V Zaprášenej doline sa dialo niečo zvláštne. Vzduch tam bol taký hustý a sivý, že aj najodvážnejší chrobáčik si pri prelete musel zakrývať oči tykadlami. Všade poletovali drobné, nezbedné stvorenia menom Pracháčikovia. Neboli zlí, len nesmierne zvedaví a radi sa každému vešali na nos, kýchali do uší a robili svet sivým a smutným.
Na okraji lesa, hneď vedľa tejto doliny, sedel malý medvedík Brumko a smutne pozeral na druhú stranu. Práve tam, na slnečnom kopci, rástli tie najsladšie maliny na svete. Voňali tak lákavo, že sa Brumkovi zbiehali slinky. Ale cesta k nim viedla priamo cez Zaprášenú dolinu.
„To je nespravodlivé,“ zamrmlal si popod fúzy. „Pre tie štipľavé potvorky sa nedostanem k obedu.“
Práve vtedy k nemu priskackala veverička Vrtka, chvost jej poskakoval ako otáznik. „Čo sa mračíš, Brumko? Vyzeráš ako hríbik po daždi.“
„Ale, Vrtka,“ povzdychol si medvedík. „Pozri na tie maliny! A pozri na tú dolinu. Len čo tam vojdem, začnem kýchať a kašľať a oči ma štípu tak, že nič nevidím.“
Vrtka si založila labky vbok. „Hlúposť! Ja to vyriešim. Jednoducho cez ňu prebehnem tak rýchlo, že si ma tí Pracháčikovia ani nevšimnú!“ A bez ďalšieho varovania sa rozbehla. Fíúú! Preletela cez začiatok doliny ako šíp. Ale už po pár metroch sa zastavila, zakašľala a s kýchnutím, ktoré otriaslo najbližšími púpavami, sa vrátila späť.
„Fuj, to sa nedá,“ triasla hlavou a prskala na všetky strany. „Sú všade! V nose, v ušiach, dokonca aj v kožuchu! Tento nápad nevyšiel.“ Pozrela na svoj neúspech a dodala: „Skvelé, teraz vieme, ako to nerobiť!“
Z trávy sa opatrne vygúľal ježko Bodlinka, ktorý všetko potichu sledoval. „Možno to treba skúsiť inak,“ povedal svojím rozvážnym hláskom. „Rýchlosť nepomohla. Čo keby sme jednoducho nedýchali? Nadýchneme sa a prejdeme.“
„Výborný nápad!“ súhlasil Brumko.
Postavili sa na štartovaciu čiaru. „Pripraviť, pozor, nádych!“ skríkla Vrtka. Všetci traja sa zhlboka nadýchli, až sa im brušká nafúkli ako balóny, a vykročili do doliny. Jeden krok, druhý, tretí... Brumkovi už dochádzal dych. Vrtka začala červenieť v tvári. Bodlinka vyzeral, že o chvíľu praskne. S mohutným výdychom sa všetci traja otočili a vrátili späť.
„Takmer som sa tam dostal,“ lapal po dychu Brumko.
„Ale len takmer,“ dodal smutne Bodlinka. „Cesta je pridlhá. Toto tiež nefunguje.“
„Ale aspoň vieme, že zadržať dych nestačí,“ povedala Vrtka a snažila sa znieť optimisticky.
Zrazu sa nad nimi ozvalo tiché zahúkanie. Na konári starej borovice sedela múdra sova Heda a s pobavením ich pozorovala. „Vidím, že sa snažíte prejsť cez dolinu silou,“ povedala a prešľapla z nohy na nohu. „Ale čo ak s Pracháčikmi netreba bojovať?“
„A čo máme robiť? Pozvať ich na čaj?“ odvrkla Vrtka.
Sova sa usmiala. „Skoro. Čo ak existuje niekto, kto ich má naozaj rád? Kto ich pozve k sebe na návštevu a už ich nepustí von?“
Zvieratká nechápavo pozerali. „Kto by mal rád prach?“ čudoval sa Brumko.
„Choďte hlbšie do lesa, k Čiernemu potoku,“ poradila im Heda. „Nájdite tam tichého a tmavého kamaráta. Volá sa Uhlík. Možno vám pomôže.“ A s tichým šumom krídel odletela.
Priatelia neváhali. Cesta k Čiernemu potoku bola plná voňavých kvetov a čistého vzduchu. Na jeho brehu našli ležať zvláštne čierne, pórovité kamene. Jeden z nich, najväčší, sa na nich akoby usmieval. Bol celý deravý ako špongia.
„Ty si Uhlík?“ spýtal sa opatrne Bodlinka.
Kameň neodpovedal slovami, ale akoby z neho sálal pokoj a sila. Vrtka, ako vždy zvedavá, k nemu priskočila a dotkla sa ho. „Je taký zvláštne ľahký! A má v sebe tisíce malých dierok!“
„To je pravda, maličká,“ ozval sa zrazu hlboký, pokojný hlas, ktorý vychádzal priamo z kameňa. „Volám sa Uhlík. Aktívny Uhlík, ak mám byť presný. A tieto dierky, to je moje tajomstvo.“
„Tajomstvo?“ zopakoval Brumko.
„Áno. Vnútri mňa je obrovský labyrint. Milióny malých izbičiek a chodbičiek, ktoré vedú do ďalších a ďalších izbičiek. Je tam viac miestností ako stromov v celom tomto lese.“
Zvieratká počúvali so zatajeným dychom. „A na čo je to dobré?“ spýtala sa Vrtka.
„Nuž,“ pokračoval Uhlík, „predstavte si tých vašich Pracháčikov. Sú to malí, zvedaví neposedníci, však? Milujú objavovanie úzkych priestorov. Keď sa ku mne priblížia, nemôžu odolať. Vletia do prvej chodbičky, potom do druhej, tretej... a tak sa ponárajú hlbšie a hlbšie do môjho labyrintu.“
„A potom vyjdú von na druhej strane?“ hádal Brumko.
„Práveže nie,“ zasmial sa Uhlík. „Moje steny sú pre nich ako lepidlo. Len čo sa ich dotknú, prichytia sa a už sa nepustia. Tomuto sa odborne hovorí adsorpcia. Je to ako keď sa vám na labky prilepí med. Ja lapám všetkých nezbedníkov zo vzduchu, ale čistý vzduch, ten cez moje chodbičky prejde bez problémov.“
Vrtke sa rozžiarili oči. „Ty si vlastne taká pasca na Pracháčikov!“
„Presne tak. Pasca, z ktorej niet úniku. Ale pozor,“ dodal Uhlík vážnym tónom. „Ja som špeciálny, čistý Uhlík, vyrobený pre takéto úlohy. Nikdy sa nehrajte s uhlím z ohniska! Je špinavé a môže byť nebezpečné. To je len pre dospelých a do pece.“
Zvieratká vážne prikývli.
„Takže,“ zamyslel sa Brumko nahlas, „keby sme mali kúsok teba pred nosom, pochytal by si všetkých Pracháčikov a my by sme mohli dýchať čistý vzduch?“
„Presne tak!“ potvrdil Uhlík.
„Máme to!“ skríkla Vrtka. „Urobíme si masky!“
Hneď sa pustili do práce. Brumko našiel veľké lopúchové listy. Bodlinka svojimi pichliačmi do nich opatrne urobil dierky. Uhlík im láskavo dovolil odlomiť si z neho niekoľko malých, ľahučkých kúskov. Tie vložili do malých vrecúšok z trávy a pripevnili ich na listy presne tam, kde mali nos. S pomocou tenkých konárikov si svoje nové, zelené masky s čiernym filtrom uviazali okolo hlavy.
Vyzerali trochu smiešne, ako traja lesní chirurgovia, ale cítili sa odhodlane.
„Pripravení?“ spýtal sa Brumko a jeho hlas znel spod masky trochu tlmene.
„Pripravení!“ odpovedali Vrtka a Bodlinka jednohlasne.
S novou odvahou vykročili do Zaprášenej doliny. A stal sa zázrak! Pracháčikovia sa k nim vrhli ako vždy, ale len čo sa priblížili k ich nosom, nasala ich neviditeľná sila do malých čiernych kamienkov. Zvieratká dýchali zhlboka a do pľúc sa im dostával len čistý, svieži vzduch. Žiadne kýchanie, žiadne kašľanie, žiadne štípanie v očiach.
„Funguje to! Naozaj to funguje!“ smial sa Brumko a mával labkami.
Bezpečne prešli na druhú stranu, kde sa na slnkom zaliatom kopci červenali tie najkrajšie maliny. Nazbierali si plné košíky. Cestou späť sa zastavili pri Uhlíkovi.
„Ďakujeme ti, kamarát,“ povedal Brumko a položil pred neho najväčšiu a najsladšiu malinu. „Zachránil si nám obed. A naučil si nás, že niekedy nie je najlepšie bojovať silou, ale použiť rozum.“
Uhlík sa spokojne usmial. „Rád som pomohol. Pamätajte, aj tie najväčšie problémy sa dajú vyriešiť, keď pochopíte, ako veci fungujú.“
Od toho dňa sa zvieratká z lesa už nebáli Zaprášenej doliny. Vždy, keď potrebovali prejsť na druhú stranu, nasadili si svoje Uhlíkové masky a s úsmevom zamávali Pracháčikom, ktorí bezmocne mizli v čiernych labyrintoch. A Brumko? Ten sa naučil, že aj keď sa niečo nepodarí na prvý ani druhýkrát, oplatí sa premýšľať a hľadať nové riešenia. A že sladká odmena na konci stojí za každú snahu.
A čo ty? Skúsil si sa už niekedy pozrieť na nejaký problém úplne inak?