvedomila si, že ešte nepoužili palec.
„Výborná otázka,“ pochválila ju sova. „Najväčšie číslo dostanete, keď zdvihnete všetky prsty. Keď sčítate všetky ich tajné sily.“
Pustili sa do toho. Filip začal nahlas počítať: „Palec je šestnásť. Plus ukazovák, to je osem. Šestnásť a osem je... dvadsaťštyri.“ Elenka pokračovala: „Plus prostredník, to sú štyri. Dvadsaťštyri a štyri je dvadsaťosem.“ „Plus prstenník, to sú dva,“ pridal sa Filip. „Dvadsaťosem a dva je tridsať.“ „A plus malíček, to je jeden,“ dokončila Elenka. „Tridsať a jeden je tridsaťjeden!“
Chvíľu ostali ticho. Potom naraz vykríkli od radosti. „Tridsaťjeden! Na jednej ruke!“
Filip sa pozrel na svoju dlaň s úžasom. „Taká malá ruka a vie napočítať až do tridsaťjeden!“
Práve vtedy okolo nich prebehol veveričiak Riško s plnými labkami orieškov. Zastavil sa a zvedavo sa na nich pozrel.
„Čo to tu máte za tajnú reč?“ spýtal sa piskľavo.
„To nie je reč, to je počítanie!“ vysvetlila mu Elenka hrdo. „Učíme sa počítať do tridsaťjeden na jednej ruke.“
Riško sa poškrabal za uchom. „Ja si nikdy neviem zapamätať, koľko orieškov som si schoval do bútľaviny. Dnes ich tam je...“ a ukázal im ruku so zdvihnutým palcom a prstenníkom.
Deti sa na seba pozreli. Toto bola ich prvá skúška!
„Počkaj, Riško, my ti to povieme!“ zvolal Filip. Pozrel sa na veveričiakove prsty. „Zdvihnutý palec je... šestnásť! A zdvihnutý prstenník je... dva!“
„Šestnásť plus dva je osemnásť!“ vypočítala rýchlo Elenka. „Riško, máš v bútľavine osemnásť orieškov!“
Veveričiak sa zaradoval. „Osemnásť! Presne tak! Ďakujem vám, ste múdrejší ako všetky sovy v lese!“ pritom sa uklonil smerom k Rozálii, ktorá sa len potichu usmievala.
Filip a Elenka sa od radosti objali. Už sa nikdy nebudú hnevať, že majú málo prstov. Práve naopak. Zistili, že v ich rukách sa skrýva úžasné tajomstvo.
„Ďakujeme, pani sova!“ zakričali hore do koruny stromu.
„Hú-hú, rado sa stalo, malé hlavičky. Nezabudnite, najväčšia sila sa neskrýva v prstoch, ale v hlave, ktorá ich vie správne použiť,“ zahúkala Rozália na rozlúčku a ticho odletela hlbšie do lesa.
Filip si vzal do jednej ruky svoj hladký kamienok a v druhej si prstami ukázal číslo sedem – presne toľko žaluďov, koľko mal pred sebou. Usmial sa. Dnešný deň bol oveľa lepší ako počítanie do päť. Dnes objavili tajný jazyk čísel.
A čo ty? Skúsiš si na svojej ruke ukázať, koľko máš rokov?