Slniečko veselo hrialo na zelenej lúke, ktorá voňala letom a kvetmi. Jurko a Anička, dvaja zvedaví kamaráti, sa práve hrali na schovávačku medzi vysokými steblami trávy. Jurko mal zatvorené oči a nahlas rátal: „Päť, šesť, sedem... už idem!“
Keď dopočítal, rozhliadol sa. Aničku nikde nevidel. Potichu sa zakrádal k veľkému kríku šípovej ruže, keď tu zrazu niečo upútalo jeho pohlad. Kúsok od neho, nad širokým listom lopúcha, sa vo vzduchu vznášala nádherná vážka. Jej telíčko sa trblietalo všetkými farbami dúhy a jej jemné, priesvitné krídla kmitali tak rýchlo, že ich skoro nebolo vidieť. Ale najčudnejšie bolo, že vážka stála na mieste. Ani sa nepohla dopredu, ani dozadu, ani hore, ani dole. Jednoducho visela vo vzduchu, akoby ju tam držala nejaká neviditeľná nitka.
„Pst, Anička!“ zašepkal Jurko zabudnúc na hru. „Pozri sa!“
Anička opatrne vykukla spoza hustého trsu púpavy. Oči sa jej rozšírili od údivu. „Jéj! Tá je krásna! A ako to robí, že sa nehýbe? To je ako kúzlo!“
Deti potichučky podišli bližšie. Vážka, akoby cítila ich pohľady, pomaly otočila svoju veľkú hlavičku s obrovskými očami priamo na ne. Vyzerala takmer, akoby sa usmievala.
„Ahojte, deti,“ ozval sa tenký, cvendživý hlas. Jurko a Anička od prekvapenia až nadskočili. Vážka hovorí!
„Ja som Trblietavá,“ predstavila sa vážka a jej krídla sa na slnku zaleskli ešte viac. „Vidím, že vás zaujalo, ako si tu tak poletujem na mieste, však?“
„Á-áno,“ vyhŕkla Anička. „Ako to dokážeš? My ked chceme stáť, musíme mať nohy pevne na zemi. A ty si vo vzduchu!“
„A nelietaš ani ako vtáčik,“ pridal sa Jurko. „Vtáčiky stále mávajú krídlami a letia dopredu, alebo pristanú.“
Trblietavá sa zľahka zachvela, akoby sa potichu zasmiala. „Máte pravdu. Je to také malé tajomstvo prírody, ale ak chcete, rada vám ho vysvetlím. Nie je to žiadne kúzlo, len šikovnosť a poznanie, ako veci fungujú.“
Pomaly sa zniesla nižšie a pristála na kvietku margarétky priamo pred deťmi. Jej štyri krídla sa zložili pozdĺž štíhleho tela.
„Tak počúvajte,“ začala Trblietavá a jej hlas znel ako jemné cinkanie zvončekov. „Najprv sa pozrite na moje krídla. Koľko ich mám?“
„Šty-ri!“ zvolali deti naraz, ked si ich lepšie prezreli. „Dve hore a dve dole!“ spresnila Anička.
„Presne tak,“ pochválila ich Trblietavá. „A to je velmi dôležité. Nie sú to len dve krídla ako u vtáčika. Mám dva páry krídel. Predný pár a zadný pár. A teraz pozor, ukážem vám niečo.“
Trblietavá sa opäť vzniesla do vzduchu kúsok nad kvietok. „Vidíte? Každý pár krídel viem ovládať samostatne. Môžem mávať prednými rýchlejšie a zadnými pomalšie, alebo naopak. Alebo oboma naraz, ale každým trochu inak.“ Deti s otvorenými ústami sledovali, ako Trblietavá predvádza jemné pohyby svojich krídel. Niekedy sa predné mihali rýchlejšie, inokedy zadné, a niekedy sa zdalo, že sa pohybujú proti sebe.
„A mávam nimi naozaj veľmi, veľmi rýchlo,“ pokračovala. „Tak rýchlo, že vzduch pod nimi nestíha uniknúť.“
„Vzduch?“ začudoval sa Jurko. „Ale vzduch predsa nevidíme. Ako nás môže niečo držať, čo ani nevidíme?“
„To je dobrá otázka, Jurko,“ usmiala sa Trblietavá. „Vzduch síce nevidíme, ale je všade okolo nás. Skús zamávať rukou rýchlo pred tvárou. Cítiš niečo?“
Jurko rýchlo zamával rukou. „Áno! Taký vetrík!“
„Presne! Ten vetrík je vzduch, ktorý si svojou rukou pohol. A predstavte si, že ja tými svojimi krídlami vytvorím taký silný prúd vzduchu smerom nadol, že ma to udrží vo vzduchu na mieste. Je to, akoby som sa opierala o vankúšik zo vzduchu.“
Anička sa zamyslela. „Takže ty vlastne tým rýchlym mávaním krídel odtláčaš vzduch dolu a ten vzduch ťa tlačí hore?“
„Veľmi správne, Anička!“ pochválila ju Trblietavá. „Je to podobné, ako keď sa vrtuľník vznáša. Jeho veľké vrtule tiež tlačia vzduch nadol a to ho dvíha. Ja som taký malý, prírodný vrtuľníček.“
„A prečo sa potom nehýbeš dopredu ani dozadu?“ zaujímal sa Jurko ďalej. „Ked vtáčik máva krídlami, letí.“
„To je preto, že vtáčik máva krídlami hlavne dozadu, aby sa odrazil od vzduchu a posunul dopredu. Ale ja viem svoje krídla nakloniť a mávať nimi tak, aby prúd vzduchu išiel presne podo mnou. A ked chcem letieť dopredu, len ich trošku viac nakloním dozadu. Ked chcem cúvať, nakloním ich dopredu. A ked chcem zatáčať, jeden pár krídel pracuje viac ako ten druhý. Je to veľmi zložitý tanec, ale pre mňa je to prirodzené.“
Deti mlčky spracovávali nové informácie. Bolo to fascinujúce.
„A tie tvoje veľké oči,“ ozvala sa zrazu Anička, „tie ti tiež pomáhajú?“
„Ale áno,“ prisvedčila Trblietavá. „Mám zložené oči. To znamená, že každé moje oko sa skladá z tisícok malých očičiek. Vďaka tomu vidím skoro všade okolo seba naraz, aj dozadu, aj do strán, a veľmi dobre vnímam pohyb. To mi pomáha loviť malý hmyz vo vzduchu, napríklad komáre alebo mušky, a tiež sa vyhnúť nebezpečenstvu, napríklad vtákom, ktorí by si na mne radi pochutnali.“
Jurko a Anička si teraz vážku prezerali s ešte väčším obdivom. Nebola to len pekná bytosť, ale aj úžasne prispôsobený letec a lovec.
„A viete čo je ešte zaujímavé?“ pokračovala Trblietavá, očividne rada, že má takých pozorných poslucháčov. „Moje krídla sú veľmi pevné, aj ked vyzerajú tak jemne. Sú vystužené hustou sieťou žiliek, ktoré im dávajú silu a pružnosť. A každá vážka má svoj jedinečný vzor týchto žiliek, ako vy máte jedinečné odtlačky prstov.“
„Naozaj?“ úžasla Anička. „Takže keby sme našli iné vážky, každá by mala inakšie žilky na krídlach?“
„Presne tak. Príroda je plná takýchto úžasných detailov,“ povedala Trblietavá s hrdosťou. „A keby ste sa dobre prizerali, zistili by ste, že niektoré vážky majú na konci krídel takú malú tmavšiu škvrnku. Volá sa plamal alebo pterostigma. Pomáha im to stabilizovať let, aby sa im krídla pri rýchlom mávaní nerozkmitali príliš.“
Jurko si predstavil, akoby na konci lietadlového krídla bolo malé závažie. „To je ako... ako keby sme si dali na špičky topánok malé kamienky, aby sme lepšie držali rovnováhu?“ skúsil prirovnanie.
Trblietavá sa opäť zľahka zatrepotala. „Niečo na ten spôsob, Jurko. Je to veľmi šikovný vynález prírody. Viete, ja som vlastne veľmi starý druh hmyzu. Moji predkovia lietali po Zemi už v časoch, ked tu ešte behali dinosaury. A niektorí z nich boli oveľa väčší ako ja, mali rozpätie krídel skoro ako menší vták!“
„To je neuveriteľné!“ vyhŕkol Jurko s otvorenými ústami. Predstavoval si obrovskú vážku, ktorá lieta medzi papradím veľkým ako stromy.
„Veru,“ prikývla Trblietavá. „Príroda je tá najlepšia vynálezkyňa. Vymyslela toľko úžasných vecí, len sa treba dobre pozerať a premýšľať. Aj vy, ked sa budete hrať na lúke alebo v lese, skúste si všímať malé detaily. Ako rastie tráva, aké tvary majú listy, ako pavúk tká svoju sieť. Všade nájdete niečo zaujímavé, čo má svoj zmysel a funguje podľa určitých pravidiel.“
Anička sa pozrela na svoje ruky. „My nemáme také krídla ako ty, ani také oči. Ale máme ruky a hlavu na premýšľanie. Možno aj my dokážeme niečo vymyslieť alebo postaviť, keď budeme pozorovať, ako to robí príroda.“
„To je veľmi múdra myšlienka, Anička,“ pochválila ju Trblietavá a jej telíčko sa opäť zalesklo, akoby súhlasne prikyvovala celým svojim ja. „Veľa vecí, ktoré ľudia vynašli, sa inšpirovalo práve prírodou. Lietadlá napodobňujú vtáky a hmyz, ponorky ryby, suché zipsy zase plody lopúcha, ktoré sa vám prichytia na oblečenie.“
Jurko si spomenul, ako sa mu vždy na nohaviciach zachytávali tie malé zelené guličky. „Tie pichľavé guľky? Z toho je suchý zips?“
„Presne tak. Niekto si všimol, ako pevne sa prichytávajú pomocou malých háčikov, a napadlo mu to využiť. Vidíte? Zvedavosť a pozorovanie vedú k objavom.“
Slniečko sa pomaly posúvalo po oblohe a tiene sa predlžovali. Trblietavá zatrepotala krídlami. „Už budem musieť letieť ďalej, milé deti. Deň sa kráti a ja si musím ešte uloviť nejakú večeru.“
„Ďakujeme ti, Trblietavá!“ povedali deti jedným hlasom. „Bolo to veľmi zaujímavé!“
„Radi sme vás počúvali!“ dodala Anička.
„Aj ja som sa s vami rada porozprávala,“ odvetila vážka. „Nezabudnite, majte oči otvorené a srdce zvedavé. Svet je plný malých zázrakov, ktoré čakajú na objavenie.“
S týmito slovami sa Trblietavá ešte raz elegantne vzniesla, zamávala im svojimi priesvitnými krídlami, ktoré sa zaleskli ako sklíčka v posledných lúčoch slnka, a rýchlo zmizla medzi kvetmi.
Jurko a Anička ešte chvíľu mlčky stáli a pozerali smerom, kam odletela. Hra na schovávačku bola zabudnutá. Namiesto nej mali v hlavách plno nových myšlienok o vážkach, vzduchu, vynálezoch a sile pozorovania.
„Vieš čo, Jurko?“ ozvala sa Anička po chvíli. „Možno by sme si mohli doma skúsiť vyrobiť malý papierový vrtuľník. Taký, čo sa točí, ked fúka vietor.“
Jurkovi sa rozžiarili oči. „To je skvelý nápad! A môžeme skúsiť, či poletí lepšie s dvoma alebo štyrmi krídelkami, ako mala Trblietavá!“
Slniečko sa usmievalo na lúku, kde dvaja malí objavitelia práve našli nové dobrodružstvo, inšpirované rozhovorom s obyčajnou, no predsa tak neobyčajnou vážkou. A ktovie, možno aj vy, ked sa najbližšie vyberiete na prechádzku, stretnete nejakú Trblietavú, ktorá vám prezradí ďalšie tajomstvá prírody. Len sa treba dobre pozerať!