V mestečku nazvanom Ústna Dutina bol každý deň ako z rozprávky. Domčeky, biele ako sneh, sa leskli na slnku, ktoré do mestečka nazeralo vždy, keď sa chlapec Matúš usmial. Uličky medzi domami, ktorým sa hovorilo ďasná, boli vždy čisté a ružové. O poriadok a pevnosť všetkých domčekov sa starala usilovná pani Sklovina.
Nebola na to sama. Mala dvoch šikovných pomocníkov, dvoch bračekov menom Vápnik a Fosfor. Každú noc, keď Matúš zaspal, všetci traja vyrazili do ulíc. Zobrali si svoje vedierka a lopatky a opravovali všetky škrabance a malé jamky, ktoré cez deň spôsobili Kyselinoví zlodeji. Títo neviditeľní darebáci sa vždy objavili po tom, ako Matúš zjedol niečo sladké alebo vypil bublinkovú malinovku.
Pani Sklovina miešala špeciálny elixír, takú stavebnú maltu, podľa tajného receptu. Vďaka nemu boli zúbky-domčeky pevné a žiarivé.
Jedného rána sa však pani Sklovina zobudila s veľkými obavami. „Vápnik! Fosfor! Poďte rýchlo sem!“ zvolala a jej hlas znel ustarostene.
Dvaja bračekovia pribehli okamžite. „Čo sa deje, pani Sklovina?“ spýtal sa Vápnik a nervózne si o seba šúchal ruky. „Náš tajný recept... Zmizol!“ ukázala na malú poličku, kde bola kniha s receptom vždy bezpečne uložená. Polička bola prázdna.
Fosfor zalapal po dychu. „Ale... ako budeme miešať našu spevňujúcu maltu? Veď Kyselinoví zlodeji dnes mali hostinu! Matúš mal na olovrant kyslé cukríky!“
Pani Sklovina si povzdychla. „Neviem. Ale musíme ho nájsť. Rozdelíme sa. Ja prehľadám okolie horných domčekov, vy dvaja sa pozrite dolu.“
Vápnik a Fosfor prikývli a pustili sa do pátrania. Hľadali za každým rohom, nazerali pod jazyk, ktorý sa nad nimi týčil ako obrovská ružová hora, ale recept nikde nebol. Vtom Fosfor zakopol a skoro spadol.
„Pozor!“ skríkol Vápnik. „Skoro si vkročil do Karamelového jazera!“
Pred nimi sa rozprestierala lepkavá, hnedá plocha. Vznikla z jedného karamelového cukríka, ktorý Matúš včera zjedol a ktorý sa prilepil medzi dva zuby. Jazero sa lenivo naťahovalo a bublalo.
„Tadiaľ neprejdeme,“ povedal Vápnik. „Je to príliš lepkavé. A pozri, tam v strede sa niečo leskne!“
Uprostred jazera naozaj trčal kúsok papiera. „To je náš recept!“ vyhŕkol Fosfor. „Musíme sa k nemu dostať!“
Ale ako? Vápnik chvíľu premýšľal. „Pamätáš sa na tie špáradlá, čo tu včera zanechal Matúš? Jedno dopadlo neďaleko. Mohli by sme ho použiť ako most!“
Bol to skvelý nápad. Spoločnými silami dotlačili tenké drievko až k brehu lepkavého jazera. Vápnik sa odvážne vydal na druhú stranu. Opatrne prešiel po moste, schmatol papierik a ponáhľal sa späť. Keď sa vrátil, víťazoslávne ho rozvinul.
„Máme ho!“
Jeho úsmev však rýchlo zhasol. Na papieri bolo napísané iba jedno slovo: „CUKOR“.
„Toto nie je celý recept,“ sklamane povedal Fosfor. „To je len varovanie.“
Práve vtedy sa k nim vrátila aj pani Sklovina. „Nič som nenašla. A čo vy?“
Vápnik jej ukázal papierik. „Našli sme iba toto. Musíme hľadať ďalej.“
Ich ďalšia cesta viedla okolo veľkých stoličiek, ktoré vyzerali ako mohutné hrady. Zrazu začuli zurčanie. Nebol to však zvuk čistej vody.
„Pozor, Kyslá rieka!“ varovala ich pani Sklovina. Z medzierky medzi zubami vytekal prúd malinovky. Bublinky v nej syčali a prskali. Všetko, čoho sa rieka dotkla, stratilo svoj lesk a ostalo matné.
„Pozrite!“ ukázal Fosfor na druhý breh. Tam, zachytený o steblo zabudnutej petržlenovej vňate, vial ďalší kúsok papiera.
Prebrodiť sa cez Kyslú rieku bolo nebezpečné. Jej prúd bol silný a štípal. Pani Sklovina však vedela, čo treba robiť. „Musíme postaviť hrádzu! Rýchlo, nájdite nejaké pevné kúsky jedla, ktoré Kyselinám nechutia!“
Vápnik a Fosfor sa rozbehli a čoskoro sa vrátili s kúskami mrkvy a jabĺčka, ktoré Matúš jedol na desiatu. Tieto kúsky boli pevné a plné vlákniny, ktorú Kyselinoví zlodeji nemali radi. Spoločne z nich postavili malú hrádzu, ktorá na chvíľu odklonila prúd rieky. Pani Sklovina rýchlo prebehla na druhú stranu, vzala papier a vrátila sa.
S nádejou ho otvorili. Stálo na ňom: „VÁPNIK + FOSFOR“.
„To sme predsa my!“ povedal Vápnik. „Ale to stále nie je celý recept. Chýba tá najdôležitejšia prísada. Tá, ktorá všetko spojí a urobí nás neporaziteľnými.“
Všetci traja sedeli na kraji jedného zúbka a boli veľmi smutní. Mestečko Ústna Dutina strácalo svoju žiaru a oni nevedeli, ako mu pomôcť.
Zrazu začuli veselý šuchotavý zvuk. „Šuchy-šuch, sem a tam, všetky kúty vyčistím vám!“
K nim sa blížila vysoká postava s tisíckami jemných vláskov na hlave. Bola to múdra pani Kefka Štetinka. Vždy prišla ráno a večer a urobila v mestečku poriadok.
„Prečo ste takí smutní, priatelia?“ spýtala sa láskavým hlasom.
„Stratili sme tajnú prísadu do nášho elixíru,“ vysvetlila jej pani Sklovina a ukázala jej dva nájdené papieriky.
Pani Kefka sa usmiala. „Ale vy ste nič nestratili. Len hľadáte na nesprávnom mieste. Ten recept nie je ukrytý tu v mestečku.“
„A kde teda je?“ spýtali sa všetci naraz.
„Tajná prísada musí prísť z Veľkého sveta tam vonku,“ vysvetlila Kefka. „A ja som jej posol. Volá sa Fluorid a nosím ho so sebou v špeciálnej voňavej pene.“
Pani Sklovina, Vápnik a Fosfor sa na seba prekvapene pozreli. „Fluorid?“
„Áno,“ prikývla Kefka. „Je to váš najlepší kamarát. Sám cukor ani kyseliny neporazíte. Ani vy dvaja, Vápnik a Fosfor, nestačíte na všetky opravy. Ale keď sa spojíte s Fluoridom, vytvoríte takú pevnú a odolnú ochranu, že sa jej Kyselinoví zlodeji budú báť.“
V tej chvíli sa celé mestečko zatriaslo. Obrovská tvár Matúša sa priblížila a do Ústnej Dutiny vstúpila pani Kefka Štetinka, celá pokrytá bielou, mentolovou penou.
„Už je tu! Pripravte sa!“ zvolala Kefka.
Začal sa veľký tanec. Kefka Štetinka tancovala po všetkých zúbkoch-domčekoch, z jedného konca mestečka na druhý. Jej jemné štetinky čistili všetky škáry a jej pena plná Fluoridu sa dostala všade. Pani Sklovina, Vápnik a Fosfor sa s radosťou kúpali v tej zázračnej pene. Cítili, ako do nich vstupuje nová sila.
Keď sa veľké upratovanie skončilo a Matúš si vypláchol ústa čistou vodou, mestečko Ústna Dutina žiarilo ako nikdy predtým. Domčeky boli nielen biele, ale zdalo sa, že sú pokryté neviditeľným, trblietavým štítom.
„Ďakujeme, pani Kefka!“ volali všetci traja nadšene.
„Nemáte za čo,“ usmiala sa Kefka Štetinka. „Nezabudnite, recept nie je stratený. Len ho treba každý deň doplniť. Stačí, ak náš kamarát Matúš na mňa nanesie trochu tej správnej pasty.“
Pani Sklovina sa pozrela na svojich pomocníkov a na celé žiarivé mestečko. Konečne pochopila. Najlepší recept na zdravé a silné zuby nie je tajomstvo, ale spolupráca. Spolupráca medzi nimi, múdrou Kefkou a hlavne veľkým kamarátom Matúšom.
A vedela, že kým budú všetci spolupracovať, mestečko Ústna Dutina bude vždy tým najkrajším a najžiarivejším miestom na svete. A možno aj vy máte doma takú kúzelnú penu a pomáhate tak svojim vlastným usilovným staviteľom, však?