V jednom veselom mestečku, kde autá bzučali ako usilovné čmeliaky, stál na najväčšej križovatke dôležitý semafor. A v tom semafore bývali traja svetelní bratia: Červený Stojko, Oranžový Pozorko a Zelený Choďko.
Stojko bol najstarší a najopatrnejší. Keď zasvietil, všetky autá poslušne zastavili. Zelený Choďko bol jeho presný opak, plný energie a stále by len pobádal všetkých do pohybu. A medzi nimi bol Oranžový Pozorko, múdry a rozvážny, ktorý všetkým pripomínal: „Pozor, pripravte sa, bude zmena!“
Žili si takto svorne a každý deň sa presne striedali. Doprava v mestečku plynula hladko ako mliečko po hodvábe. Až do jedného utorka.
Práve keď mal Zelený Choďko pustiť autá, ozvalo sa zvnútra hlasné ŠKRK! A potom čudné CINK! Stalo sa niečo nevídané. Zelený Choďko svietil ďalej, ale v tom istom momente sa rozžiaril aj Červený Stojko!
Na križovatke nastal zmätok. Vodiči nevedeli, čo majú robiť. Majú ísť alebo stáť? Zozadu sa začalo ozývať trúbenie.
„Stojte! Hovorím, všetci stojte!“ kričal Stojko svojou červenou žiarou. „Choďte! Prečo všetci stoja?“ čudoval sa Zelený Choďko. Oranžový Pozorko zostal zhasnutý a bezradný. „Bratia, prestaňte! Takto spôsobíme neporiadok!“
Pán pekár s dodávkou plnou voňavých rožkov zostal zaseknutý za autobusom. Deti, ktoré sa tešili na zmrzlinu, smutne pozerali z okienok áut.
„Musíme s tým niečo urobiť,“ povedal konečne Pozorko. „Poďme sa pozrieť dnu, do nášho mechanizmu. Tam musí byť chyba.“
Stojko a Choďko prestali na seba kričať a súhlasili. Všetci traja obrátili svoju pozornosť dovnútra svojho kovového tela.
To, čo uvideli, ich prekvapilo. Vnútro semaforu vyzeralo ako malá dielnička. Boli tam tenké drôtiky v rôznych farbách a tri veľké páčky – jedna červená, jedna zelená a jedna oranžová. Tieto páčky sa vždy striedavo dvíhali a klesali, vďaka čomu sa bratia rozsvecovali a zhasínali. Teraz však boli zaseknuté. Medzi červenou a zelenou páčkou bol zakliesnený malý, lesklý kamienok.
„Aha!“ zvolal Pozorko. „Pozrite! Tento kamienok bráni páčkam v pohybe. Preto svietite obaja naraz!“
„Musel sem spadnúť, keď fúkal ten silný vietor a otriasol celým stĺpom,“ zamyslel sa Stojko.
„Musíme ho dostať von!“ vyhŕkol Choďko a pokúsil sa svojou zelenou páčkou pohnúť. Ale kamienok bol pevne zakliesnený. „Nejde to!“
„Ani mne,“ pridal sa Stojko, keď sa márne snažil pohnúť svojou páčkou.
Všetci traja chvíľu bezradne pozerali na malého vinníka, ktorý spôsobil taký veľký chaos.
„Počkajte,“ povedal po chvíli Pozorko. „Sami to nedokážeme. Každý sa snaží hýbať len svojou páčkou. Ale čo keby sme skúsili spolupracovať?“
„Ako?“ spýtali sa obaja bratia naraz.
„Stojko, ty si najsilnejší,“ začal Pozorko. „Skús svoju páčku zatlačiť smerom nadol tak silno, ako len vládzeš. Tým možno vytvoríš malú medzeru na jednej strane kamienka. Choďko, ty si zas najrýchlejší. Hneď ako Stojko zatlačí, skús svojou páčkou prudko myknúť smerom nahor. Možno sa nám ho podarí uvoľniť.“
Bol to dobrý plán. Stojko sa zhlboka nadýchol a zaprel sa celou svojou silou. Jeho červená páčka sa s vŕzganím pomaly pohla nadol.
„Teraz, Choďko, rýchlo!“ skríkol Pozorko.
Zelený Choďko využil svoju energiu a prudko trhol svojou páčkou. Ozvalo sa hlasné CINK! a kamienok vyskočil spomedzi páčok a s cengotom dopadol na dno semaforu.
Páčky boli voľné! V tej chvíli sa zelená páčka zdvihla a červená klesla. Vonku na križovatke zhaslo červené svetlo a zostalo svietiť už len jasne zelené.
„Hurá!“ skríkli všetci traja bratia.
Autá sa konečne pohli. Pán pekár veselo zamával a odviezol svoje rožky do obchodu. Deti sa opäť usmievali, lebo vedeli, že zmrzlinu stihnú. Chaos sa skončil.
Keď sa situácia upokojila, Pozorko sa rozsvietil svojou oranžovou farbou. Choďko zhasol a vzápätí sa rozžiaril Stojko. Všetko opäť fungovalo tak, ako malo.
„Vidíte?“ povedal Pozorko svojim bratom. „Hádali sme sa, kto má pravdu, či stáť alebo ísť. Ale pravda bola taká, že sme mali problém, ktorý sme museli vyriešiť spolu.“
Stojko a Choďko sa trochu hanbili. „Máš pravdu,“ priznal Stojko. „Bez tvojho nápadu by sme sa len hádali a nič by sme nevyriešili.“
„A bez tvojej sily a mojej rýchlosti by sme ten kamienok nedostali von,“ dodal Choďko.
Od toho dňa si traja svetelní bratia vážili jeden druhého ešte viac. Pochopili, že každý z nich je iný, ale rovnako dôležitý. A že najlepšie fungujú vtedy, keď sa presne striedajú a pomáhajú si. Pretože len tak môže byť v Mestečku maliarov poriadok a bezpečie. A občas sa vraj v tichu noci, keď nikto nechodí, rozsvietia všetci traja naraz, ale len na malú chvíľočku. Len tak, aby si pripomenuli, že sú najlepší kamaráti.