Po lese sa prehnal prvý ozajstný jesenný vietor. Prefúkol koruny stromov a zhodil na zem spŕšku farebných listov, ktoré zašušťali ako tajomné odkazy. Veveričiak Riško si práve prepočítaval svoje zásoby orieškov. „Deväťdesiatosem, deväťdesiatdeväť... a sto! Perfektné,“ zamrmlal si spokojne a posledný oriešok schoval do dutiny starého duba.
Neďaleko od neho líška Eliška zvedavo oňuchávala chladnú zem. „Cítim prvé mrazíky,“ povedala si pre seba a striaslo ju. „Zima sa blíži.“
Len zajac Filip, ako vždy plný energie, veselo poskakoval z jednej kopy lístia na druhú. „Jupí! Čoskoro bude sneh! Budeme sa guľovať a šmýkať po zamrznutom potoku!“
Všetci traja zrazu zastali. Zbadali svojho veľkého kamaráta, medveďa Bruna, ako pomaly a unavene vlečie do svojho brlohu pod skalou plnú náruč mäkkého machu.
„Bruno, čo to robíš?“ spýtal sa zvedavo Filip. „Chystáš nejakú oslavu a staviaš si mäkké sedenie pre hostí?“
Bruno sa zhlboka nadýchol a položil mach na zem. „Ale kdeže, Filip. Pripravujem si posteľ na zimu.“
„Na zimu? Ale veď zima je najlepšia!“ zvolal zajac. „Všade je bielo, všetko sa ligoce a môžeme sa pretekať, kto zanechá v snehu najkrajšie stopy!“
„To je síce pravda,“ usmial sa Bruno unavene, „ale ja si zimné radovánky neužijem. Celú zimu prespím.“
Eliška, Riško a Filip na neho pozerali s otvorenými ústami. „Prespíš? Celú zimu?“ spýtala sa nechápavo Eliška. „A čo my? Kto nám pomôže, ak napadne priveľa snehu? A kto nám bude rozprávať tie tvoje vtipné príhody?“
„To je zvláštne,“ pridal sa Riško, ktorý mal rád, keď veci dávali zmysel. „Spánok je dôležitý, to viem. Ale spať tri mesiace? To je predsa strašná škoda! Zmeškáš všetku zábavu.“
Bruno si sadol na peň a pokynul im, aby prišli bližšie. Vyzeral veľmi múdro a spokojne. „Poďte, niečo vám vysvetlím. Nie je to preto, že by som bol lenivý alebo že by som sa s vami nechcel hrať. Je to oveľa premyslenejšie. Skúsme sa spolu na to pozrieť. Riško, čo budeš jesť, keď všetko zapadne snehom?“
Riško sa hrdo nadýchol. „Ja mám predsa zásoby! Celú jeseň som zbieral oriešky, žalude a semienka. Mám ich dosť na celú zimu.“
„Výborne,“ pochválil ho Bruno. „A ty, Eliška? Čo si nájdeš pod zub ty?“
Líška prefíkane mykla fúzmi. „Ja som lovec. Aj pod snehom viem vycítiť myšky a hraboše. A keď budem mať šťastie, nájdem aj nejaké zabudnuté ovocie, ktoré nespadlo zo stromov.“
„Presne tak,“ prikývol Bruno. „A ty, Filipko? Ty si tiež robíš zásoby?“
Filip pokrútil hlavou. „Nie, ja si vždy nájdem nejakú suchú trávu alebo si odhryznem z kôry mladých stromčekov. Nie je to najlepšie jedlo, ale bruško mi naplní.“
Bruno sa na nich usmial. „Vidíte? Každý z vás má spôsob, ako prežiť zimu. Ale teraz sa zamyslite... Čo jem ja?“
Zvieratká stíchli a premýšľali.
„No,“ začala opatrne Eliška, „v lete ťa často vidíme pri kríkoch s lesnými malinami a černicami.“
„A tiež miluješ sladký med z dutín stromov!“ dodal Filip.
„A niekedy si chytáš ryby v potoku,“ doplnil Riško.
„Presne tak,“ povedal Bruno. „A teraz mi povedzte, čo z toho nájdem v zime? Sú v decembri na kríkoch maliny?“
„Nie sú,“ pokrútil hlavou Filip.
„Lietajú včely a vyrábajú med, keď mrzne?“ pokračoval Bruno.
„Určite nie, sú schované v úli,“ odpovedala Eliška.
„A plávajú ryby blízko hladiny, keď je potok zamrznutý?“
„Asi nie. Sú určite niekde hlboko, kde nemrzne,“ zamyslel sa Riško.
Bruno spokojne prikývol. „Vidíte? V zime pre mňa takmer niet potravy. Som veľký a potrebujem veľa jedla, aby som mal silu a teplo. Keby som v zime behal po lese ako vy, veľmi rýchlo by som zoslabol a bolo by mi chladno.“
Zvieratká ticho počúvali. Začínalo im to dávať zmysel.
„Moje telo je ako veľký stroj,“ pokračoval Bruno a použil prirovnanie, ktorému by mohli rozumieť. „A jedlo je pre ten stroj palivo. Keď nemám palivo, stroj nemôže pracovať. Tak čo urobím? Jednoducho ho na čas vypnem. Alebo skôr... veľmi, veľmi spomalím.“
„Spomalíš?“ čudoval sa Filip. „Akože budeš chodiť ako slimák?“
Bruno sa zasmial. „Ešte pomalšie. Takmer vôbec sa nebudem hýbať. Môj dych bude úplne pomalý, srdiečko mi bude biť len niekoľkokrát za minútu a moja telesná teplota klesne. Budem ako v úspornom režime. Týmto šetrím energiu, ktorú som si uložil v tele z letného a jesenného jedenia. Viete, ten tuk, čo mám pod kožou? To sú moje zásoby paliva na celú zimu.“
„Aha!“ zvolal Riško. „Takže ty si vlastne chodiaca zásoba energie! To je geniálne!“
„Presne tak,“ povedal Bruno. „A tomuto dlhému zimnému spánku, pri ktorom šetrím energiu, sa odborne hovorí hibernácia.“
„Hiber... čo?“ zakoktal Filip.
„Hi-ber-ná-ci-a,“ zopakoval Bruno pomaly a zrozumiteľne. „Je to taký trik, ktorý príroda vymyslela pre zvieratá ako ja.“
Eliška bola stále zamyslená. „Ale nebude ti smutno? Tak dlho a sám v tme?“
Bruno jej venoval láskavý pohľad. „Väčšinou budem tak tuho spať, že sa mi budú snívať krásne sny o lete plnom medu a malín. A keď sa na jar zobudím, budem sa na vás tešiť ešte viac. Budem oddýchnutý a plný sily na nové dobrodružstvá.“
Zvieratká konečne pochopili. Nebolo to o lenivosti ani o tom, že by ich Bruno nemal rád. Bol to jeho múdry spôsob, ako prežiť náročné obdobie.
„Takže my by sme ti vlastne mali pomôcť?“ spýtal sa Riško.
„To by bolo od vás veľmi milé,“ potešil sa Bruno. „Môžete mi pomôcť nanosiť ešte trochu suchého lístia a machu, aby som mal naozaj mäkkú a teplú posteľ.“
A tak sa všetci traja pustili do práce. Riško nosil v labkách chumáče suchého machu, Eliška hrabala najsuchšie lístie a Filip, aj keď bol malý, usilovne gúľal pred sebou klbká trávy. Spoločne vystlali Brunov brloh tak pohodlne, že vyzeral ako najluxusnejšia posteľ v celom lese.
Keď boli hotoví, Bruno si zívol tak, že sa zatriasli aj okolité konáre. „Ďakujem vám, kamaráti. Teraz som pripravený. Uvidíme sa na jar, keď prvé kvety vykvitnú.“
Objal každého z nich a potom pomaly zaliezol do svojho útulného brlohu. Zvieratká ešte chvíľu ticho stáli a pozerali na vchod. Už im nebolo smutno. Boli hrdí na svojho múdreho kamaráta a jeho úžasný plán.
„Tak dobrú noc, Bruno,“ zašepkala Eliška.
„A sladké medové sny!“ dodal Filip.
„Uvidíme sa na jar!“ zakončil Riško.
Potom sa všetci rozišli do svojich domovov. Vedeli, že zima bude iná bez ich veľkého kamaráta, ale zároveň sa tešili na jar, keď sa Bruno zobudí, oddýchnutý a pripravený rozprávať im o svojich zimných snoch a počúvať ich zážitky zo sánkovačky. A možno si spolu aj skúsia spočítať, koľkokrát sa za jednu minútu nadýchnu oni a koľkokrát by sa asi nadýchol spiaci medveď. Veď objavovať nové veci je najlepšia zábava v každom ročnom období.