V slnečnej triede Lienok, plnej farebných kresieb a veselého džavotu, sa dialo niečo nezvyčajné. Uprostred herne stál smutný drevený koník. Nebol to hocijaký koník. Bol to Hojdalko, najobľúbenejšia hračka všetkých detí. Lenže Hojdalko sa už pár dní nehojdal. Iba tak stál, akoby stratil všetku svoju chuť do skákania.
Patrik, chlapec s bystrými očami a hlavou plnou nápadov, podišiel k nemu. „Julka, pozri,“ zavolal na svoju najlepšiu kamarátku, ktorá práve stavala vysokú vežu z kociek. „Hojdalko je stále pokazený.“
Julka, dievčatko s veselými vrkôčikmi, ktoré jej poskakovali pri každom pohybe, pribehla k Patrikovi. „Ach, chúďa Hojdalko,“ vzdychla si a pohladila koníka po drevenej hrive. „Včera som sa na ňom chcela pohúpať a skoro som spadla. Vôbec sa nepohol.“
Patrik si kľakol a začal si Hojdalka prezerať zblízka. „Musíme zistiť, prečo sa nechce hýbať,“ zamyslel sa. „Možno je unavený?“
Julka sa zachichotala. „Hračky predsa nebývajú unavené ako my, Patrik. Musí tam byť iný problém.“ Opatrne Hojdalka postrčila. Koník sa len lenivo zavrtel na mieste, ale o poriadnom hojdaní nemohlo byť ani reči.
„Aha!“ zvolal Patrik a ukázal pod brucho koníka. „Pozri, Julka, je tu taká divná železná vec.“
Obaja si kľakli na zem a zvedavo nakúkali pod Hojdalka. Medzi podstavcom a telom koníka bola natiahnutá hrubá kovová pružina. Zdala sa však akási čudná. Jeden jej koniec bol uvoľnený a len tak visel vo vzduchu.
„Čo je to?“ zašepkala Julka a prstom sa opatrne dotkla studeného kovu. „Neviem presne,“ priznal Patrik, „ale myslím, že toto by mohlo byť to, čo Hojdalka hojdá. Keď je to odpojené, asi preto nefunguje.“
Pani učiteľka Katka, ktorá mala vždy úsmev na tvári a vedela odpovedať na každú zvedavú otázku, si všimla ich snaženie. Priblížila sa k nim. „Vidím, že ste objavili Hojdalkov problém, malí detektívi,“ povedala milo. „Tá železná vec sa volá pružina.“
„Pružina?“ zopakovali deti naraz.
„Presne tak,“ prikývla pani učiteľka. „Pružiny sú veľmi zaujímavé. Pomáhajú veciam hýbať sa, skákať alebo sa vracať na svoje miesto. Skúste si spomenúť, kde všade ste už videli pružiny.“
Patrik sa zamyslel. „V mojom pere! Keď stlačím gombík, vysunie sa tuha na písanie a potom sa vďaka pružinke vráti späť!“
Julka nadšene pridala: „Aj v posteli! Keď na nej skáčem, tak ma to tak pekne odráža hore!“ zasmiala sa. „Ale mamina hovorí, že nemám skákať po posteli.“
Pani učiteľka sa usmiala. „Presne tak. Pružiny sú všade okolo nás. A táto pod Hojdalkom má veľmi dôležitú úlohu. Keď sa na koníkovi hojdáte, pružina sa stlačí a potom sa zasa roztiahne. A práve to rozťahovanie a stláčanie spôsobuje to príjemné húpanie.“
„Takže keď je táto odtrhnutá, nemôže sa stláčať a rozťahovať?“ spýtal sa zamyslene Patrik. „Presne si na to prišiel, Patrik,“ pochválila ho pani učiteľka. „Bez správne pripojenej pružiny Hojdalko stráca svoju silu na hojdanie.“
„A môžeme ju opraviť?“ spýtala sa Julka s nádejou v hlase. Chcela si zase užiť veselé húpanie na Hojdalkovi.
Pani učiteľka sa zamyslela. „Pozrieme sa na to spolu. Najprv si ale ukážeme, ako taká pružina vlastne funguje. Mám tu jednu menšiu, na ktorej si to môžeme vyskúšať.“ Odišla k svojej zázračnej skrini, kde mala schované všelijaké pomôcky pre zvedavé deti.
O chvíľu sa pani učiteľka Katka vrátila s kovovou pružinou, ktorá sa jej pohodlne zmestila do dlane. Nebola taká hrubá ako tá Hojdalkova, ale vyzerala veľmi podobne, len bola menšia a lesklejšia. „Tak, tu ju máme,“ usmiala sa a položila ju na koberec pred deti. „Môžete si ju chytiť a vyskúšať, aká je.“
Patrik ju opatrne vzal do rúk. „Jéj, je taká... pružná!“ zasmial sa, keď ju jemne stlačil a ona sa mu hneď vrátila do pôvodného tvaru. Skúsil ju aj trochu natiahnuť. „Aha, aj sa dá natiahnuť, ale potom sa hneď stiahne späť!“
Julka si ju tiež vyskúšala. „Je to ako malá harmonika, ktorá sa stále chce vrátiť tam, kde bola,“ povedala zvedavo a stláčala ju a púšťala. Pružinka veselo poskakovala medzi jej prstami.
„Presne tak,“ prikývla pani učiteľka. „Pružina má v sebe takú silu, ktorá sa snaží vrátiť ju do jej pôvodného, pokojného stavu. Keď ju stlačíte, tá sila ju chce zase roztiahnuť. A keď ju natiahnete, tá sila ju chce zase stiahnuť. Tejto sile hovoríme sila pružnosti.“
„Sila pružnosti,“ zopakoval Patrik potichu, akoby si to slovo chcel zapamätať. „Takže aj Hojdalkova veľká pružina má takú silu?“
„Áno, veľmi veľkú,“ potvrdila pani učiteľka. „Preto dokáže rozhúpať aj vás, keď na Hojdalkovi sedíte. Tá sila musí byť dosť veľká na to, aby vás zdvihla a pohla s vami.“ Ukázala na uvoľnený koniec pružiny pod Hojdalkom. „A keď tento koniec nie je pevne uchytený, pružina nemôže použiť svoju silu na to, aby koníka rozhúpala. Nemá sa o čo zaprieť, aby sa mohla poriadne stlačiť a potom roztiahnuť.“
„Takže ju tam musíme nejako pripevniť späť?“ spýtala sa Julka a pozrela na pani učiteľku s očakávaním.
„Presne tak,“ povedala pani učiteľka. „Pozrite, na tomto konci pružiny je taký malý háčik,“ ukázala na uvoľnený koniec Hojdalkovej pružiny, „a tu na drevenej časti koníka je malá kovová slučka. Ten háčik sa musel z tej slučky nejako vyvliecť.“
Patrik sa nadšene postavil. „Ja viem! Skúsime ten háčik zase zavesiť do tej slučky!“
Pani učiteľka sa usmiala na jeho odhodlanie. „To je výborný nápad, Patrik. Ale táto pružina je dosť silná a jej nasadenie môže byť trochu náročné a potrebujeme na to aj silu, aj správny pohyb, aby sme si neublížili. Preto poprosíme o pomoc nášho pána školníka, uja Ferka. On má špeciálne kliešte a veľa sily, aby to bezpečne urobil. My mu však môžeme presne ukázať, čo treba spraviť, však?“
Deti súhlasne prikývli. Boli trochu sklamané, že to nemôžu urobiť úplne samy, ale rozumeli, že bezpečnosť je dôležitá. A byť pomocníkmi pána školníka bolo tiež vzrušujúce.
Pani učiteľka zavolala uja Ferka, ktorý o chvíľu prišiel s veľkou taškou plnou náradia. Patrik s Julkou mu hrdo ukázali uvoľnenú pružinu a vysvetlili mu, ako si myslia, že by sa mala pripevniť. Ujo Ferko ich pochválil za bystré hlavičky.
„Veru tak, presne ste na to prišli,“ povedal a vybral z tašky veľké kliešte. „Táto pružina potrebuje trochu sily, aby sa napla a háčik zapadol na svoje miesto.“
Ujo Ferko si kľakol k Hojdalkovi, Patrik a Julka ho zvedavo pozorovali z bezpečnej vzdialenosti, presne ako ich pani učiteľka požiadala. Ujo Ferko chytil háčik na konci pružiny pevne do klieští. Potom druhou rukou zaprel drevenú časť koníka. „Tak, a teraz to trochu natiahneme,“ zamrmlal si popod nos a opatrne, ale so silou, začal pružinu ťahať smerom k malej kovovej slučke.
Bolo vidieť, ako sa svaly na jeho ruke napli. Pružina sa len neochotne poddávala. „Vidíte, deti?“ ozvala sa pani učiteľka Katka potichu. „To je tá sila pružnosti, o ktorej sme hovorili. Ujo Ferko ju teraz musí prekonať, aby pružinu natiahol a dostal háčik na miesto.“
Patrik zadržal dych. Julka si nervózne žmolila okraj sukničky. Obaja napäto sledovali, ako sa háčik pomaly, milimeter po milimetri, približuje k slučke.
„Ešte kúsok...“ povzbudzoval uja Ferka v duchu Patrik.
S malým cvaknutím háčik konečne zapadol do slučky! Ujo Ferko opatrne povolil kliešte a pružina zostala pevne na svojom mieste, napnutá medzi podstavcom a telom koníka.
„Hotovo!“ usmial sa ujo Ferko a utrel si čelo. „Teraz by mal byť Hojdalko zase ako nový.“
„Môžeme ho vyskúšať?“ spýtala sa Julka nedočkavo, oči jej žiarili.
„Samozrejme, opatrne,“ prikývla pani učiteľka.
Julka ako prvá opatrne nasadla na Hojdalka. Chytila sa drevených rúčok a zľahka sa pohla dopredu a dozadu. A Hojdalko sa s ňou veselo rozhojdal! Najprv pomaly, potom čoraz rytmickejšie, presne tak, ako to mal rád.
„Jupííí! Funguje!“ skríkla Julka radostne a jej vrkôčiky veselo poskakovali spolu s koníkom.
Patrik sa usmieval od ucha k uchu. Aj on si potom Hojdalka vyskúšal a ten ho poslušne hojdal sem a tam. Ich obľúbená hračka bola zachránená!
Pani učiteľka Katka sa na nich usmievala. „Vidíte, deti? Spoločnými silami a trochou premýšľania sme Hojdalkovi pomohli. Zistili ste, čo je pružina, ako funguje a prečo je dôležitá. A ujo Ferko nám potom ukázal, ako ju bezpečne opraviť.“
„Bolo to napínavé!“ povedal Patrik. „A teraz už viem, že veľa hračiek a vecí funguje vďaka pružinám!“
Julka zoskočila z Hojdalka, aby sa mohli pohúpať aj ostatné deti, ktoré sa už zbiehali okolo. „Ďakujeme, pani učiteľka! A ďakujeme, ujo Ferko!“
Hojdalko sa v ten deň hojdal viac ako kedykoľvek predtým. A Patrik s Julkou sa cítili veľmi pyšní, že pomohli vyriešiť jeho záhadu. Možno aj vy doma nájdete nejaké veci, ktoré fungujú vďaka šikovným pružinám. Skúste sa poobzerať!