Bola tma a v celom dome bolo ticho. Teda, skoro ticho.
Zrazu sa ozvalo niečo zvláštne. Najprv to začul Miško. Zastavil sa uprostred hry s autíčkami a nastražil uši. „Počuješ to?“ šepol smerom k sestre, ktorá si na koberci kreslila.
Anka zdvihla hlavu. Ceruzka jej zastala vo vzduchu. Chvíľu počúvala a potom vážne prikývla. „Počujem.“
Zvuk sa ozval znova. Znel ako... no, práve v tom bol problém. „Je to také tiché cinkanie. Ako keby malý škriatok opravoval hodinky maličkým kladivkom,“ zašepkala Anka. „Také... ťuki-ťuki-prsk!“
Miško pokrútil hlavou. „Vôbec nie! To je hlboký zvuk. Ako keby si obrovský medveď v pivnici potichu mrmlal zo spánku. Také... brm-šum-šuch!“
Pozreli sa na seba. Obaja počuli to isté, no pre každého to znelo úplne inak. Zvuk bol chvíľu ticho a potom sa ozval znova.
„Určite je to ťuki-prsk!“ trvala na svojom Anka. „Nie, je to brm-šuch!“ nedal sa Miško.
Rozbehli sa za maminkou do kuchyne. „Mami, v dome je nejaký zvuk!“ vyhŕkol Miško. „Áno, ale nevieme, aký,“ doplnila ho Anka. „Ja si myslím, že niečo cinká,“ povedala Anka. „A ja, že niečo duní,“ povedal Miško.
Maminka sa usmiala. „Deti moje, domy v noci vydávajú všelijaké zvuky. To len staré rúry pracujú. Nič sa nedeje.“
Ale Anka a Miško vedeli, že to nie je len taký obyčajný zvuk. Bol to tajomný zvuk. A tajomstvá sa musia vyriešiť.
„Stávame sa zvukovými detektívmi,“ slávnostne vyhlásila Anka na druhý deň. „Súhlasím!“ pridal sa Miško. „Naša misia: nájsť ten zvuk a vymyslieť preň najlepšie slovo na svete!“
Vyzbrojili sa zápisníkmi a ceruzkami. Ich prvá úloha bola presne opísať, čo počujú. Keďže sa nevedeli zhodnúť slovami, skúsili to inak. „Nakreslíme ho!“ navrhla Anka.
Anka vzala červenú ceruzku a na papier nakreslila veľa malých, ostrých bodiek a krátkych, zubatých čiarok. Jej kresba vyzerala rýchlo a pichľavo. Presne ako jej „ťuki-ťuki-prsk“.
Miško si vzal modrú ceruzku. Na svoj papier nakreslil dlhú, pomalú, vlniacu sa čiaru, ktorá sa tiahla po celej dĺžke. Sem-tam k nej pridal zopár jemných, okrúhlych bubliniek. Jeho kresba pôsobila pokojne a hlboko. Presne ako jeho „brm-šum-šuch“.
Položili svoje kresby vedľa seba. Boli úplne odlišné. „Vidíš? Pichá to,“ ukázala Anka na svoju kresbu. „A vidíš? Vlní sa to,“ ukázal Miško na svoju.
Chvíľu mlčky pozerali na papiere. Potom Anka dostala nápad. „A čo ak... čo ak ten zvuk ukážeme pohybom?“
Anka sa postavila a začala prstami rýchlo klopkať po stole. Robila krátke, trhavé pohyby. Vyzeralo to, akoby jej prsty tancovali rýchly, veselý tanec.
Miško sa postavil a pomaly sa zakolísal z boka na bok. Rukami robil plynulé, veľké oblúky vo vzduchu, akoby napodobňoval pomalú rieku alebo sa snažil objať niečo obrovské.
Opäť sa na seba pozreli, tentoraz s úsmevom. Bolo to zábavné, ale záhada stále nebola vyriešená.
„Dobre,“ povedal Miško a zamyslel sa. „Tvoj zvuk je rýchly a tenký. Môj je pomalý a hrubý. Čo ak sa nedejú za sebou, ale naraz?“ Anka si preložila Miškov papier cez svoj a zdvihla ich k svetlu. A vtedy to uvideli. Cez Ankinu pichľavú kresbu presvitala Miškova pomalá vlna. Vyzeralo to ako rieka, z ktorej vyskakujú malé, ostré iskričky.
„Máš pravdu!“ zvolala Anka. „Ten zvuk má dve časti!“
Tú noc si do postele ľahli s baterkou a čakali. Netrvalo dlho a tajomný zvuk sa ozval. Pomaly, potichúčky ako myšky, sa vykradli z izby. Miško svietil baterkou na zem a Anka ukazovala smer, odkiaľ zvuk prichádzal. Viedlo ich to po chodbe, k starému, bielemu radiátoru, ktorý už roky zohrieval ich dom.
Zastali a počúvali. Zvuk bol teraz oveľa jasnejší. Anka si kľakla a priložila ucho opatrne k hornej časti radiátora. Usmiala sa. „Počujem to! Sú to drobné pukania, ako sa kov teplom rozťahuje. Ťuki-ťuki-prsk!“
Miško si kľakol a priložil ucho k hrubej rúre, ktorá viedla do radiátora zo zeme. Aj on sa usmial. „Aj ja to počujem! Je to šumenie vody, ktorá ním preteká. Brm-šum-šuch!“
Postavili sa a pozreli na seba s víťazným úsmevom. Obaja mali pravdu! Radiátor vydával zložitý zvuk, ktorý mal vysokú aj nízku časť. Bol pichľavý aj vlniaci sa zároveň.
„Zvukoví detektívi prípad vyriešili!“ zasmial sa Miško. „Ešte nie celkom,“ pripomenula mu Anka. „Potrebujeme preň to najlepšie slovo na svete.“
Sadli si na koberec a začali spájať svoje nápady. „Ťukibrm?“ navrhol Miško. „Šuchoprsk?“ skúsila Anka.
Kombinovali a skúšali, až kým Anka nevykríkla: „Už viem! Je to predsa jasné!“ Miško sa na ňu zvedavo pozrel. „Ten zvuk je ako keby klopkal a zároveň si mrmlal. Je to... Ťukobrmk!“
Miško si to slovo zopakoval. „Ťukobrmk. To znie presne tak! Ani rýchlo, ani pomaly. Trochu pichľavo a trochu mäkko. Dokonalé!“
Ráno hrdo oznámili rodičom, že záhadu vyriešili. „Mami, oci, ten nočný zvuk bol starý radiátor!“ povedala Anka. „A už vieme, ako sa volá. Je to ťukobrmk!“ dodal Miško.
Rodičia boli ohromení ich detektívnou prácou. Odvtedy vždy, keď sa v noci ozval radiátor, Anka s Miškom sa na seba len sprisahanecky usmiali a zašepkali: „Počuješ? To je náš ťukobrmk.“
A možno aj u vás doma znie nejaký tajomný zvuk, ktorý ešte len čaká na svojich detektívov a na svoje vlastné, dokonalé meno. Skúsite ho nájsť?