V Chuťovom kráľovstve, ktoré sa rozprestieralo na jazyku dievčatka menom Ema, vládol vždy dokonalý poriadok. Toto kráľovstvo nebolo obyčajné. Jeho paláce, veže a domčeky boli v skutočnosti chuťové poháriky a jeho obyvatelia boli tí najlepší experti na svete – päť slávnych chuťových detektívov.
Prvou bola detektívka Sladká. Bývala v prekrásnom Cukrovom zámku z ružovej vaty a vždy mala veselú náladu. Všetko, čo bolo sladké ako med, ovocie alebo koláčik, spoznala na prvý dotyk.
Druhým bol Kyslík, bystrý a energický detektív s večne prižmúrenými očami, akoby práve zahryzol do citróna. Jeho domovom bola vysoká Citrónová veža a jeho špecialitou bolo všetko kyslé.
Potom tu bol Slanček, pokojný a rozvážny detektív, ktorý sídlil v Soľnom majáku pri mori slín. Poznal chuť slaných tyčiniek, polievky aj slaného vánku.
Štvrtým bol Horkáč. Bol to opatrný detektív, ktorý býval v Horkej pevnosti z kakaových bôbov. Vždy varoval pred príliš horkou čokoládou alebo liekmi, a jeho práca bola veľmi dôležitá pre bezpečnosť celého kráľovstva.
A nakoniec, v Hlbokej jaskyni v zadnej časti kráľovstva, prebýval záhadný a múdry pán Umami. Nerozprával veľa, ale cítil to, čo ostatní nie – plnú, bohatú a uspokojivú chuť mäsa, syra alebo paradajok.
Ich systém bol jednoduchý a dokonalý. Vždy, keď Ema niečo vložila do úst, všetci piati vybehli zo svojich príbytkov, ochutnali a okamžite podali hlásenie. „Je to sladký jahodový jogurt!“ zvolali takmer naraz a prípad bol vyriešený.
Jedného dňa, presne na obed, sa však stalo niečo nečakané. Z oblohy sa na striebornom moste (ktorý Ema volala vidlička) zniesol zvláštny zelený objekt. Vyzeral ako malý, hustý stromček. Pristál uprostred kráľovstva a po celej krajine sa rozozvučal poplach. „Neznáma chuť! Prípad pre detektívov!“ ozývalo sa všade.
Ako prvá pribehla veselá Sladká, celá nedočkavá. Opatrne sa dotkla hrubšej stonky zeleného stromčeka. „Aha! Cítim jemnú sladkosť, skoro ako v mladej mrkvičke,“ usmiala sa spokojne. „Prípad je vyriešený! Je to nejaký druh sladkej zeleniny.“
Vtom sa však objavil Horkáč, kráčal pomaly a podozrievavo. Naklonil sa a jazykom sa dotkol drobných zelených koruniek na vrchu. Okamžite sa striasol. „V žiadnom prípade, Sladká!“ vyhlásil prísne. „Je to horké! Varujem vás, toto je určite niečo nepríjemné. Možno nejaká liečivá bylinka, ktorú musíme zjesť, aby sme boli zdraví.“
Kým sa Sladká a Horkáč hádali, prisvišťal Kyslík. Rýchlo otestoval kúsok z každej časti. Zostal stáť zmätený. „Zvláštne,“ zamračil sa. „Necítim takmer žiadnu kyslosť. Sladká aj Horkáč sa musia mýliť. Toto je... neutrálne?“
Ako posledný z prvej skupiny prišiel pokojný Slanček. Dôkladne si neznámy objekt prezrel a ochutnal. Pokrčil plecami. „Nenašiel som ani jedinú štipku soli. Pre mňa je to bez chuti. Možno to len čaká na dochutenie.“
Detektívi stáli okolo záhadného zeleného stromčeka a hádali sa. „Je to sladké!“ trvala na svojom Sladká. „Nie, je to odporne horké!“ oponoval jej Horkáč. „Je to bez chuti a bez kyslosti!“ pridali sa Kyslík a Slanček. Chaos bol dokonalý. Prvýkrát v histórii Chuťového kráľovstva nevedeli, s čím majú do činenia.
Vtedy sa z tieňa svojej Hlbokej jaskyne pomaly vynoril múdry pán Umami. Prešiel k hádajúcej sa skupinke a ticho ich pozoroval. Keď si ho všimli, stíchli. „Priatelia,“ prehovoril hlbokým, upokojujúcim hlasom. „Hádky nám nepomôžu. Myslím si, že každý z vás hovorí pravdu. Ale každý má iba malý kúsok celej pravdy.“
Detektívi na neho zvedavo pozerali. „Navrhujem niečo nové,“ pokračoval pán Umami. „Urobíme spoločnú ochutnávku. Ale tentoraz nebudeme kričať, čo si myslíme. Namiesto toho každý presne popíše, čo cíti a kde to cíti. Ja si to všetko zapíšem a spojíme to dohromady.“
Bol to taký prekvapivý nápad, že všetci okamžite súhlasili. Postavili sa do radu a išli na to znova, tentoraz ako tím.
Prvá išla Sladká. „Tá hrubšia časť, ten kmeň,“ ukázala, „je naozaj jemne sladkastá. Nie veľmi, ale je.“ Pán Umami si to zapísal do svojho zápisníka.
Potom pristúpil Horkáč. „A tie malé zelené korunky navrchu,“ povedal už menej nahnevane, „majú takú zvláštnu, ale zaujímavú horkosť.“ Pán Umami prikývol a písal ďalej.
Kyslík a Slanček to skúsili znova a potvrdili svoje zistenia. „Stále žiadna soľ a žiadna kyslosť,“ povedali takmer naraz. Aj to sa ocitlo v zápisníku.
Nakoniec ochutnal pán Umami. Zavrel oči a chvíľu len tak stál. „Áno,“ zašepkal. „Cítim to. Tá jemná sladkosť zo stonky. Tá stopa horkosti z koruniek. A pod tým všetkým... je niečo hlboké. Niečo plné a uspokojivé. Je to chuť, ktorá hovorí, že toto jedlo je výživné a dobré pre telo. To je moja parketa!“
Otvoril oči a pozrel sa do svojich poznámok. Prečítal si všetko nahlas: „Sladký kmeň, horkastá korunka, bez soli a kyslosti, s hlbokou, plnou chuťou...“ Usmial sa. „Detektívi, vyriešili sme to! Spoločne! Toto je predsa brokolica!“
Všetci stíchli a pozerali sa na zelený stromček, potom na seba. Brokolica! Samozrejme! Nebola iba sladká, ani iba horká. Bola všetkým naraz. Bola zložitá, zaujímavá a vlastne celkom chutná.
„Sláva!“ skríkli všetci naraz a začali sa radovať. Nezvíťazil jeden z nich, ale zvíťazili všetci spolu. Pochopili, že tie najväčšie záhady sa nedajú vyriešiť samy.
Od toho dňa sa detektívi z Chuťového kráľovstva už nikdy nehádali. Naopak, tešili sa na zložité a neznáme chute. Vedeli, že spolupráca je tá najlepšia prísada na vyriešenie akejkoľvek záhady.
A čo vy? Tiež máte radi, keď objavujete nové chute? Možno aj na vašom jazyku čakajú malí detektívi na ďalšie chutné dobrodružstvo