V obrovskej bielej miske, ktorá sa podobala na zasnežené údolie, bolo ticho a prítmie. Všade navôkol ležala iba jemná, sypká múka. Hlboko v nej, schúlené do drobných klbiek, spali milióny maličkých stvorení. Boli to kvasinky, drobné ako zrnká prachu, a snívali svoje múčne sny.
Jeden z nich, ktorý sa volal Kvasko, sa pomrvil. Cítil sa slabý a driemalo sa mu. „Ach, to je nuda,“ zamrmlal si popod fúz, ktorý vlastne ani nemal. „Stále iba spať a čakať. Ale na čo vlastne čakáme?“
Práve vtedy sa nad údolím zjavil tieň a ozvalo sa jemné „šplech!“. Teplý, príjemný dážď pokropil celú misku. Nebola to obyčajná voda. Bola akurát tak teplá, ako keď si v lete zohrejete ruky na slniečku. Kvasko sa prebral a s chuťou sa napil.
„Jéj, cítiš to?“ ozvalo sa vedľa neho. Bola to jeho kamarátka Bublinka, vždy plná energie. „Niečo sa deje! Som zrazu akási živšia!“
A naozaj. Všetky kvasinky sa začali prebúdzať, naťahovať svoje neviditeľné končatiny a zvedavo sa rozhliadať. Ešte stále im však niečo chýbalo. Boli síce hore, ale nemali silu.
Vtom sa spustil sladký sneh. Z neba sa sypali drobné, lesklé kryštáliky cukru. Jeden z nich pristál priamo pred Kvaskom. Zvedavo sa k nemu priblížil a ochutnal. „Mňam! To je dobrota! To je sila!“
Bublinka nečakala a hneď si tiež pár kryštálikov uchmatla. „Máš pravdu! Cítim, ako mi do bruška prúdi energia!“ A ako to dopovedala, zrazu sa jej podarilo niečo zvláštne. Vyfúkla malú, priehľadnú bublinku. Bublinka sa zatriasla a praskla s tichým „puk“.
Kvasko sa zasmial. „Čo to bolo?“
„Neviem!“ chichotala sa Bublinka. „Zjedla som cukor, napila sa teplej vody a zrazu... puk!“ Skúsila to znova. Zjedla ďalší kúsok cukru a... „Puk!“ Ďalšia bublinka bola na svete.
Čoskoro si to všimli aj ostatné kvasinky. Celé múčne údolie ožilo. Všetci sa pustili do jedenia sladkých kryštálikov a všade navôkol sa ozývalo veselé pukanie. Bol to koncert tisícov drobných bubliniek.
„Počkajte!“ zvolal zrazu Kvasko. „Pozrite sa hore!“
Nad nimi sa rozprestierala ťažká a lepkavá perina. Bola utkaná z múky a vody a volala sa lepok. Bola veľmi pružná, ale aj dosť ťažká. Každá malá bublinka, ktorú kvasinky vyfúkli, do tejto periny narazila. Ale nepraskla. Namiesto toho perinu trošičku nadvihla.
„Deti, čo myslíte, čo sa stane, ak budeme fúkať bublinky všetci naraz?“ spýtal sa Kvasko ostatných.
„Skúsme to!“ navrhla Bublinka. „Všetci spolu! Na tri! Jeden... dva... tri!“
A v tej chvíli milióny kvasiniek zjedli svoj kúsok cukru a spoločne vyfúkli obrovskú vlnu bubliniek. „Fúúúú!“
Ťažká lepkavá perina sa zatriasla. A potom sa pomaličky, ale isto, začala dvíhať.
„Funguje to!“ kričali kvasinky od radosti. „Dvíhame ju!“
Cesto, v ktorom bývali, sa začalo nafukovať. Rástlo a rástlo. Predtým bolo ploché a smutné, no teraz sa z neho stávala mäkká a nadýchaná kupola. Kvasinky neprestávali pracovať. Papali cukor, pili teplú vodu a usilovne vytvárali bublinky plynu, ktoré cesto menili na ľahký obláčik.
Kvasko a Bublinka si urobili malú prestávku a vyliezli na jednu z veľkých bublín, aby mali lepší výhľad. Z tejto výšky videli, ako sa okraj cesta dotýka už takmer vrchu misky.
„Pozri, Bublinka,“ ukázal Kvasko, „tam dole sme začínali. A teraz sme až tu hore! Spolu sme dokázali nadvihnúť celé toto cesto.“
„Sme ako malí stavitelia,“ tešila sa Bublinka. „Staviame z cesta vysokú vežu plnú tajných chodbičiek a komôrok. A každá komôrka je vlastne naša bublinka!“
Pokračovali v práci, až kým cesto nebolo dvakrát také veľké ako na začiatku. Boli unavení, ale veľmi šťastní. Svoju prácu urobili dobre.
Zrazu sa nad miskou opäť zjavila obrovská ruka. Jemne cesto zobrala a položila ho na drevenú dosku. Pre kvasinky to bola jazda ako na tobogane! Ruka ich jemne postláčala, aby sa bublinky pekne rozložili, a potom z cesta vytvarovala malé, guľaté bochníčky.
„A teraz čo?“ spýtala sa Bublinka trochu ustarostene.
„Teraz si ešte chvíľu oddýchneme a potom príde to najlepšie,“ povedal múdro Kvasko.
Bochníčky prikryli čistou utierkou a nechali ich na teplom mieste. Kvasinky mali ešte dosť sily a cukru, a tak ešte trochu popracovali. Bochníčky sa znova krásne nafúkli a boli pripravené na veľké finále.
Ruka ich opatrne vložila do miesta, ktoré bolo veľmi, veľmi teplé a žiarilo zlatým svetlom. Bola to vyhriata rúra.
„Juj, tu je teplo!“ zvolala Bublinka.
„To je dobre,“ vysvetlil Kvasko. „V tomto teple naša práca spevnie. Všetky bublinky, ktoré sme vytvorili, ostanú v ceste navždy. A vďaka nim bude pečivo mäkké a chutné.“
A mal pravdu. V teple rúry sa cesto premenilo na krásne, voňavé a zlatisté pečivo. Práca kvasiniek bola dokončená. Z malých, spiacich zrniečok sa stali hrdinovia, ktorí premenili ťažkú zmes múky a vody na lahodnú pochúťku.
Keď mamička vyberala plech z rúry, po celej kuchyni sa šírila nádherná vôňa. Malá Anička pribehla a s očami dokorán pozerala na nadýchané rožky.
„Mami, ako to, že sú také nafúknuté a mäkké?“ spýtala sa.
Mamička sa usmiala. „Vieš, vo vnútri pracovali milióny maličkých pomocníkov. Volajú sa kvasinky. A práve oni nám napiekli tieto úžasné bublinky.“
Anička si odlomila kúsok teplého rožka. Bol mäkučký a ľahučký ako obláčik. „Ďakujem, malé kvasinky,“ pošepkala.
A hlboko vo vnútri, aj keď ich už nebolo vidieť, sa Kvasko a Bublinka usmievali. Svoju úlohu splnili.
Skúste si to aj vy doma, deti. S pomocou rodičov si pripravte kysnuté cesto. Opatrne ho prikryte a položte na teplé miesto. A potom pozorujte. Možno neuvidíte Kvaska ani Bublinku, ale určite uvidíte ich úžasnú prácu, keď sa cesto začne dvíhať.