V malej lesnej opere, kde pódium tvoril machom obrastený peň a sedadlá boli hladké kamene, sa dialo niečo nezvyčajné. Operná speváčka, elegantná pani sova Melódia, práve cvičila na večerné predstavenie. Jej traja najvernejší diváci, veverička Eliška, lišiak Viliam a medveď Bruno, sedeli v prvom rade a s úžasom počúvali.
Pani sova zavrela oči, zhlboka sa nadýchla a z jej hrdla sa vydral tón taký vysoký a čistý, až sa zdalo, že sa ho dá dotknúť. Vtom sa stalo niečo zvláštne. Na malom drevenom stolíku vedľa pódia, kde stál tenký sklenený pohár s malinovou vodou, sa ozvalo jemné cinkanie. "Ciiin-ciiin-ciiiink", spieval pohár spolu s pani sovou.
„Pozrite!“ zašepkala Eliška a ukázala drobnou labkou. „Ten pohár tancuje!“
A naozaj. Pohár sa triasol, akoby mu bola zima, a po jeho hladkom povrchu prebiehali drobné vlnky. Voda v ňom sa jemne chvela. Viliam, ktorý bol najväčší zvedavec v celom lese, naklonil hlavu.
„To je záhada,“ zamyslel sa. „Ako to, že tvoj spev hýbe pohárom, pani Melódia?“
Pani sova dospievala, usmiala sa a zletela k nim bližšie. Jej veľké múdre oči sa zaleskli. „To nie je záhada, Viliam. To je veda. Hovorí sa tomu rezonancia.“
„Re-zo-nan-cia?“ zopakoval Bruno pomaly a poškrabal sa za uchom. „To znie ako nejaké kúzlo.“
„Trochu to tak vyzerá, však?“ prikývla pani Melódia. „Ale je to celkom jednoduché. Predstavte si, že zvuk nie je len niečo, čo počujeme. Zvuk je aj pohyb. Keď spievam, vzduch okolo mňa sa začne vlniť, asi ako keď hodíte kamienok do jazierka. Tým vlnám hovoríme vibrácie.“
Eliška si hneď predstavila malé vlnky na hladine lesného rybníka. „A tie vlnky priletia až k poháru?“
„Presne tak,“ pochválila ju pani sova. „A teraz to najzaujímavejšie. Každá vec na svete, aj tento pohár, má svoju vlastnú obľúbenú rýchlosť, akou sa chce triasť. Tejto rýchlosti hovoríme frekvencia. Je to ako tajné heslo pohára.“
Viliamovi sa rozžiarili oči. „Tajné heslo! To sa mi páči.“
„Áno. A keď ja svojím hlasom zaspievam tón, ktorého vlny majú presne takú istú rýchlosť, teda rovnakú frekvenciu, ako je tajné heslo pohára, stane sa niečo úžasné. Pohár sa ozve. Začne sa triasť spolu s mojím hlasom. To je tá rezonancia! Je to, akoby pohár kričal: ‚Hej, tento zvuk poznám, to je moja pieseň!‘“
Bruno sa postavil a zhlboka zabručal. „BRÚÚÚM!“ Jeho hlboký hlas rozochvel lístie na zemi, ale pohár zostal nehybne stáť.
„Prečo to nefunguje?“ spýtal sa sklamane.
„Pretože, môj milý Bruno, tvoj hlas má nízku frekvenciu. Tvoje zvukové vlny sú pomalé a široké, ako keď sa ty pomaly prechádzaš lesom. Ale tento tenký pohár má rád veľmi rýchle a drobné vlnky. Vysoký tón,“ vysvetlila pani Melódia.
„Aha!“ zvolala Eliška a piskľavo zapišťala. „PÍSK!“ No pohár ani teraz nereagoval.
„Tvoj tón bol vysoký, Eliška, to je pravda,“ usmiala sa pani sova. „Ale stále to nebolo to správne tajné heslo. Frekvencia musí byť presná. Je to ako ladiť gitaru. Musíte nájsť ten jediný správny tón.“
Viliam si sadol a začal si kresliť paličkou do hliny. Nakreslil dlhé, lenivé vlnovky a pod ne napísal „Bruno“. Potom nakreslil rýchle, zubaté čiarky a napísal „Eliška“. Nakoniec nakreslil veľmi pravidelné, rýchle vlnky. „A toto je asi tajné heslo pohára,“ povedal a ukázal na svoj nákres.
„Presne tak si to môžeme predstaviť!“ zaradovala sa pani Melódia. „Výborne, Viliam! A teraz dávajte pozor.“
Znova sa zhlboka nadýchla a sústredila sa. Zaspievala ten istý vysoký, čistý tón ako na začiatku. „Íííííííííí…“
Pohár sa okamžite ozval. „Ciiin-ciiink...“ Najprv potichu, potom hlasnejšie. Triasol sa tak silno, až sa voda v ňom rozčerila a pár kvapiek vyšplechlo von. Zvieratká ani nedýchali.
„Čo myslíte, deti, čo by sa stalo, keby som spievala ešte dlhšie a silnejšie?“ spýtala sa ich pani sova pomedzi spev.
„Asi by sa ešte viac triasol!“ hádal Bruno.
„Možno by sa posunul!“ pridala sa Eliška.
Pani Melódia pridala na sile. Tón bol prenikavý a pohár vibroval tak intenzívne, že sa začal pomaličky, milimeter po milimetri, posúvať po hladkom povrchu stolíka. Posunul sa centimeter, potom dva, až nakoniec jemne cinkol do malého zvončeka, ktorý tam Eliška nechala po hre. Ciling!
Zvieratká zatlieskali. Nebolo to kúzlo, bola to veda, ktorá vyzerala ako kúzlo.
„Úžasné!“ jasal Viliam. „Takže rezonancia je, keď sa veci dohodnú a tancujú spolu v rovnakom rytme!“
„Krásne povedané,“ prikývla pani sova. „A keby bol tento pohár ešte tenší a ja by som spievala naozaj dlho a presne, mohol by sa triasť tak silno, až by pukol. Ale to by bola škoda, však? Oveľa zábavnejšie je rozozvučať zvonček.“
Podišla k stolíku a jemne pohladila pohár. „Každý predmet má svoje tajomstvo. A my ho môžeme objaviť, ak budeme pozorne počúvať a skúšať. Dôležité je pamätať si, že so sklenenými vecami treba narábať opatrne. S pomocou rodičov si však môžete vyskúšať niečo iné.“
Navrhla im malý pokus. Natiahla medzi dva stromy tenký špagát a zavesila naň vedľa seba dve malé šišky na nitkách.
„Teraz, Bruno, skús jemne rozhojdať iba jednu šišku,“ povedala. Bruno prstom pohol jednou šiškou a tá sa začala kývať dopredu a dozadu. Ostatní napäto sledovali. Po chvíli sa stalo niečo prekvapivé. Špagát preniesol jemné vibrácie na druhú šišku a tá sa začala pomaličky hojdať tiež!
„Jéj! Aj ona tancuje!“ zapišťala Eliška. „To je tiež rezonancia?“
„Presne tak,“ usmiala sa pani Melódia. „Jedna šiška naučila tú druhú svoju obľúbenú pieseň cez špagát. Svet je plný takýchto neviditeľných spojení a tajných správ. Stačí sa len dobre pozerať a počúvať.“
Viliam, Eliška a Bruno sa celý zvyšok dňa hrali so šiškami a skúšali, aké ďalšie veci v lese majú svoje tajné heslo. Zistili, že keď Viliam klepne po jednom konári duba, na druhom konci sa zachveje pavučina, ale len ak má správnu hrúbku. Objavili, že svet je jedno veľké, úžasné divadlo plné vibrácií a skrytých piesní. A najlepšie na tom bolo, že na jeho objavovanie nepotrebovali čarovnú paličku. Stačila im len zvedavosť a chuť skúšať.
„Takže svet je plný tajných hesiel, ktoré čakajú, kým ich objavíme!“ povedal Viliam večer, keď sa ukladali spať. A v diaľke, ako odpoveď, sa ozval vysoký, čistý tón pani sovy Melódie. Niekde v lese sa možno práve teraz roztancoval ďalší zabudnutý pohárik. Čo myslíte?