Vetrík sa hral s listami na starom dube a slnko kreslilo po machu zlaté fľaky. Vyzeralo to na úplne obyčajný, nádherný deň v lesoparku. Elka a Filip si hádzali mäkkú loptičku farby letnej malinovky. Filip hodil a Elka sa s natiahnutými rukami pripravila. Pozerala priamo na loptu, vedela presne, kam letí, a... nič. Lopta jej preletela pomedzi prsty a s tichým „buch“ dopadla do trávy za ňou.
„Nevadí, skús znova!“ zakričal Filip a hodil jej loptičku naspäť.
Elka sa sústredila ešte viac. Sledovala každý pohyb, každý oblúčik, ktorý lopta vo vzduchu urobila. Už ju skoro mala! Načiahla sa... a znova jej prekĺzla tesne vedľa dlaní.
„Čo sa to deje?“ zamračila sa Elka a frustrovane si dupla nohou. „Dnes je tá lopta nejaká čudná. Je taká... plochá.“
Filip sa zasmial. „Plochá? Veď je guľatá ako vždycky.“ Zohol sa, zdvihol ju a ukázal jej. „Pozri. Úplne okrúhla.“
„Mne sa zdá plochá. A neviem odhadnúť, kedy už priletí. Je to, akoby ma klamala,“ posťažovala sa Elka a sadla si na peň. Cítila sa nešikovne a trochu smutne. Vždy bola v chytaní dobrá.
Filip si sadol vedľa nej. „Možno máš len unavené ruky,“ pokúsil sa ju povzbudiť. „Dajme si pauzu.“
Ticho sedeli a pozorovali život okolo seba. Zrazu sa nad nimi na konári starej borovice niečo pohlo. Bola to veverička s huňatým chvostom a s orieškom v labkách. Chvíľu si ich zvedavo prezerala a potom sa bez zaváhania odrazila. Preletela vzduchom, akoby mala neviditeľné krídla, a presne dopadla na konár vedľajšieho stromu, ktorý bol poriadne ďaleko.
„Fíha!“ vyhŕkol Filip. „Videla si to? Ako presne vedela, kam má skočiť? A ako ďaleko?“
Elka prikývla. „Tá určite nemá problém s vecami, ktoré vyzerajú plocho.“
Veverička na ne zažmurkala svojimi čiernymi očkami. Zbehla nižšie po kmeni a zvedavo naklonila hlavičku. „Počula som, že vás trápi plochá lopta,“ zapískala tenkým hláskom. V rozprávkovom lesoparku nebolo nič zvláštne na tom, že zvieratká rozprávali.
„Áno!“ priznala Elka. „Neviem ju chytiť. Neviem odhadnúť, ako ďaleko je.“
Veverička Rija, ako sa predstavila, zoskočila na zem. „Zaujímavé. A pozeráš sa na ňu dobre? Obidvoma očami?“
„Samozrejme, že obidvoma,“ odvetila Elka trochu dotknuto.
„Výborne,“ usmiala sa Rija. „Pretože práve v tom je celé kúzlo. Svet má dve tváre, ale vy vidíte len jednu. A práve preto viete, ako ďaleko sú veci.“
Filip s Elkou na seba zmätene pozreli. Dve tváre? Čo to tá veverička hovorí?
„Nerozumieme,“ priznal Filip.
„Tak si to vyskúšame,“ navrhla Rija a ukázala na malú šišku ležiacu kúsok od nich. „Filip, vystri pred seba ruku a ukáž na tú šišku prstom. Presne na ňu mier.“
Filip poslúchol. Natiahol ruku a prstom ukazoval priamo na stred šišky.
„Dobre. A teraz, bez toho, aby si pohol rukou, zatvor ľavé oko. Čo vidíš?“
Filip zažmúril. „Jéj! Môj prst už neukazuje na šišku! Posunul sa doprava!“
„Presne tak,“ prikývla veverička. „Teraz otvor obe oči a zatvor pravé.“
Filip to urobil. „A teraz sa môj prst posunul doľava od šišky! To je čarovanie?“
„To nie je čarovanie, to je veda!“ zapišťala Rija nadšene. „Elka, skús to aj ty!“
Elka nedôverčivo zopakovala celý pokus. A naozaj. Keď zatvorila jedno oko, jej prst akoby odskočil na jednu stranu. Keď zatvorila druhé, odskočil na opačnú.
„Čo to znamená?“ spýtala sa užasnutá.
„Znamená to, že každé vaše oko sa na svet pozerá z trošičku iného uhla,“ vysvetľovala Rija a poskakovala okolo nich. „Vaše pravé oko vidí svet trošku viac sprava. Vaše ľavé oko ho vidí trošku viac zľava. Sú to dva rôzne obrázky.“
„Dva obrázky?“ čudoval sa Filip. „Ale ja vidím len jeden.“
„A to je to najlepšie! Váš úžasný pomocník v hlave, váš mozog, zoberie tieto dva trochu odlišné obrázky a spojí ich do jedného. A práve vďaka tomu, že sú trošku iné, mozog dokáže vypočítať, ako sú veci ďaleko. Vytvorí vám hĺbku! Vďaka tomu svet nie je plochý ako na papieri, ale je trojrozmerný. Ako keď ja skáčem zo stromu na strom. Moje oči vedia presne odhadnúť vzdialenosť, aby som nespadla.“
Elka sa zhlboka nadýchla. Všetko jej to začalo do seba zapadať. „Takže... keď sa mi zdala lopta plochá... môj mozog na chvíľku tie dva obrázky nespojil správne?“
„Presne tak! Možno si bola unavená alebo si sa nesústredila. Tvoj mozog dostal len jeden plochý obrázok, akoby si sa pozerala len jedným okom. A s jedným okom sa vzdialenosť odhaduje veľmi, veľmi ťažko,“ dokončila Rija. „Chcete si to overiť?“
„Áno!“ vyhŕkli obaja naraz.
„Filip, znova hoď Elke loptu. Ale Elka, predtým, ako ju budeš chytať, si s pomocou ruky zakry jedno oko. Ale opatrne, aby si si do neho neudrela.“
Elka si dlaňou zakryla ľavé oko a pozerala len pravým. Svet sa zdal zvláštny, naozaj akoby stratil kúsok svojej hĺbky. Filip hodil loptu. Letela priamo na ňu, no Elka sa znova načiahla príliš skoro a lopta jej preletela popri ruke.
„Nevadí! Skvelé, teraz vieme, ako to nefunguje!“ zasmiala sa Rija. „Teraz to skús s obidvoma očami. Sústreď sa a nechaj ich spolupracovať.“
Filip hodil loptu tretíkrát. Elka sa poriadne nadýchla, uvoľnila sa a uprene sledovala malinový fliačik letiaci k nej. Jej oči, každé z trochu iného uhla, posielali do hlavy svoje správy. A tentoraz sa mozog nezmýlil. Spojil ich do jedného dokonalého, trojrozmerného obrazu. Presne vedela, kde lopta je. Vystrela ruky a...
Plesk!
Loptička jej bezpečne pristála v dlaniach.
„Podarilo sa!“ vykríkla Elka od radosti a vyskočila na nohy. „Ja ju mám! Už nie je plochá!“ Objala Filipa a potom sa smiala na veveričku. „Ďakujeme, Rija! Ty si najmúdrejšia veverička na svete!“
„To nie som ja, to sú vaše úžasné oči a ešte úžasnejší mozog,“ zapískala Rija a s elegantným skokom bola znova na strome. „Je to vaša vlastná super-schopnosť. Používajte ju!“ A s týmito slovami zmizla v korune stromu.
Elka a Filip sa na seba pozreli a rozosmiali sa. Už sa nehnevali na nešikovnosť ani na plochú loptu. Objavili niečo oveľa lepšie.
„Poď, zahráme sa novú hru,“ navrhol Filip. „Budeme hádať, ktorý strom je bližšie. A potom si to overíme tak, že k nemu prídeme a spočítame kroky.“
„Super nápad!“ súhlasila Elka a v ruke pevne zvierala loptičku, ktorá už nikdy viac nebola plochá. Bol to začiatok najlepšej hry na svete – hry na objavovanie tajomstiev, ktoré sa skrývajú priamo pred našimi očami. A občas, len tak pre zábavu, zatvorili jedno oko, aby si pripomenuli, aké je úžasné vidieť svet v celej jeho hĺbke. Čo myslíte, deti, skúsite si doma s rodičmi, aký je rozdiel, keď sa pozeráte jedným a obidvoma očami?