Na slnečnej čistinke, hneď vedľa záhrady tety Lastovičky, sa dialo niečo veľmi dôležité. Tri malé bodky plné energie sa skláňali nad kríčkom s jahodami. Boli to najlepší kamaráti: veverička Viki, ježko Jožko a sýkorka Sonička.
„Už? Už sú červené?“ spýtala sa netrpezlivo Viki a poskakovala z jednej labky na druhú.
Jožko, ktorý mal pichliače vždy úhľadne učesané, si prezrel jednu jahodu zblízka. Pokrútil fúzikmi. „Stále je zelená ako žabka a tvrdá ako kamienok.“
„A určite aj kyslá,“ zacvrlikala Sonička z konára nad nimi. „Včera som jednu malú ochutnala. Skoro sa mi zobáčik skrivil!“
Viki si vzdychla. „Ale ja chcem jahodovú maškrtu HNEĎ! Prečo to tak dlho trvá? To je nespravodlivé!“ dupkala labkou po machu. „Musíme s tým niečo urobiť!“
Prvý pokus: Maľovanie na červeno
„Mám nápad!“ zvolala Viki. „Ak majú byť červené, tak ich namaľujeme!“ A už aj trielila k dutine starého duba, kde si schovávala svoje poklady. O chvíľu sa vrátila s bobuľkami bazy a kúskom cvikly, ktoré našla v záhrade.
„Toto je náš experiment! To je slovo pre múdry pokus,“ vysvetlil dôležito Jožko.
Viki roztlačila bobuľky a cviklu labkami a vytvorila sýtu, červenú šťavu. Opatrne malým lístočkom natierala zelené jahody. „Pozrite! Sú nádherné! Ako z obrázka!“
Jahody naozaj vyzerali červené a lákavé. „Výborne, Viki! Teraz ochutnajme!“ tešila sa Sonička.
Viki si odtrhla jednu „namaľovanú“ jahodu a s veľkým očakávaním si ju vložila do papuľky. Vzápätí sa jej tvárička skrivila. „Bľak! Je to ešte horšie! Chutí to ako hlina a kyslá tráva dohromady!“
„Aha,“ zamyslel sa Jožko a zapisoval si paličkou do hliny. „Takže naša prvá hypotéza – náš predpoklad – bola nesprávna. Farba nerobí chuť.“
„Nevyšlo to? Skvelé!“ zasmiala sa Sonička. „Teraz vieme, ako to nerobiť!“
Druhý pokus: Viac tepla
„Hm, slnko je teplé a svieti na ne,“ premýšľal nahlas Jožko. „Možno potrebujú viac tepla, aby sa uvarili a zosladli. Ako koláč v peci!“
„Výborný postreh!“ súhlasila Viki. „Zahrejeme ich!“
Spoločne nanosili veľké lopúchové listy a prikryli nimi celý jahodový kríček. Vytvorili taký malý zelený stan. Sadli si a čakali.
Po chvíli sa spod listov ozvalo tiché bzučanie. Bola to pani včela Agáta, ktorá práve letela okolo. „Dobrý deň, kamaráti! Čo to tu stvárate? Schovávate tie pekné jahody?“ spýtala sa milo.
„Chceme, aby rýchlejšie dozreli!“ vysvetlila Viki. „Dávame im viac tepla!“
Pani včela sa usmiala. „To je zaujímavý nápad. Ale nie je slniečko najlepší ohrievač na svete? Čo myslíte, deti, prečo sa rastlinky vždy otáčajú za slnkom?“
Sonička vyletela hore a nakukla pod lopúchy. „Jéj! Veď pod tými listami je tma a chladnejšie! Slnko sa k nim vobec nedostane!“
Jožko si buchol labkou po čele. „Ach, jasné! Potrebujú priame slnečné svetlo, nie iba teplo pod perinou z listov.“ Rýchlo odhrnuli všetky listy a nechali slnečné lúče, aby znovu pohladili zelené plody.
„Druhý pokus nám ukázal, že slniečko je veľmi dôležité,“ zapísal si Jožko do svojho hlineného zápisníka.
Tretí pokus a múdra rada
„Dobre, takže potrebujú slnko,“ zhrnula Viki. „A čo ešte? Pijú vodu, keď prší. Možno sú smädné! Dajme im viac vody!“
Nosili v orieškových škrupinkách vodu z blízkeho potoka a polievali a polievali. Čoskoro stál celý kríček v malej mláke.
Práve vtedy sa pri nich zastavila múdra sova Hedviga, ktorá si sadla na konár a zvedavo ich pozorovala. „Vidím, že usilovne pracujete,“ zahúkala potichu. „Ale poviem vám tajomstvo. Viete, čo si rastlinka robí zo slnečného svetla a vody?“
Zvieratká pokrútili hlavami.
„Varí si z toho jedlo! Je to zložitý proces, volá sa fotosyntéza. A vďaka tomuto jedlu rastie a jej plody silnejú. V plodoch sa potom vytvárajú špeciálne farbivá, pigmenty, a cukor. Ale na to všetko potrebuje jednu veľmi dôležitú vec, ktorú jej nemôžete dať ani vy, ani ja.“
„A čo to je?“ spýtali sa zborovo.
„Trpezlivosť,“ usmiala sa sova. „Potrebuje svoj čas. Ani vy ste sa nenaučili behať a lietať za jeden deň. Všetko dobré potrebuje čas, aby dozrelo.“
Aplikácia a objav
Zvieratká stíchli. To im nenapadlo. Čas sa nedá urýchliť.
„Takže... musíme len čakať?“ spýtala sa sklamane Viki.
„Nie iba čakať!“ povedal odhodlane Jožko. „Budeme pozorovať! Založíme si Pozorovací denník jahody!“
A tak sa aj stalo. Každé ráno Sonička z výšky hlásila, či svieti slnko. Jožko kreslil do denníka, ako sa mení farba jahod. A Viki? Viki mala najdôležitejšiu úlohu. Každý deň spočítala, koľko nových červených bodiek sa na jahodách objavilo. Prvý deň nula. Druhý deň našla tri malé bodky. Tretí deň ich bolo už desať!
Sledovali, ako sa zelené plody pomaličky menia. Najprv zbledli, potom dostali žltkastý nádych a nakoniec sa začali červenať. A s každou novou červenou bodkou rástla aj ich radosť. Už neboli netrpezliví. Boli zvedaví vedci.
Asi o týždeň prišiel ten veľký deň. Kríček bol obsypaný žiarivo červenými, voňavými jahodami. Voňali tak sladko, že sa tá vôňa šírila po celej čistinke.
Opatrne si odtrhli každý jednu. „Jedna... dva... tri... maškrtíme!“ zvolala Viki.
A tá chuť! Sladká, šťavnatá, dokonalá. Bola to tá najlepšia jahoda, akú kedy jedli. Chutila nielen po slnku a vode, ale aj po ich spoločnom objavovaní a trpezlivosti.
„Takže, čo sme sa naučili?“ spýtal sa Jožko, zatiaľ čo si utieral sladkú šťavu z fúzikov.
„Že maľovanie nepomáha!“ zasmiala sa Viki. „Že slnko je najlepší kuchár!“ pridala sa Sonička. „A že najdôležitejšou prísadou pre všetko dobré je čas,“ dokončil Jožko a do denníka nakreslil veľkú, usmiatu, červenú jahodu.
A čo myslíte, deti? Aké iné ovocie alebo zeleninka potrebuje slnko, vodu a veľa trpezlivosti, kým si na nej budete môcť pochutnať? Skúste si pri najbližšej prechádzke v záhrade alebo v obchode všimnúť, aké farby má nedozreté a aké zrelé ovocie! A ak budete mať doma malú záhradku, skúste si s pomocou rodičov zasadiť vlastnú rastlinku a viesť si svoj pozorovací denník. Uvidíte, aké je to dobrodružstvo