Malý obor Brmbolec stál pred obrovským balvanom a mračil sa. Balvan bol sivý, hladký a taký veľký, že keď na neho svietilo slnko, vrhal tieň na polovicu lúky. A presne to Brmbolca hnevalo. Práve v tom tieni, kam nedopadli slnečné lúče, chcel zasadiť slnečnicu pre svoju kamarátku, veveričku Hryzku.
„Musí preč!“ zadupal Brmbolec nohou a zem sa zľahka zatriasla.
Hryzka, ktorá sedela na konári neďalekej jedle a lúskala oriešok, zvedavo naklonila hlavu. „A ako ho chceš odtlačiť, Brmbolec? Veď je väčší ako ty!“
„Som obor!“ vyhlásil hrdo Brmbolec. „Obri hýbu skalami. To je predsa jasné.“ Zaprel sa rukami do studeného kameňa, napol všetky svaly, zatajil dych a tlačil. Tvár mu očervenela ako zrelé jabĺčko. Tlačil, funel, hekal, ale balvan sa ani nepohol. Stál na mieste, akoby sa smial jeho snahe.
„Nefunguje to,“ vydýchol sklamane a sadol si na peň. „Asi nie som dosť silný.“
„Možno len na to ideš zle,“ zašvitorila Hryzka a zoskočila na zem. „Čo ak by si to skúsil inak? Napríklad potiahnuť?“
To bol dobrý nápad! Brmbolec našiel hrubú popínavú rastlinu, ktorá vyzerala pevne ako lano. Jeden koniec obviazal okolo balvana a druhý si prehodil cez plece. Znova sa zaprel, tentoraz nohami do zeme, a ťahal. Liana sa napla, praskala v spojoch, až sa s hlasným „PRÁSK!“ pretrhla. Brmbolec spadol na chrbát a prekvapene pozeral na oblohu.
„Ani takto to nejde,“ zamrmlal a poškrabal sa na hlave. „Ten balvan je strašne, ale strašne... lenivý! Nechce sa mu vôbec pohnúť.“
Hryzka pobehla okolo balvana a oňuchávala ho. „Je veľmi ťažký, Brmbolec. Možno potrebuješ... väčšiu silu na začiatku.“
„Väčšiu silu?“ zamyslel sa obor. „Ako ju získam? Veď som už použil všetku, čo mám!“
„A čo ak... čo ak by si sa rozbehol?“ navrhla Hryzka. „Keď sa rozbehneš, si rýchlejší a silnejší!“
Brmbolcovi sa rozžiarili oči. To je ono! Vynaliezavosť! Postavil sa, cúvol pár krokov dozadu, zhlboka sa nadýchol a rozbehol sa priamo k balvanu. „Uhni, skala lenivá!“ zakričal a vrazil do nej celou svojou silou.
Ozvalo sa hlboké, škrípavé „KRRRRRK...“ a balvan sa... pohol! Len o kúsok, asi ako je dlhý dážďovkin chvostík, ale pohol sa!
„Áno! Funguje to!“ zvolal Brmbolec nadšene. „Potrebujem len väčší rozbeh!“ Cúvol ešte ďalej, až na okraj lúky. Hryzka sa rýchlo schovala za strom, aby jej nebol v ceste. Brmbolec sa postavil ako pretekár, sústredil sa a potom vyrazil. Nohy mu dupali po zemi, vietor mu svišťal okolo uší. Tesne pred balvanom sa poriadne zaprel a narazil do neho s obrovskou silou.
Tentoraz sa ozvalo hlasné „RUM-BUM-BÁC!“ a balvan sa začal kotúľať. Pomaly, ale isto.
„Hurá! Dokázal som to!“ tešil sa Brmbolec a sledoval, ako sa skala gúľa presne tam, kam chcel – preč z jeho slnečného miestečka. Gúľala sa, naberala rýchlosť a zanechávala za sebou v tráve širokú cestičku. Brmbolec víťazoslávne kráčal vedľa nej a Hryzka tlieskala labkami.
Lenže potom nastal nový problém. Balvan už bol ďaleko od miesta pre slnečnicu a stále sa kotúľal. A kotúľal sa čoraz rýchlejšie. Smeroval priamo k hustému lesu, kde rástli tie najsladšie lesné maliny.
„Dobre, balvan, stačí!“ povedal Brmbolec a zľahka do neho strčil, aby ho zastavil. Nič sa nestalo. Balvan sa kotúľal ďalej. Brmbolec do neho strčil silnejšie. Stále nič.
„Stoj!“ zakričal a zaprel sa do neho spredu. Ale balvan bol teraz taký rozbehnutý, že Brmbolca jednoducho odtlačil. Obor sa kĺzal dozadu, nohami ryl brázdy v zemi, ale kameň nezastavil.
„Hryzka, on sa nechce zastaviť!“ panikáril Brmbolec. „Zničí všetky maliny!“
„Je rovnako lenivý ako predtým!“ pískla Hryzka zo stromu. „Najprv bol lenivý pohnúť sa a teraz je lenivý zastaviť!“
Tá veta Brmbolcovi v hlave zazvonila. „Máš pravdu! Je to presne naopak!“ uvedomil si. Na rozbehnutie potreboval obrovskú silu. Na zastavenie bude potrebovať tiež obrovskú silu! Ale ako?
Rozbehol sa, predbehol balvan a postavil sa mu do cesty. „Tak a dosť!“ zavelil a zaprel sa celým telom. Balvan do neho narazil. Brmbolec cítil tú silu, tlačila ho dozadu, ale on sa nevzdal. Zatínal svaly, nohy sa mu triasli, ale tlačil proti smeru pohybu. Cítil, ako balvan spomaľuje. Najprv len trošku. Potom viac a viac. Zem pod jeho nohami sa ryhla, no on nepovolil.
„Ešte kúsok! Vydrž!“ povzbudzovala ho Hryzka.
Konečne, s posledným hlasným „CHRRRRST“, balvan zastal. Len pár centimetrov od prvého malinového kríka. Brmbolec si vyčerpane sadol na zem a zhlboka dýchal.
„Uf,“ vydýchol. „To bola práca.“
Hryzka k nemu pribehla. „Si hrdina, Brmbolec! Zachránil si maliny! Ale... prečo je ten balvan taký čudný?“
Brmbolec sa pozrel na obrovský kameň, ktorý teraz pokojne stál, akoby sa nikdy nikam nepohol. „Už to chápem,“ povedal pomaly a zadumane. „Ťažké veci nerady menia to, čo práve robia. Keď stoja, chcú stáť ďalej. Je ťažké ich rozhýbať. Ale keď sa už hýbu, chcú sa hýbať ďalej. A je rovnako ťažké ich zastaviť. Tejto vlastnosti sa hovorí zotrvačnosť.“
„Zotrvačnosť?“ zopakovala Hryzka a ochutnala to nové slovo. „To znie veľmi múdro.“
„Áno,“ usmial sa Brmbolec. „Dnes som sa naučil, že na veľké a ťažké veci nestačí len sila, ale aj vynaliezavosť a trpezlivosť. A teraz... poďme zasadiť tú slnečnicu!“
A tak na slnečnom miestečku, kde predtým stál lenivý balvan, čoskoro začala rásť tá najkrajšia slnečnica.
Čo myslíte, deti? Skúšali ste niekedy roztlačiť ťažký nákupný vozík v obchode? Bolo ťažké ho na začiatku rozbehnúť? A podarilo sa vám ho hneď zastaviť, keď už bol plný a rozbehnutý? Aj to je taká malá zotrvačnosť.