Srdce jej búšilo tak silno, až mala pocit, že jeho ozvena musí otriasať celou izbou. Stála pred zrkadlom a zúfalo si prehrabávala vlasy. Tričko s potlačou Van Goghových slnečníc? Príliš prvoplánové. Čierny rolák? Príliš dramatické. Nakoniec si povzdychla a siahla po jednoduchých, tristo rokov starých džínsoch a tmavomodrom svetri, ktorý bol mäkký ako obláčik. Bol to kompromis medzi „snažím sa“ a „je mi to úplne jedno“. Ani jedno z toho nebola pravda.
Zvonček.
Zmeravela. Je tu. Alex je tu. OK, Ema, pokoj. Dýchaj. Je to len školský projekt. Výlet na výstavu moderného umenia, aby ste napísali spoločnú esej. Nič viac. Lenže jej žalúdok, ktorý práve predvádzal akrobatické kúsky hodné Cirque du Soleil, vedel, že je to oveľa viac.
Zbehla po schodoch, takmer sa potkla o vlastné nohy, a s hlbokým nádychom otvorila dvere. A tam stál. Alex. Oprel sa o rám dverí s tým jeho typickým, mierne pobaveným úsmevom, ktorý jej vždy dokázal rozhodiť sandál. Vlasy mal strapaté od vetra a v očiach sa mu ligotali iskričky.
„Ahoj,“ povedal a jeho hlas bol presne taký, ako si ho pamätala z triedy. Pokojný a s jemným chrapľavým nádychom. „Pripravená na dávku kultúry, ktorá nám zmení život?“
„Ahoj,“ dostala zo seba a dúfala, že nezneje tak udýchane, ako sa cíti. „Viac než to. Dúfam, že po dnešku začnem vidieť svet v kubistických tvaroch.“
Zasmial sa a ten zvuk ju zahrial viac než jej sveter. „Tak to by som sa na tvojom mieste bál prechádzať cez cestu. Poď, lebo nám ujde vlak.“
Cesta na stanicu prebehla v tichu, ktoré bolo zvláštne príjemné. Nebolo trápne, skôr plné očakávania. Ema si v duchu opakovala témy, ktoré by mohla nadhodiť: počasie, ako neznáša ranné vstávanie, aká je pani Kováčová, ich dejepisárka, náročná. Všetko to znelo tak... nudne.
Vo vlaku sa im podarilo uchmatnúť dvojsedadlo pri okne. Keď si sadali, jeho koleno sa jemne oprelo o to jej. Len na sekundu, no jej telom prebehol taký teplý elektrický výboj, že sa musela zhlboka nadýchnuť, aby to zamaskovala. Rýchlo sa pozrela von oknom na mihajúcu sa krajinu a snažila sa sústrediť na čokoľvek iné, len nie na fakt, že ten najkrajší chalan zo školy sedí pol metra od nej a jeho ruka je položená na sedadle tak blízko tej jej, že by stačilo pohnúť malíčkom...
„Takže,“ prehovoril Alex a vytrhol ju zo špirály paniky a túžby. „Prečo práve umenie? Myslím, pre teba. Vždy, keď sa o tom na hodine hovorí, vyzeráš, že ako jediná tomu fakt rozumieš.“
Prekvapene sa naňho otočila. „Vážne? Ja si pripadám, že len trepem nejaké naučené frázy.“
„Netrepeš,“ povedal vážne. „Keď si minule hovorila o tom obraze od Moneta, tak... neviem. Znelo to, akoby si ho sama maľovala. S takým zápalom.“
Sčervenala. Cítila, ako jej líca horia. Nikdy si nemyslela, že ju niekto v triede takto vníma. Zvlášť nie on. „Ja len... mám to rada. Páči sa mi, že každý obraz je ako príbeh. Nemusíš vedieť, kedy bol namaľovaný alebo akou technikou. Stačí sa pozerať a niečo v tebe vyvolá. Smútok, radosť, spomienku...“ Odmlčala sa, lebo si uvedomila, že zase rozpráva s prílišným zápalom. „Prepáč, asi to znie hlúpo.“
„Vôbec nie,“ pokrútil hlavou a jeho pohľad bol uprený priamo na ňu. Bol intenzívny a zvedavý. „Vlastne to znie celkom super. Ja v obrazoch väčšinou vidím len... farby. A tvary. A občas si myslím, že päťročné dieťa by to zvládlo lepšie.“
Ema sa zasmiala, tentoraz uvoľnene. „To je čaro moderného umenia. Niekedy je to pravda.“
Rozprávali sa celú cestu. O škole, o hudbe, ktorú počúvajú – prekvapilo ju, že obaja milujú tú istú indie kapelu –, o filmoch, ktoré videli. Zistila, že Alex má suchý, inteligentný humor a že sa pod tou populárnou fasádou skrýva niekto premýšľavý a všímavý. Všímal si detaily. Všimol si ju. A tá myšlienka bola desivá a nádherná zároveň.
Keď vlak zastavil v hlavnom meste, cítila ľútosť, že cesta sa skončila. To tiché kupé sa na chvíľu stalo ich vlastným malým vesmírom. Keď vystupovali, Alex jej galantne podržal dvere a na chvíľu jej položil ruku na chrbát, aby ju usmernil v dave. Ten letmý dotyk jej opäť poslal do tela vlnu tepla.
Galéria bola obrovská, moderná budova zo skla a betónu. Vzduch vo vnútri bol chladný a voňal čímsi sterilným a starým papierom zároveň. Všade bolo ticho, ktoré prerušoval len šepot návštevníkov a vŕzganie ich topánok na leštenej podlahe.
Prvý obraz bol gigantické plátno pokryté chaotickými čiernymi čiarami na bielom podklade. Ema zastala a naklonila hlavu.
Alex si odkašľal. „Tak... toto je presne ten prípad, čo som spomínal. Vyzerá to, akoby niekomu vybuchla v ruke fľaša s tušom.“
Ema sa usmiala. „Možno. Ale pozri sa na to bližšie.“ Podišla k obrazu a prstom prešla po vzduchu popri jednej z čiar. „Pozri na tú energiu. Nie sú to len náhodné machule. Táto čiara je agresívna, rýchla. A táto tu, tá je tenká a váhavá, akoby sa autor bál pokračovať.“
Alex pristúpil bližšie a chvíľu mlčky pozoroval plátno. Jeho obočie bolo mierne zvraštené v sústredení. „Hm. Neviem, či tam vidím agresiu, ale... je to zaujímavé, ako to hovoríš. Ako keby si neopisovala obraz, ale nejakého človeka.“
Jeho slová ju zasiahli. Presne tak to cítila. Otočila sa k nemu. „A nie je to tak? Každý obraz je kúsok autorovej duše. Jeho pocity, jeho strach, jeho radosť... všetko je to tam, len to treba nájsť.“
Ich pohľady sa stretli. Stáli blízko seba, obklopení tichom galérie, a Ema mala pocit, že už nehovoria o čiernych čiarach na plátne. Hovorili o niečom inom, o niečom hlbšom. O tom, čo sa skrýva pod povrchom. Nielen v obrazoch, ale aj v ľuďoch. V nich. A možno, naozaj len možno, to nebude len o umení.
Alex sa odtiahol od obrazu a prešiel si rukou po vlasoch, čo bol zvyk, ktorý si uňho všimla už dávnejšie a ktorý jej z nejakého iracionálneho dôvodu pripadal nesmierne príťažlivý. „Dobre, beriem späť tie reči o päťročných deťoch. Možno je v tom viac, než sa na prvý pohľad zdá.“ Jeho úsmev bol teraz menej pobavený a viac... zvedavý. „Ukáž mi ďalší.“
Prikývla a srdce jej poskočilo. Nebolo to už len o školskom projekte. Bolo to o zdieľaní. Viedla ho do ďalšej miestnosti, ktorá bola pravým opakom tej prvej. Steny boli tmavosivé a osvetlenie sa sústredilo len na niekoľko veľkých plátien, ktoré žiarili farbami. Zastali pred obrazom, ktorý okamžite upútal jej pozornosť.
Dve postavy, namaľované v odtieňoch sýtej modrej a teplej oranžovej, stáli oproti sebe. Ich kontúry boli rozmazané, akoby sa strácali vo farebnej hmle, ktorá ich obklopovala. Jedna postava mala natiahnutú ruku, prsty takmer rozmazané túžbou, no nedotýkala sa tej druhej. Medzi ich dlaňami bol len milimeter prázdneho priestoru, no ten milimeter bol nabitý takou energiou, že to Ema cítila až v kostiach. Pod obrazom bol malý štítok s názvom: Takmer.
„Páni,“ vydýchol Alex potichu, akoby sa bál narušiť posvätnosť momentu.
„Presne,“ zašepkala Ema. Jej pohľad bol prikovaný k tomu malému priestoru medzi rukami. „Vieš, čo je na tom najsilnejšie? To, čo sa nedeje. To napätie. Ten moment tesne predtým, ako sa niečo stane. Alebo nestane. Tá neistota je niekedy silnejšia než samotný dotyk.“
Hovorila potichu, viac pre seba ako pre neho, ale keď zdvihla zrak, zistila, že Alex sa na obraz vôbec nedíva. Díval sa na ňu. Jeho pohľad bol taký intenzívny, že sa jej na chvíľu zastavil dych.
„Anticipácia,“ povedal pomaly, akoby to slovo ochutnával. „Myslím, že máš pravdu. Niekedy je to tá najlepšia časť. A zároveň tá najdesivejšia.“
Vzduch medzi nimi zhustol. Hluk galérie sa stratil, ostatní návštevníci zmizli. Existovali len oni dvaja, stojaci pred obrazom o dvoch postavách, ktoré sa takmer dotýkali. Ema cítila, ako sa jej ruka, ktorá jej voľne visela popri tele, chce pohnúť. Chce preklenúť tú malú vzdialenosť, ktorá ich delila. Chce zistiť, či jeho dlaň je taká teplá, ako si predstavovala.
Zrazu sa Alex zasmial a ukázal do rohu miestnosti. „A čo tento? Aký pocit má vyjadrovať toto?“
Ema sa otočila a uvidela absurdnú sochu zloženú zo starých pneumatík a ružového plyšu. Napätie prasklo ako mydlová bublina a obaja vybuchli do smiechu. Bol to tichý, tlmený smiech, aby nerušili, ale o to bol úprimnejší.
„Myslím, že to je pocit, keď zješ zlý kebab o tretej ráno,“ povedala Ema a utierala si slzy smiechu.
„Presne! Konečne umenie, ktorému rozumiem!“
Prechádzali ďalšími miestnosťami a ich rozhovory plynuli s novou ľahkosťou. Už to nebola len Ema, ktorá vysvetľovala, a Alex, ktorý počúval. Bol to dialóg. Spoločne sa smiali nad absurdnými inštaláciami, obdivovali neuveriteľnú techniku fotorealistických malieb a dokonca sa pohádali – hravo a s úsmevom – o význame jednej úplne červenej maľby. Alex tvrdil, že je to len červená farba. Ema trvala na tom, že je to čistá vášeň.
„Ty vo všetkom vidíš nejaké skryté emócie, však?“ spýtal sa jej, keď si sadli na chvíľu na lavičku v strede tichej sály plnej portrétov.
Pokrčila plecami. „Možno. A ty predstieraš, že žiadne nevidíš.“
Usmial sa a pozrel sa na svoje ruky. „Možno máš pravdu.“ Nastala chvíľa ticha. „A čo ty, Ema? Ty sama... maľuješ? Alebo niečo vytváraš?“
Tá otázka ju zaskočila svojou priamosťou. Bolo to osobné. Zrazu nehovorili o cudzích umelcoch, ale o nej. O jej vlastnom, skrytom svete. Váhala. Nikto nevedel, že po nociach, keď nemôže spať, si zapisuje útržky básní do malého čierneho zošita. Boli to jej pocity, jej strachy, jej sny – surové a nefiltrované. Bolo to príliš zraniteľné.
„Nie tak celkom,“ povedala vyhýbavo.
Alex sa však nenechal odbiť. Jeho pohľad bol jemný, nie dotieravý. „Neklam. Vidím ti to na očiach. Keď hovoríš o umení, žiaria ti. Musíš mať v sebe niečo podobné.“
Hryzla si do pery. Cítila jeho úprimný záujem. Nebol to len flirt, nebola to len hra. Naozaj chcel vedieť.
„Píšem,“ zašepkala takmer nečujne. „Len také... básne. Pre seba.“
Čakala, že sa zasmeje. Alebo povie niečo ako „to je milé“. Ale on len prikývol, úplne vážne. „To je úžasné. Stavím sa, že sú dobré.“ Pozrel sa jej priamo do očí. „Rád by som si niekedy nejakú prečítal. Samozrejme, len ak by si chcela.“
A v tej chvíli Ema vedela, že tento deň nebol len o umení na stenách. Bol o odhaľovaní umenia, ktoré nosili v sebe. Myšlienka, že by niekomu ukázala svoj čierny zošit, bola desivá. Ale myšlienka, že by ho ukázala jemu, bola zrazu... lákavá.
Pocit zraniteľnosti bol taký intenzívny, že sa musela pozrieť inam. Jej pohľad padol na portrét oproti nim. Stará žena s tvárou zbrázdenou vráskami, ktoré vyzerali ako mapa prežitého života. V očiach mala zvláštnu zmes smútku a múdrosti.
„Pozri na ňu,“ povedala Ema potichu, vďačná za zmenu témy. „Aký príbeh má asi ona?“
Alex sledoval jej pohľad. „Neviem. Možno celý život čakala na niekoho, kto sa nikdy nevrátil.“
„To je smutné,“ namietla Ema. „Ja si myslím, že milovala a bola milovaná. A tie vrásky nie sú od smútku, ale od smiechu. Tisícov dní plných radosti.“
„Optimistka,“ usmial sa Alex. „Vždy vidíš to lepšie.“
„A ty si realista. Alebo možno trochu pesimista,“ vrátila mu to.
„Možno,“ pripustil. „Ale niekedy je lepšie nečakať príliš veľa. Potom nie si sklamaný.“ Jeho hlas bol zrazu tichší, akoby sa dotkol niečoho osobného.
Ema sa odvážila pozrieť na neho. „A stalo sa ti to niekedy? Že si bol sklamaný?“
Alexov pohľad sa na chvíľu stratil niekde v diaľke, za portrétom starej ženy. „Stalo.“ Nehovoril viac, no v tej jedinej slabike bolo cítiť váhu nejakej starej bolesti. Ema necítila potrebu pýtať sa viac. Namiesto toho urobila niečo, čo by si ešte ráno nedokázala predstaviť. Opatrne položila svoju ruku na tú jeho, ktorá stále ležala na lavičke.
Jeho dlaň bola teplá, presne ako si predstavovala. Na jej dotyk sa mykol, akoby ho to prekvapilo, ale ruku neodtiahol. Naopak, po chvíľke váhania jemne preplietol svoje prsty s jej. Bol to malý, takmer neviditeľný pohyb, no pre Emu znamenal celý svet. Srdce jej začalo biť rýchlejšie, no tentoraz to nebola nervozita. Bol to pokoj. Pocit, že je presne tam, kde má byť.
Sedeli tam v tichu, držiac sa za ruky, a Ema si uvedomila, že toto je presne ten takmer moment z obrazu. To napätie, ktoré viselo vo vzduchu, keď stáli pred ním, sa teraz premenilo na tichú, hrejivú realitu. Už to nebola len anticipácia. Bolo to tu a teraz.
„Mali by sme asi začať robiť nejaké poznámky k tej eseji,“ prerušil ticho Alex, hoci jeho hlas znel, akoby sa mu do toho vôbec nechcelo.
„Asi áno,“ súhlasila Ema a s ľútosťou pustila jeho ruku. Teplo z jeho dotyku jej však zostalo na dlani. Vytiahli si zošity a perá, no sústredenie bolo preč. Každý pohľad na obraz sa končil pohľadom na toho druhého. Každá poznámka o technike maľby sa menila na rozhovor o tom, aký pocit v nich dané dielo vyvoláva.
Keď prešli celú galériu, vonku sa už začalo stmievať. Šedivé popoludnie sa zmenilo na chladný večer, no Eme zima nebola. Hrialo ju vzrušenie z celého dňa.
„Mám hlad,“ vyhlásil Alex, keď vyšli von a do tváre im udrel studený vietor. „Poznám tu jednu malú kaviareň. Robia tam najlepšiu horúcu čokoládu v meste. A majú tam aj celkom fajn toasty. Čo ty na to? Aby sme posilnili naše umelecké duše pred cestou späť.“
„To znie perfektne,“ súhlasila nadšene.
Kaviareň bola presne taká, ako ju opísal. Malá, útulná, s vôňou kávy, škorice a starých kníh. Usadili sa do mäkkých kresiel v rohu pri okne a objednali si. Keď im čašníčka priniesla dve obrovské šálky horúcej čokolády so šľahačkou, Ema sa cítila ako v nejakom romantickom filme.
„Takže, naša esej,“ začal Alex a tváril sa seriózne, hoci v očiach mu hrali nezbedné iskričky. „Navrhujem začať vetou: Umění je subjektivní, podobně jako pocit, který ve vás vyvolá pohled na někoho, kdo se vám líbí.“
Ema sa skoro zadusila čokoládou. Rozkašľala sa a Alex jej so smiechom podával servítku. „To tam nemôžeme napísať!“ vyhŕkla, keď konečne chytila dych. Celá tvár jej horela.
„Prečo nie? Je to pravda,“ povedal a jeho úsmev zmäkol. „A ja som dnes videl veľa umenia. Ale nič z toho nebolo také zaujímavé ako...“ Odmlčal sa a pozrel sa jej priamo do očí. „...ako pozorovať teba, keď sa naň dívaš.“
Svet sa zastavil. Hluk kaviarne utíchol. Ema cítila, ako jej srdce vynechalo úder a potom sa rozbehlo šialeným tempom. Toto sa naozaj deje. Nie je to sen, nie je to scéna z filmu. Alex, chalan, o ktorom tajne snívala mesiace, jej práve povedal niečo, čo sa nedalo interpretovať inak.
„Ja...“ začala, no nevedela, čo povedať. V hlave mala úplne prázdno. Všetky tie básne o pocitoch, všetky tie analýzy emócií v obrazoch, a teraz, keď mala vyjadriť tie svoje, nenašla slová.
Alex sa naklonil bližšie cez stôl. „Ema, ja viem, že to mal byť len školský projekt. Ale pre mňa to nebolo len o tom. Už dlhšie...“ Znova zaváhal, akoby hľadal správne slová, on, ktorý bol vždy taký suverénny. „Už dlhšie som si ťa všímal v škole. Si iná ako ostatné baby. Si inteligentná a vtipná a... keď sa pre niečo nadchneš, celá sa rozžiariš. A ja som sa dnes asi najviac tešil na to, že ťa uvidím žiariť.“
Jeho priznanie bolo také úprimné a nesmelé, že Emu zalial pocit neuveriteľnej nehy. Zmizol strach aj nervozita. Zostala len čistá, nefalšovaná radosť. Našla v sebe slová.
„Aj ja som sa tešila,“ povedala ticho. „Asi viac, ako som si chcela priznať.“
Alexov úsmev sa rozšíril a v jeho očiach sa objavila úľava. Akoby z neho spadlo obrovské bremeno. „Fakt?“ spýtal sa, akoby tomu stále nemohol uveriť.
„Fakt,“ potvrdila a tentoraz sa usmiala aj ona, široko a bez zábran. „Už od toho dňa, keď si mal tú prezentáciu o Rímskej ríši a omylom si namiesto Kolosea ukázal fotku svojho psa v rímskej helme.“
Alex sa zahanbene zasmial a schoval si tvár do dlaní. „Och, bože, nemyslel som si, že si to niekto pamätá. To bol totálny trapas.“
„Bol to ten najlepší trapas, aký som kedy videla,“ povedala Ema. „Tvoj pes bol v tej helme zlatý. A vtedy som si povedala, že chalan, ktorý dá do prezentácie fotku svojho psa, nemôže byť zlý človek.“
Rozhovor sa zmenil. Už to neboli len nesmelé náznaky. Bolo to otvorené, hravé flirtovanie plné smiechu. Dopili horúcu čokoládu, zjedli toasty a ani si nevšimli, ako ubehla ďalšia hodina. Keď si Alex pozrel na mobil, zistil, že im o dvadsať minút ide posledný vlak domov.
V rýchlosti zaplatili a vybehli z útulnej kaviarne do chladnej noci. Stanica nebola ďaleko, no aj tak museli pridať do kroku. Alex ju chytil za ruku, aby sa v dave nestratili, a ten dotyk už nebol váhavý, ale istý a prirodzený. Ema mala pocit, že by s ním takto dokázala bežať až na kraj sveta.
Do vlaku naskočili v poslednej chvíli, udýchaní a smejúci sa. Našli si voľné dvojsedadlo a unavene sa zvalili. Vlak sa pohol a oni zostali ticho sedieť, spracovávajúc udalosti posledných hodín. Alex ju stále držal za ruku. Jeho palec jemne hladil chrbát jej dlane a Ema cítila, ako sa jej z toho príjemného gesta chveje celé telo.
„Vieš, čo je zvláštne?“ prehovoril po chvíli a pozeral sa von oknom na mihajúce sa svetlá mesta.
„Čo?“ zašepkala.
„Že sme celý deň hovorili o pocitoch v obrazoch. O vášni, o smútku, o nádeji. Ale ten najsilnejší pocit som zažil až potom, v tej kaviarni.“ Otočil sa k nej a jeho pohľad bol mäkký. „A teraz.“
Srdce jej poskočilo. „Aký pocit to je?“ odvážila sa spýtať.
Namiesto odpovede sa k nej naklonil bližšie. Ema cítila jeho dych na svojej tvári. Voňal po čokoláde a po niečom sviežom, jedinečne jeho. Celý svet sa zúžil na priestor medzi ich tvárami. Zatvorila oči, presne ako tá postava na obraze, a čakala.
A potom sa to stalo. Jeho pery sa jemne dotkli tých jej. Bol to bozk, ktorý bol presne taký, aký mal byť. Nebol ani zúfalý, ani náruživý. Bol nežný, váhavý a neuveriteľne sladký. Chutil ako sľub. Ako začiatok niečoho nového a krásneho.
Keď sa odtiahol, zostali sedieť s čelami opretými o seba. Ema sa usmievala tak veľmi, až ju boleli líca.
„Takže,“ vydýchla. „Naša esej. Čo napíšeme o tom poslednom diele?“
Alex sa zasmial, ticho a šťastne. „Napíšeme, že niektoré diela sa nedajú opísať slovami. Musia sa jednoducho zažiť.“
Zvyšok cesty prešiel príliš rýchlo. Rozprávali sa, smiali a občas si vymenili ďalší krátky, sladký bozk, keď si mysleli, že sa nikto nedíva. Keď vlak zastavil v ich meste, Ema cítila sklamanie. Nechcela, aby sa tento deň skončil.
Alex ju odprevadil až k jej dverám. Ulice boli tiché a prázdne, osvetlené len slabým svetlom pouličných lámp. Zastali pred jej domom a Ema nevedela, čo povedať. Čo sa hovorí na konci dňa, ktorý vám zmenil život?
„Tak... ďakujem za dnešok,“ povedala nakoniec. „Bol to ten najlepší školský projekt, aký som kedy mala.“
„Ja ďakujem tebe,“ povedal Alex a chytil jej obe ruky. „Že si mi ukázala, ako sa pozerať na svet... inak. A nielen na umenie.“ Stál tak blízko, že cítila teplo jeho tela. „Uvidíme sa zajtra?“
„Uvidíme,“ prikývla a srdce jej spievalo.
Naklonil sa a dal jej posledný, letmý bozk na pery. „Dobrú noc, Ema.“
„Dobrú noc, Alex.“
Pozerala sa za ním, kým nezmizol za rohom ulice. Potom sa otočila, otvorila dvere a vošla dnu. V dome bola tma a ticho. Vyšla po schodoch do svojej izby, stále sa usmievajúc. Zhodila si topánky, prešla k stolu a vytiahla malý čierny zošit.
Otvorila ho na prázdnej strane. Chvíľu len tak sedela s perom v ruke a prehrávala si v hlave celý deň. Dotyky, pohľady, smiech, bozk. Potom začala písať. Ale tentoraz to nebola báseň o nesplnenej túžbe alebo osamelosti. Bola to báseň o dvoch postavách a obraze s názvom Takmer, ktorý sa konečne stal skutočnosťou. A pod ňu napísala venovanie.
Pre Alexa.