Veverička Eliška netrpezlivo podupkávala labkou na hrubom konári starého duba. Zlaté slnko sa už pomaly skláňalo k obzoru a maľovalo oblohu do oranžových a fialových farieb. „Kde len toľko je?“ ševelila si pre seba a jej huňatý chvostík nervózne poletoval zo strany na stranu. Každý večer čakala na svojho najlepšieho kamaráta, sovu Huga. Bol to ich spoločný čas, tá krátka chvíľa medzi dňom a nocou, kedy sa mohli spolu hrať.
Lenže v poslednom čase sa niečo dialo. Dni boli čoraz dlhšie a slnko akoby sa nechcelo vzdať svojej vlády. Kým sa Hugo konečne objavil, rozospatý a mžúriaci do posledných lúčov, Eliška bola už unavená z celodenného skákania a zbierania orieškov.
„Hú-hú, už som tu!“ ozvalo sa konečne z tmavej dutiny stromu. Hugo zamával krídlom a opatrne pristál na konári vedľa Elišky. „Tak čo, zahráme sa na schovávačku medzi tieňmi?“
Eliška si povzdychla. „Hugo, kým ty vylezieš, je už skoro tma. Tiene sú všade, to nie je žiadna zábava. Celý deň na teba čakám! Slnko je hore tak dlho, a my máme na hranie len chvíľočku.“
Hugo naklonil hlavu. „Ale pre mňa je to naopak! Kým sa ja poriadne preberiem, ty už zívaš. Noc je taká krátka! Chcel by som ti ukázať všetky svietiace mušky a tancujúce netopiere, ale ty už dávno spíš vo svojom hniezde.“
„To nie je spravodlivé!“ dupla si Eliška. „Deň by mal byť dlhší, aby sme sa stihli hrať!“
„Nie, noc by mala byť dlhšia!“ oponoval Hugo. „Noc je predsa oveľa zaujímavejšia!“
Takto sa hádali už niekoľko týždňov. Ich vzácne spoločné chvíle sa menili na malé škriepky. Obaja sa cítili nepochopení a mali pocit, že ten druhý im nerozumie. Nevedeli, prečo sa to deje, a začínali si myslieť, že Slnko a Mesiac si z nich robia žarty.
Jedného dňa ich hádku začula stará a múdra korytnačka Matilda, ktorá si práve pomaly vykračovala k potoku. Zastala a dlho ich počúvala. Jej vráskavá tvár bola pokojná ako hladina jazera za bezvetria. Keď Eliška s Hugom na chvíľu stíchli, aby nabrali dych, Matilda sa ticho ozvala: „A prečo si myslíte, že sa to deje?“
Eliška a Hugo na ňu prekvapene pozreli. „Lebo... lebo Slnko má radšej mňa!“ vyhŕkla Eliška.
„A Mesiac má radšej mňa!“ zahúkal Hugo.
Matilda sa jemne usmiala. „Čo ak to nie je o tom, koho má kto radšej? Čo ak je to len pravidlo, ktorému zatiaľ nerozumiete?“
„Pravidlo?“ spýtali sa obaja zborovo.
„Áno. Príroda má veľa pravidiel. Niekedy sú zložité, ale vždy majú svoj dôvod. Namiesto hádania by ste mohli skúsiť prísť na to, ako to funguje. Skúste byť malými vedcami.“
„Vedcami?“ Eliška zvedavo naklonila hlavu. To znelo oveľa lepšie ako hádanie.
„Ako sa to robí?“ spýtal sa Hugo a zvedavo zamrkal svojimi veľkými očami.
„Vedci najprv pozorujú a merajú,“ vysvetlila Matilda pomaly. „Potom si zapisujú, čo zistili, a hľadajú v tom vzory. Skúste si každý deň merať, ako dlho trvá váš deň a vaša noc.“
„Ale ako to máme merať? Nemáme hodinky,“ namietla Eliška.
„Nepotrebujete ich,“ usmiala sa Matilda. „Máte všetko, čo treba, priamo tu v lese. Nájdite si nejaké rovnaké veci. Napríklad šišky alebo kamienky. Eliška, ty môžeš za každý tvoj denný skutok – napríklad za každú nájdenú jahodu alebo za každý preskočený konár – položiť na jednu kopu jednu šišku. A ty, Hugo, urob to isté v noci. Za každú ulovenú myšku alebo za každé zahúkanie polož na druhú kopu jeden kamienok.“
Bol to skvelý nápad! Hneď na druhý deň sa pustili do práce. Eliška od svitu do súmraku behala po lese a za každú aktivitu pridala šišku na svoju kopu. Kopa rástla a rástla. Keď slnko zapadlo, prišiel na rad Hugo. Lietal tmavým lesom a poctivo kládol kamienok za kamienkom na svoju hromádku.
Ráno sa stretli pri svojich kopách. Eliškina kopa šišiek bola obrovská! Hugova hromádka kamienkov bola oproti nej maličká.
„Vidíš! Môj deň bol oveľa dlhší!“ víťazoslávne vyhlásila Eliška.
Hugo smutne sklonil hlavu. Cítil sa porazený. „Asi máš pravdu,“ zamrmlal.
Ale Matilda, ktorá ich z diaľky pozorovala, k nim opäť pomaly prišla. „To bol len prvý deň merania. Pravý vedec sa nikdy neuspokojí s jedným výsledkom. Musíte v tom pokračovať. Každý deň. A zapisujte si to.“ Vzala paličku a do mäkkej hliny nakreslila dve čiary. Nad jednu nakreslila slniečko, nad druhú mesiac. „Každý deň sem nakreslite, aká vysoká bola vaša kopa.“
A tak Eliška a Hugo pokračovali. Bol to dlhý pokus. Prešli týždne. Každé ráno porovnávali svoje kopy a kreslili ich výšku do hliny. Spočiatku bola Eliškina kopa stále oveľa väčšia. Ale potom si Hugo všimol niečo zvláštne.
„Eliška, pozri!“ zahúkal jedného rána vzrušene. „Tvoja kopa je dnes o trošku menšia ako včera! A tá moja... tá moja je o trošku väčšia!“
Mali pravdu. Eliškina kopa šišiek sa pomaly, takmer nebadane, zmenšovala. A Hugova kopa kamienkov, naopak, rástla. Deň sa pomaly skracoval a noc predlžovala. Eliška už nebola taká unavená, keď sa stretávali, a Hugo mal viac energie. Ich spoločný čas na hranie sa predlžoval.
Pokračovali v meraní celú jeseň. Listy na stromoch zmenili farbu a začali opadávať. Jedného dňa, keď sa ráno stretli pri svojich kopách, stalo sa niečo neuveriteľné. Obe kopy boli takmer rovnako vysoké! Eliškina hromada šišiek mala presne takú istú veľkosť ako Hugova hromada kamienkov.
„Sú rovnaké!“ vykríkla Eliška radostne. „To znamená, že deň a noc sú dnes rovnako dlhé!“
„Máme presne rovnaký čas na naše dobrodružstvá!“ tešil sa Hugo. „Dnes je ten najspravodlivejší deň v roku!“
Práve vtedy sa pri nich opäť objavila Matilda. Na jej tvári bol múdry úsmev. „Blahoželám vám, malí vedci. Práve ste sami objavili jesennú rovnodennosť.“
„Rovno... čo?“ spýtala sa Eliška a snažila sa zopakovať to zložité slovo.
„Rov-no-den-nosť,“ zopakovala Matilda pomaly. „Je to špeciálny deň, ktorý prichádza dvakrát do roka. Raz na jar a raz na jeseň. V tieto dni je naša Zem naklonená k Slnku tak akurát, ani málo, ani veľa. Stojí takpovediac rovno.“
Hugo a Eliška nechápavo pozerali. Zem? Naklonená?
Matilda videla ich zmätok. „Počkajte, ukážem vám to.“ Opatrne podišla k jabloni a svojou silnou čeľusťou odhryzla jedno krásne červené jablko. Položila ho na zem. Potom požiadala svetlušku, ktorá ešte driemala pod listom, aby na chvíľu zažala svoje svetielko. „S pomocou našej kamarátky svetlušky si to ukážeme. Predstavte si, že toto jablko je naša Zem, na ktorej žijeme. A toto malé svetielko je veľké a horúce Slnko.“
Opatrne vzala jablko do labiek. „Naša Zem sa neustále točí okolo Slnka. Ale nerobí to úplne rovno. Je tak trochu naklonená, ako keď sa opierate o strom.“ Matilda naklonila jablko. Svetlo zo svetlušky teraz svietilo oveľa viac na hornú polovicu jablka. „Vidíte? Keď je k Slnku priklonená táto časť, je tu leto a dni sú dlhé. Na druhej strane,“ ukázala na spodnú, tmavšiu časť, „je zima a dni sú krátke.“
Potom jablko pomaly posunula a naklonila naopak. Teraz svetlo dopadalo viac na spodnú časť. „A teraz je leto tu a zima na druhej strane.“
Eliška a Hugo fascinovane sledovali malú ukážku vesmíru.
„Ale dvakrát za rok,“ pokračovala Matilda a postavila jablko úplne rovno, bez akéhokoľvek naklonenia, „sa Zem dostane do polohy, kedy nie je k Slnku priklonená ani jedna, ani druhá strana. Slnko svieti na obe polovice takmer rovnako. A presne vtedy sú deň a noc takmer rovnako dlhé. To je ten zázrak rovnodennosti.“
Zvieratká konečne pochopili. Nebolo to o tom, že by ich Slnko alebo Mesiac mali alebo nemali radi. Bol to veľký tanec celej Zeme!
„Takže sa to stane ešte raz?“ spýtala sa Eliška.
„Áno,“ prikývla Matilda. „Po zime, keď sa dni začnú opäť predlžovať, príde jarná rovnodennosť. A vy už budete presne vedieť, čo sa deje.“
Eliška a Hugo sa na seba pozreli a usmiali sa. Už sa nehádali. Namiesto toho sa tešili. Tešili sa na dlhé zimné noci, kedy Hugo ukáže Eliške všetky tajomstvá tmy. A tešili sa na dlhé letné dni, kedy budú spolu s Eliškou zbierať sladké maliny. A najviac zo všetkého sa tešili na tie dva čarovné dni v roku, kedy bude všetko v dokonalej rovnováhe. V dňoch, ktoré patrili obom rovnako.
„Ďakujeme, Matilda!“ povedali zborovo a objali starú korytnačku.
Od toho dňa už nikdy nehovorili, že niečo nie je spravodlivé. Namiesto toho si zobrali paličku a ďalej kreslili do hliny. Zapisovali si, ako sa dni skracujú a predlžujú. Stali sa z nich najlepší pozorovatelia v celom lese. A keď sa ich niekto spýtal, prečo je deň niekedy dlhší ako noc, s hrdosťou odpovedali: „To len naša Zem tancuje okolo Slnka!“ A potom všetkým s radosťou vysvetlili, čo je to tá zázračná rovnodennosť. A čo vy, deti? Skúsite si aj vy všimnúť, kedy sa dni začínajú predlžovať a kedy zase skracovať?