V babičkinej kuchyni to voňalo inak ako doma. Nebola to len vôňa koláčov alebo polievky. Vznášal sa tam sladkastý, trošku kyslý a veľmi tajomný závan. Sedemročná Zuzka a jej najlepší kamarát Tomáš ho sledovali nosmi ako malí stopári. Vôňa ich doviedla až k teplému miestu vedľa pece. Na drevenej poličke tam stál veľký sklený pohár.
„Pozri!“ zašepkala Zuzka a ukázala prstom. „Čo to je?“
Vnútri pohára bola bledá, lepkavá hmota. A hýbala sa! Nie veľmi, len tak pomaličky. Občas v nej praskla malá bublinka a na povrch sa urobilo malé očko. Vyzeralo to, akoby tá vec v pohári spala a snívalo sa jej niečo veselé.
„Je to živé?“ opýtal sa Tomáš a naklonil hlavu. Hmota v pohári akoby na súhlas vypustila ďalšiu bublinku. BUB.
V tej chvíli vošla do kuchyne babička. Na tvári mala múdry úsmev, lebo presne vedela, čo jej malí detektívi objavili. „Aha, tak ste našli moje tajomstvo,“ povedala veselo. „Toto je Bubla. Teda, ja ho tak nevolám, ale vy mu meno dať môžete.“
„Bubla? Lebo robí bubliny?“ Zuzka sa zasmiala. „Ale čo to je, babi? Je to nejaké zvieratko?“
Babička si sadla k stolu a pokynula im, aby si prisadli. „Je to kamarát všetkých pekárov. Volá sa kvások. A áno, Zuzka, máš pravdu. Je živý. Sú v ňom milióny drobných, neviditeľných pomocníkov. Voláme ich živá kultúra. Predstavte si ich ako maličké stvorenia, ktoré zbožňujú jesť múku.“
Tomáš vyvalil oči. „Oni jedia múku? A čo potom robia?“
„No, keď sa napapajú,“ pokračovala babička a sprisahanecky znížila hlas, „tak si spokojne odgrgnú. A tie ich grgnutia sú vlastne bublinky, ktoré ste videli. Tie bublinky potom v ceste urobia dierky a chlebík je vďaka nim krásne mäkký a nadýchaný.“
Zuzke a Tomášovi sa tá predstava páčila. Chlebík plný spokojných grgnutí!
„A je hladný aj teraz?“ spýtala sa Zuzka a súcitne pozrela na pohár.
„Veruže je. Práve je čas kŕmenia,“ usmiala sa babička. „Chcete mi pomôcť? Stanete sa na dnes opatrovateľmi Bublu?“
„Áno!“ vyhŕkli obaja naraz.
Babička im dala zásterky a postavila pred nich misku s ražnou a pšeničnou múkou. „Bubla má rád zmenu. Dnes mu dáme dve lyžice ražnej múky pre silu a jednu pšeničnej pre jemnosť. A potom trošku vlažnej vody, aby nebol smädný.“
Zuzka opatrne naberala lyžicou tmavšiu, ražnú múku. Počítala nahlas: „Jedna... a dve.“ Tomáš pridal bielu, pšeničnú múku. Potom babička priliala trochu vody, presne ako do kvetináča. Drevenou vareškou všetko spolu zamiešali. Vznikla z toho hustá kašička.
„A teraz dáme Bublu spinkať na teplé miesto,“ povedala babička a prikryla pohár čistou utierkou. „Čo myslíte, deti, čo sa stane o pár hodín?“
„Naje sa a narastie!“ vyhŕkol Tomáš.
„A bude mať veľa nových bubliniek!“ dodala Zuzka. Nakreslili si na papier, aký veľký bol Bubla teraz. Urobili na pohári malú čiarku fixkou. Chceli si overiť, či naozaj porastie.
O pár hodín sa vrátili do kuchyne. Už od dverí videli, že sa niečo zmenilo. Bubla narástol! Bol takmer dvakrát taký veľký a veselo bublal. Jeho vôňa bola teraz ešte silnejšia a príjemnejšia.
„Funguje to!“ jasal Tomáš. „Je oveľa väčší!“
„Vidíte,“ povedala babička. „To sú naši malí pomocníci pri práci. Sú takí silní, že dokážu zdvihnúť celé cesto na chlieb. Budúci týždeň je v škole Deň zdravia. Čo keby sme spolu upiekli naozajstný, zdravý chlebík bez akýchkoľvek zbytočností z obchodu? Len s múkou, vodou, soľou a naším Bublom.“
Oči detí sa rozžiarili. Vlastný chlieb! To bude najlepšie dobrodružstvo.
Týždeň ubehol ako voda a prišiel veľký deň pečenia. Babička pripravila veľkú drevenú misu. Zuzka a Tomáš sa už nevedeli dočkať. Bubla bol po pravidelnom kŕmení silný a plný života.
„Tak, ideme na to,“ zavelila babička. Nasypala do misy kopu múky, pridala soľ a vodu. A potom prišiel rad na hlavnú hviezdu. „Teraz pridáme Bublu. On je motor celého chlebíka.“
Zuzka s Tomášom opatrne vyklopili časť bublajúceho kvásku do misy. Cesto bolo najprv lepkavé a neposlušné. Lepilo sa im na prsty a nechcelo držať pokope.
„Iba trpezlivosť,“ usmievala sa babička. „Cesto musíme poriadne premiesiť. Predstavte si, že ho škrabkáte a naťahujete, aby sa všetci naši malí pomocníci dostali všade a mohli začať pracovať.“
Miesili a miesili. Cesto sa pomaly menilo. Z lepkavej guče sa stávala hladká a pružná hmota. Bolo to ako kúzlo. Nakoniec z neho vytvarovali krásny okrúhly bochník, ktorý položili do ošatky vystlanej utierkou.
„A teraz prichádza tá najdôležitejšia časť,“ povedala babička. „Čakanie. Bublovi kamaráti potrebujú čas, aby cesto nadvihli. Ideme sa hrať von a o pár hodín sa vrátime pozrieť, ako sa mu darí.“
Zuzka a Tomáš vybehli na dvor. Hrali sa na naháňačku, stavali vežu z kamienkov a úplne zabudli na čas. Slniečko príjemne hrialo a smiech sa ozýval po celej záhrade.
Zrazu si Tomáš spomenul. „Zuzka! Chlebík! A Bubla! Nechali sme ho na linke!“
Rýchlo vbehli dnu. Cesto v ošatke krásne podrástlo, bolo pripravené na pečenie. Ale pohľad im padol na kuchynskú linku. Stál tam pohár s Bublom. Bol skoro prázdny a na vrchu mal suchú, popraskanú kôrku. zabudli ho po odobratí časti do cesta nakŕmiť a schovať!
„Och, nie!“ vyhŕkla Zuzka a v očiach sa jej zaleskli slzy. „My sme ho nechali vyschnúť! Zabili sme ho!“
Tomášovi bolo tiež do plaču. „Čo budeme teraz robiť? Už nikdy neupečieme chlebík?“
V tej chvíli prišla babička. Videla ich zúfalé tváre a hneď pochopila, čo sa stalo. Nehnevala sa. Zobrala pohár a pokojne povedala: „Ale kdeže. Bubla nie je mŕtvy, len je veľmi, veľmi hladný a smädný. Pozrite sa.“
Opatrne lyžičkou odhrnula suchý vrch. Pod ním, na samom dne, bola malá kôpka stále živého, voňavého kvásku. „Vidíte? Vždy si nechá malú zásobu na horšie časy. Je to veľký bojovník. Teraz ho spolu zachránime. Ukážeme mu, že sme na neho nezabudli.“
Zuzka a Tomáš s novou nádejou sledovali, ako babička preniesla živý kúsok do čistého pohára. Pridali mu lyžicu ražnej múky a trošku vody. Zamiešali to a s napätím čakali.
„Nevadí, že sme urobili chybu,“ povedala babička a pohladila ich po vlasoch. „Teraz už vieme, že o živého kamaráta sa treba starať každý deň. Aj o kvások, aj o kvetinku, aj o zvieratko. To je dôležité poznanie.“
Prešla asi hodina. Zrazu Tomáš zašepkal: „Pozri...“ V pohári sa objavila prvá nesmelá bublinka. Potom druhá a tretia. Bubla ožíval! Zuzka s Tomášom od radosti podskočili. Ich kamarát bol zachránený!
Kým Bubla naberal silu, babička im ukázala, ako pripraviť bochník na pečenie. Opatrne ho vyklopili na plech. Babička ho narezala ostrým nožom, aby mal kade unikať horúci vzduch a nepopraskal.
„A teraz šup do horúcej pece!“ povedala. „Pamätajte, deti, k rúre môže vždy iba dospelý. Je naozaj veľmi, veľmi horúca.“
Zuzka s Tomášom prikývli a s rešpektom sledovali, ako babička vkladá plech dnu. Čoskoro sa po celej kuchyni začala šíriť tá najkrajšia vôňa na svete. Vôňa čerstvo pečeného chleba.
Keď babička chlieb vytiahla, bol nádherný. Mal zlatohnedú, chrumkavú kôrku a keď naň zaklopala, znel duto. „To je zvuk dobre upečeného chleba,“ vysvetlila.
Na druhý deň v škole Zuzka a Tomáš hrdo niesli svoj bochník. Rozprávali všetkým spolužiakom o Bublovi, o jeho malých pomocníkoch, o tom, ako potrebuje papať a ako takmer vyschol. Keď pani učiteľka chlieb nakrájala, všetci ochutnali.
„Mňam, ten je výborný!“ ozývalo sa z každej strany.
Zuzka a Tomáš stáli vedľa seba a žiarili šťastím. Nenaučili sa len upiecť chlieb. Naučili sa, že aj z chyby sa dá poučiť, že trpezlivosť prináša sladkú odmenu a že najlepšie veci na svete sú často urobené len z pár jednoduchých surovín, trpezlivosti a lásky. Pozreli sa na seba a potichu si povedali: „Nezabudneme dnes nakŕmiť Bublu.“
A čo vy, deti? Skúsite si s pomocou rodičov vypestovať vlastného bublajúceho kamaráta? Stačí na to len trochu múky, vody a veľká kopa trpezlivosti.