V starej kamennej vyhni, kde voňalo uhlie a horúce železo, pracoval kováč Juraj. Bol to veselý chlapík s rukami silnými ako medvedie laby a s úsmevom, ktorý hrial viac ako oheň v peci. Juraj mal jedno tajomstvo. Nebola to čarovná palička ani lietajúci koberec, ale obyčajná železná podkova, ktorú mal zavesenú nad dverami. Táto podkova nebola len taká hocijaká. Vedela priťahovať stratené klince! Keď Jurajovi spadol na zem klinec, len k nemu priložil podkovu a – KLIK! – klinec na ňu hneď skočil.
Deti, vy však musíte vedieť, že to najväčšie kúzlo sa ukrývalo vo vnútri podkovy. Bol to neviditeľný svet, ktorý by nikto voľným okom nezbadal. Vnútri žili milióny drobných, usporiadaných stvorení. Boli to magnetické bytosti a bývali v malých usporiadaných štvrtiach, ktorým hovorili domény. V každej doméne žili dvaja kamaráti, usmievavý panáčik Severko a veselá dievčinka Južka.
Všetky domény v Jurajovej podkove boli zoradené v dokonalom poriadku, ako vojaci na slávnostnej prehliadke. Všetci Severkovia sa pozerali jedným smerom a všetky Južky presne opačným. Vďaka tomuto dokonalému poriadku bola celá podkova silná. Spolu vytvárali neviditeľnú silu, ktorú voláme magnetizmus.
„Pozrite sa na nás!“ chválil sa jeden Severko. „Keď sa všetci pozeráme rovnakým smerom, dokážeme spoločne pohnúť aj klincom!“ „To je pravda,“ prikyvovala jeho kamarátka Južka. „Naša spoločná sila je naše najväčšie kúzlo.“
Život v podkove bol šťastný a usporiadaný. Každý deň cítili, ako pomáhajú kováčovi Jurajovi.
Jedného dňa však Juraj potreboval vyrobiť veľmi pevnú bránu. Vzal svoju obľúbenú podkovu, položil ju na kovadlinu a chcel ju trošku narovnať. Zdvihol svoje ťažké kladivo a...
BUM!
Silný úder otriasol celou podkovou. Pre malinké domény to bolo, akoby do ich mestečka udrel obrovský zemetrasenie. Všade nastal chaos a zmätok. Severkovia a Južky sa rozkotúľali na všetky strany. Niektorí sa točili ako vrtuľky, iní spadli a nevedeli, kde je sever a kde juh.
Keď sa otrasy skončili, v podkove zavládlo hrobové ticho prerušované zmäteným šepotom. Dokonalý poriadok bol preč. Každá doména bola teraz otočená iným smerom. Jedna sa pozerala doprava, druhá doľava, tretia hore a štvrtá dolu. Ich spoločná sila zmizla.
Krátko nato Juraj dokončil prácu. Keď upratoval, všimol si klinec ležiaci na dlážke. Usmial sa a siahol po svojej podkove. „Poď sem, kamarát,“ povedal a priložil ju ku klincu. Ale nič sa nestalo. Klinec sa ani nepohol. Juraj skúsil znova. Potriasol podkovou, priložil ju z druhej strany, no márne. Jeho zázračná podkova stratila svoju silu. Smutne ju zavesil späť na klinec nad dverami a nechápal, čo sa stalo.
Vo vnútri podkovy sa Severko a Južka z jednej domény konečne pozbierali. „Čo sa to stalo?“ spýtala sa Južka a triasla si z hlavy neviditeľný prach. „Vôbec necítim našu spoločnú silu.“ Severko sa rozhliadol. Videl len neporiadok a zmätok. „Ten úder nás úplne rozhádzal! Pozri, nikto nevie, kam sa má pozerať. Preto sme slabí. Počula si? Jurajova podkova už nefunguje!“
Museli niečo urobiť. „Hej, všetci!“ zakričal Severko z plných pľúc. „Otočte sa smerom ku mne! Musíme sa opäť zoradiť!“ Ale nikto ho nepočúval. Všetci boli príliš vystrašení a zmätení. Niektorí sa schúlili do klbka, iní sa hádali so susedmi, ktorým smerom je správne sa otočiť. Krik nepomáhal.
„Toto nikam nevedie,“ povedala Južka a chytila Severka za ruku. „Musíme na to inak. Čo keby sme im to ukázali? Začnime my dvaja a naša doména. A skúsime presvedčiť našich najbližších susedov.“ Bol to dobrý nápad. Severko a Južka sa pekne zoradili a potom prešli k susednej doméne. „Ahojte,“ povedala Južka milo. „Sme zmätení ako vy, ale pamätáte si, aké to bolo skvelé, keď sme pracovali spolu? Skúste sa pridať k nám. Len sa otočte tak ako my.“
Susedná doména chvíľu váhala, ale potom sa pomaličky otočila a zaradila sa k nim. Zrazu ich boli štyria, potom šiesti... Vytvorili malý, usporiadaný ostrovček v mori chaosu. „Skvelé!“ potešil sa Severko. „Teraz skúsme našu silu!“ Sústredili sa a vyslali svoje spojené sily von z podkovy. Ich sila bola slabá, ale predsa len tam bola! Dokázali pohnúť drobnou smietkou železného prachu na povrchu podkovy. „Funguje to!“ zajasala Južka. „Nevyšlo to hneď, ale teraz vieme, ako na to! Neúspech je len krok k úspechu.“
Povzbudení týmto malým víťazstvom sa rozhodli pokračovať. Nebehali a nekričali, ale pokojne chodili od jednej skupinky k druhej. „Naša sila nie je v kriku, ale v spolupráci,“ vysvetľoval Severko. „Predstavte si, že všetci veslujeme na jednej lodi. Ak každý vesluje iným smerom, budeme sa len točiť na mieste. Ale ak zaberieme naraz a jedným smerom, loď poletí po vode!“
Južka si kreslila do neviditeľného piesku plánik. „Tu sme my. A keď sa pridáte vy a vy, naša spoločná orientácia bude silnejšia. Spoločne vytvoríme opäť jeden veľký a mocný magnet.“
Pomaly, ale isto sa k nim pridávali ďalší. Domény videli, že malá usporiadaná skupinka je pokojnejšia a silnejšia. Začala sa šíriť reťazová reakcia. Jedna doména sa otočila správne, a to inšpirovalo ďalšie tri. Tie zase ďalších desať. Chaos sa postupne menil na poriadok. Z tichého šepotu sa stávalo silné, harmonické bzučanie.
Kováč Juraj sedel na lavičke a smutne pozeral na svoju obyčajnú podkovu. Zrazu mu pri nohách pristál malý vtáčik a veselo zaštebotal. Juraj sa usmial a vstal. Ako vstal, nechtiac zavadil do vedierka s klincami. S rachotom sa vysypali po celej dlážke. „Ach, to mi ešte chýbalo,“ povzdychol si a zohol sa, aby ich pozbieral. Zrazu mu pohľad padol na podkovu. „No čo, stará kamarátka, posledný pokus?“
Vzal ju zo steny a len tak zo zvyku ju priblížil k rozsypaným klincom. A vtom... KLIK! CINK! TRESK! Jeden, dva, desať klincov vyskočili z dlážky a pevne sa prichytili na podkovu. Držali tam ako prilepené! Jurajovi sa oči rozžiarili od radosti. „Funguješ! Ty opäť funguješ!“ smial sa a točil sa s podkovou plnou klincov. Netušil, že v tej chvíli sa vo vnútri podkovy oslavovalo ešte viac.
Všetky domény boli opäť dokonale zoradené. Severkovia a Južky stáli v pekných radoch a cítili tú úžasnú spoločnú silu. „Dokázali sme to!“ kričali všetci naraz a ich hlasy zneli ako jedna pieseň.
Severko sa pozrel na Južku a usmial sa. „Každý z nás je len neviditeľná smietka, ale keď držíme spolu, dokážeme veci, o ktorých sa iným ani nesníva.“ Južka prikývla. „A naučili sme sa, že najväčšia sila sa neskrýva v jedincovi, ale v priateľstve a spolupráci.“
A tak Jurajova podkova opäť visela nad dverami, silná a zázračná.
Čo myslíte, deti? Keď nabudúce uvidíte magnet, skúste si predstaviť tie tisíce maličkých kamarátov vo vnútri. Možno sa práve teraz radia, ako spoločnými silami udržať vašu kresbu na chladničke.