Lopatička sa bezmocne zaborila do sypkej kopy. „Už zase!“ vzdychol si Filip a sledoval, ako sa múr jeho vysnívaného hradu rozpadá na tisíce drobných zrniečok. Tie sa mu ihneď rozutekali pomedzi prsty. Slnko hrialo, more tichučko šumelo a čajky sa smiali z oblohy. Ale Eme a Filipovi do smiechu nebolo. Ich piesková pevnosť vyzerala skôr ako smutná kôpka prachu.
„Ten piesok je ako začarovaný,“ zamračila sa Ema a skúsila dlaňami utlačiť aspoň jednu malú vežičku. Márne. Vežička sa zosunula skôr, ako stihla povedať „nepodarok“.
„Možno potrebujeme iné miesto,“ navrhol Filip a rozhliadol sa po pláži. O kúsok ďalej, tam, kde sa vlny dotýkali brehu, sedela na starom drevenom pníku nejaká pani. Bola opálená od slnka a vlasy mala stiahnuté v šatke. Pred sebou mala niečo úžasné. Z piesku tam stál prekrásny morský koník, ktorý vyzeral ako živý. Mal jemné šupinky, zatočený chvostík a zdalo sa, akoby sa každú chvíľu chcel pohnúť a odplávať do vody.
„Pozri na to!“ zašepkala Ema. „Ako to urobila?“
Deti opatrne pristúpili bližšie. Pani si ich všimla a jej vrásky okolo očí sa usmiali. „Páči sa vám môj kamarát?“ spýtala sa láskavým hlasom. „Chcel by som vedieť plávať, ale je trochu lenivý.“
„Je... je dokonalý,“ vyhŕkol Filip. „Náš hrad sa stále iba sype. Prečo ten váš drží pokope?“
Pani sa zasmiala. Bol to zvuk podobný šušťaniu suchého lístia. „Niektoré deti mi hovoria piesková čarodejnica,“ povedala potichu. „Ale v tom nie sú žiadne čary. Je to len malá veda. Poďte, ukážem vám to.“
Vstala a zaviedla ich k ich rozpadnutej kôpke. Nabrala do dlane suchý piesok. „Vidíte? Tento piesok je ako kopa detí na ihrisku, kde sa nikto s nikým nehrá. Každé zrniečko si ide svojou cestou.“ Prefúkla ho z dlane a piesok sa rozletel ako jemný prach.
„A čo máme robiť, aby sa spolu hrali?“ spýtala sa zvedavo Ema.
„Potrebujú niečo, čo ich spojí. Čo myslíte, čo by to mohlo byť?“ spýtala sa pani a lišiacky na nich žmurkla.
Filip sa na chvíľu zamyslel. „Lepidlo?“
Pani prikývla. „Skoro. Prírodné lepidlo. Poďme si poň.“ Zobrala ich červené vedierko a nabrala doň trochu morskej vody. Potom sa vrátili k piesku. „Tak, teraz to skúste vy. Pridajte trochu vody do piesku a uvidíte, čo sa stane.“
Filip s nadšením vylial do piesku takmer polovicu vedierka. Výsledkom bola hnedá, mazľavá kaša. „Och, toto je len blato!“ sklamane povedal a zabáral doň prsty. „Z toho sa nedá stavať nič.“
„Nevadí! Výborne, Filip!“ pochválila ho piesková čarodejnica. „Práve si objavil prvú dôležitú vec. Príliš veľa vody je rovnako zlé ako žiadna. Voda všetky zrniečka odplaví a nemajú sa čoho chytiť.“
Zobrala do rúk misku a nasypala do nej suchý piesok. Potom začala pomaličky, kvapku po kvapke, prilievať vodu a druhou rukou piesok miešala. „Musíte nájsť ten správny pomer. Ani veľa, ani málo. Voda vytvorí medzi každým zrniečkom piesku tenulinký mostík. Predstavte si, že každé zrniečko podá ruku tomu druhému. Voda je tá ruka. Všetky tie ruky spolu držia tak pevne, že vytvoria pevnú hmotu. Odborne sa tomu hovorí súdržnosť.“
Ema fascinovane sledovala, ako sa suchý piesok mení na pevnú, tvarovateľnú hmotu. Pani jej podala za hrsť. „Skús,“ povzbudila ju. Piesok bol vlhký, ale nie mokrý. Pripomínal cesto na koláče. Ema z neho v dlani vytvarovala pevnú guľu. Nesypala sa. Držala!
„Jéj! To funguje!“ vyhŕkla nadšene.
„Teraz skúste postaviť malý múrik,“ navrhla pani.
Ema a Filip sa pustili do práce. Opatrne miešali piesok s vodou, presne ako im ukázala. Hľadali tú správnu hustotu. Prvý pokus bol stále trochu suchý, druhý zase príliš mokrý. Ale tretí bol dokonalý. Začali stavať a múr rástol. Bol pevný a nerozpadával sa.
„Vidíte? Učíte sa rýchlo,“ usmiala sa pani, ktorej skutočné meno bolo Stela. „Každý neúspech nás naučil niečo nové. Teraz už viete, ako na to. Ja sa práve pripravujem na súťaž v stavaní sôch z piesku. Bude zajtra. Nechceli by ste byť mojimi pomocníkmi?“
„Naozaj?“ Filipove oči sa rozžiarili. „My?“
„Samozrejme,“ prikývla pani Stela. „Potrebujem niekoho, kto rozumie pieskovej vede. Moja socha bude veľká a každá pomocná ruka sa zíde.“
Na druhý deň ráno už Ema a Filip netrpezlivo čakali na pláži. Pani Stela tam už bola a okolo seba mala rôzne zvláštne nástroje. Neboli to žiadne čarovné prútiky, ale obyčajné veci: malé lopatky, špachtle, štetce a fľašu s rozprašovačom.
„Naša socha bude veľká chobotnica, ktorá stráži poklad,“ vysvetlila im plán. „Vy budete mať na starosti jej malých kamarátov – dve morské hviezdice a jednu usmievavú korytnačku.“
Ukázala im, ako si najprv z dokonale vlhkého piesku urobiť veľkú, pevnú kopu. „Musíte piesok poriadne utláčať,“ vysvetľovala. „Čím je pevnejší základ, tým lepšie bude socha držať. To je základná pevnosť materiálu.“
Deti s nadšením nosili vedierka s vodou, miešali piesok a stavali základy pre svoje menšie sochy. Potom im pani Stela podala špachtle. „Teraz prichádza tá zábavnejšia časť. Budeme odoberať prebytočný piesok a tvarovať.“
Ema opatrne začala vyrezávať päť cípov hviezdice. Filip sa pustil do korytnačieho panciera. Slnko pomaly stúpalo vyššie a piesok na povrchu začal schnúť.
„Pozor, pancier sa mi začína drobiť!“ zvolal Filip.
„Rýchlo, Filip, spomeň si na naše tajomstvo!“ poradila mu pani Stela.
Ema hneď vedela, čo robiť. Schmatla fľašu s rozprašovačom a jemnou hmlou pokropila povrch korytnačky. Piesok okamžite stmavol a spevnel. „Jemná sprcha je lepšia ako vedro vody,“ povedala hrdo. „Udržuje povrch vlhký, ale nerozmočí ho.“
Pracovali celé dopoludnie. Smiali sa, sústredili a pomáhali si. Naučili sa, že malé detaily sa najlepšie robia štetcom namočeným vo vode a že trpezlivosť je rovnako dôležitá ako správna zmes piesku. Keď konečne dokončili, neverili vlastným očiam.
V strede trónila obrovská chobotnica pani Stely s ôsmimi detailne vypracovanými chápadlami. A okolo nej ležali ich dve dokonalé hviezdice a Filipova usmievavá korytnačka s pevným pancierom. Vyzeralo to ako obrázok z rozprávkovej knihy.
Popoludní prišla porota. Chodili od sochy k soche, zapisovali si poznámky a obdivovali diela. Keď prišli k ich chobotnici, dlho si ju prezerali. Jeden z porotcov sa dotkol špičky chápadla. Držalo pevne.
Nakoniec vyhlásili víťazov. Prvé miesto získala „Chobotnica a jej morskí priatelia“. Ema s Filipom od radosti podskočili.
„Dokázali sme to!“ kričali a objali pani Stelu.
„To vy ste to dokázali,“ opravila ich s úsmevom. „Pretože ste pochopili, že najväčšie kúzlo nie je v čarovaní, ale v poznaní. A v trpezlivosti.“
Večer, keď sa vracali z pláže, Filip sa ešte obzrel. Ich socha stála hrdo osvetlená zapadajúcim slnkom. Už to nebola len kopa piesku. Bol to dôkaz, že keď človek vie, ako na to, dokáže postaviť čokoľvek.
Čo myslíte, deti? Akú sochu by ste z piesku postavili vy? Skúste si pri najbližšej hre v pieskovisku spomenúť na tajomstvo vodného lepidla. A pamätajte, pri hre s vodou je vždy dobré, ak vám pomáhajú rodičia. Určite spolu vytvoríte niečo nádherné