Na Slnečnej lúke, kde aj púpavy kvitli od radosti, sa stretli traja najlepší kamaráti. Medvedík Miško, ktorý mal labky vždy trochu lepkavé od medu, veverička Filipka, rýchla ako myšlienka, a ježko Samko, ktorý mal pichliače vždy úhľadne učesané.
„Blíži sa veľká lesná slávnosť,“ povzdychol si Miško a bruško mu z toho pomyslenia zakrochmalo. „Chcel by som priniesť niečo úplne, ale úplne úžasné!“
„Ako napríklad najväčšiu šišku na svete?“ navrhla Filipka a už aj očami premeriavala najvyššie smreky.
„Alebo najchutnejšie jabĺčko, červené ako zapadajúce slnko?“ pridal sa Samko a opatrne si oňuchal pichliač.
„Nie, nie,“ zamyslel sa Miško. „Počul som o kúzelných paličkách. Celé sú zo sladkých, ligotavých kamienkov. Volajú sa... kryštály!“
Filipka a Samko na neho pozerali s otvorenými očami. Sladké, ligotavé kamienky? To znelo lepšie ako všetky šišky a jablká dokopy.
„A vieme, ako ich vyrobiť?“ spýtala sa praktická Filipka.
Miško pokrútil hlavou. „Iba viem, že sú z cukru.“
To im stačilo. Hneď sa pustili do práce. Z neďalekého potoka si v liste priniesli vodu, z mravčej komôrky si požičali misku a Miško doniesol vrecko cukru, ktoré si šetril na palacinky.
„Takže, prvý pokus!“ zavelil Samko a vytiahol si malý zápisník z listov. „Hypotéza číslo jeden: Keď obalíme paličku v cukre, vznikne kryštálová palička.“
Filipka našla pekný hladký konárik. Namočila ho do vody a potom ho vyvaľkala v cukre. Cukor sa na paličku krásne nalepil.
„Jupí! Podarilo sa!“ skríkla Filipka a víťazoslávne zamávala paličkou. Lenže... puf! Polovica cukru opadala. A druhá polovica sa vplyvom vody začala topiť a lepiť. Výsledkom bola len ulepená, smutná palička.
„Nevadí!“ povedal povzbudivo Miško. „Teraz vieme, ako to nerobiť. To je predsa skvelý objav!“
Samko si do zápisníka poznačil: „Pokus neúspešný. Cukor sám nedrží.“
„A čo keby sme urobili z cukru a vody husté lepidlo?“ navrhla Filipka. Nasypali do misky veľa cukru a priliali trošku vody. Vznikla hustá, biela kaša. Obalili v nej novú paličku a nechali ju na slniečku sušiť.
Po chvíľke kaša stvrdla. Ale nevyzerala ako ligotavé kamienky. Vyzerala skôr ako biely, hrboľatý pancier. Keď Filipka paličkou jemne klepla o kameň, celý cukrový pancier popraskal a opadal.
„Zase nič,“ povzdychol si Miško. „Už nám skoro žiadny cukor neostal.“
Sedeli smutne okolo misky s popraskanými kúskami cukru. Práve vtedy okolo nich ticho preletela múdra sova Hanka. Pristála na konári nad nimi.
„Vidím, vidím mladých vynálezcov pri práci,“ zahúkala prívetivo. „Čo dobré tu skúmate?“
„Snažíme sa vyrobiť cukrové kryštály,“ vysvetlil Samko a ukázal jej svoje poznámky. „Ale nedarí sa nám. Cukor sa buď odlepí, alebo len stvrdne na škaredú hrudu.“
Sovka Hanka si prezrela ich pokusy. „Zaujímavé hypotézy,“ pochválila ich. „Položím vám otázku. Kam zmizne cukor, keď ho zamiešate do čaju?“
„No... nikam. Len ho nevidno. Rozpustí sa!“ vyhŕkla Filipka.
„Presne tak,“ prikývla Hanka. „Stane sa súčasťou vody. Vytvorí sa tomu odborne hovorí roztok. A čo keby ste skúsili cukru vo vode pomôcť, aby sa ho rozpustilo naozaj, naozaj veľa?“
Kamaráti sa na seba pozreli. Ako by mu mohli pomôcť?
„Keď je mne zima, zohrejem sa pri ohníku,“ zamrmlal Miško.
„Geniálne!“ skríkla sova Hanka tak nadšene, až jej z hlavy spadlo pierko. „Teplá voda je ako teplé objatie pre cukor. Dokáže v sebe udržať oveľa viac cukrových zrniečok ako studená.“
S tým im ale musela pomôcť. Zapálila svoj bezpečný lesný varič, ktorý nefúkal iskry a mal nad sebou kamenný komín. S pomocou sovy Hanky zohriali vodu v malom kotlíku. Opatrne, aby sa nepopálili, prisypávali posledný zvyšok cukru. Miešali a miešali a cukor mizol. Pridali ďalší a ďalší, až kým sa už ani posledné zrnko nechcelo rozpustiť.
„Tomuto sa hovorí nasýtený roztok,“ vysvetlila Hanka. „Voda je už taká plná cukru, že viac nezvládne. Teraz ho opatrne prelejeme do vysokého pohára.“
Kým roztok chladol, Filipka pripravila novú paličku. Na radu Hanky ju jemne namočila a obalila v pár zrniečkach cukru, ktoré sa rozsypali okolo. „Toto budú vaše semienka,“ zašepkala Hanka. „Ostatné cukrové zrniečka z roztoku ich budú hľadať, aby sa k nim mohli pridať.“
Paličku priviazali na nitku, preložili cez vrch pohára a ponorili ju do sladkej, teplej tekutiny. Nesmela sa dotýkať ani dna, ani stien.
„A teraz to najťažšie,“ povedala Hanka. „Musíme čakať. A byť veľmi trpezliví. Kryštalizácia, teda proces, kedy sa kryštály tvoria, potrebuje čas a pokoj.“
Pohár odniesli na tiché miesto a prikryli ho listom, aby do neho nepadali smietky. Prvý deň sa nedialo nič. Ani druhý. Miško už bol netrpezlivý a chcel do pohára nakuknúť.
„Nie, Miško, pamätaj, pokoj,“ brzdil ho Samko.
Na tretí deň ráno ich zobudilo nadšené pískanie. Bola to Filipka.
„Pozrite! Pozrite!“
Pribehli k poháru. Na paličke sa začali tvoriť drobné, priehľadné hrbolčeky. Vyzerali ako maličké sklíčka.
O ďalšie dva dni bola palička úplne obalená nádhernými, hranatými a lesklými útvarmi. Niektoré boli malé, iné väčšie, a na slnku sa trblietali ako diamanty. Vytiahli ju opatrne von. Bola to tá najkrajšia sladká palička, akú kedy videli.
„To sú kryštály!“ zašepkal Samko s úctou a hneď si ich kreslil do zápisníka. „Cukor sa z vody pomaly vrátil a usporiadal sa do nádherných tvarov!“
Na lesnej slávnosti mal ich cukrový drahokam najväčší úspech. A najlepšie na tom bolo, že Miško, Filipka a Samko vedeli každému zvedavému zvieratku presne vysvetliť, ako taký zázrak vzniká. Nebolo to kúzlo, bola to veda, trpezlivosť a sila kamarátstva.
„A viete čo je na tom najlepšie?“ spýtal sa Miško, keď si odhryzol sladký kúsok. „Že sme na to prišli spolu. A že aj tie naše prvé neúspešné pokusy boli dôležité!“
A čo vy, deti? Skúsite si s pomocou rodičov vyrobiť vlastné sladké drahokamy? Pamätajte, pri práci s teplou vodou musí byť vždy nablízku dospelý