V čarovnom svete, ktorý sa rozprestieral na piatich lesklých linkách hudobnej osnovy, žili noty a znamienka. Ich domovom bola veľká kniha plná pesničiek a každý deň bol pre nich novým dobrodružstvom. Na samom začiatku každej riadky stál elegantný a múdry pán Husľový kľúč, ktorý dohliadal na to, aby všetko hralo tak, ako má.
Bývali tam všelijaké noty. Napríklad Guľka, štvrťová nota s plnou hlavičkou, ktorá vždy spievala svoje jasné a sebavedomé „TÁ“. Hneď vedľa nej poskakovali spojené Osmičky, dve veselé kamarátky, ktoré vždy spievali v rýchlom rytme „ti-ti, ti-ti“. A bola tam aj rozvážna Polka, nota s prázdnou hlavičkou, ktorá svoj tón držala dlhšie a spievala zasnené „TÁ-Á“.
A potom tam bola Tichulienka.
Tichulienka bola malá hudobná pomlčka, taký zvláštny, tichý blesk, ktorý nevydával ani jediný zvuk. Kým ostatné noty spievali a tešili sa, ako znejú, ona len ticho stála na svojom mieste. Cítila sa neviditeľná a zbytočná.
„Načo tu vlastne som?“ šepla si smutne, keď sa okolo nej prehnala Guľka so svojím hrdým „TÁ“.
„Neviem,“ odvetila jej Guľka trochu namyslene. „My, noty, tvoríme melódiu. Ty len zaberáš miesto. Hudba je o zvukoch, nie o tichu!“
Tieto slová Tichulienku veľmi ranili. Ostatné noty si ju tiež nevšímali. Pre nich bola len prázdnou medzerou, pauzou, ktorá ich zdržiavala od ďalšieho spievania. A tak, keď sa jedného večera veľká kniha zavrela a v notovej osnove zavládla tma a pokoj, Tichulienka sa rozhodla.
„Keď ma tu nikto nepotrebuje, tak odídem,“ zašepkala do tmy. Opatrne, aby ju nikto nepočul, zoskočila zo svojej linky a skryla sa na samom okraji strany, kde sa papier jemne vlnil. Cítila sa veľmi osamelo.
Na druhý deň ráno sa kniha opäť otvorila. Pán Husľový kľúč sa usmial, elegantne sa uklonil a dal pokyn na začiatok pesničky.
„Pripraviť sa! Tri, štyri!“
A potom sa to stalo. Guľka spustila svoje „TÁ“, no hneď za ňou sa bez akejkoľvek prestávky vrútili Osmičky so svojím „titi“ a do toho sa im zamiešala Polka s dlhým „TÁ-Á“. Znelo to hrozne! Miesto veselej pesničky sa ozval len chaotický zhluk zvukov. Noty do seba narážali, predbiehali sa a nikto nevedel, kedy má začať a kedy skončiť. Pesnička stratila svoj rytmus, svoju dušu. Netancovala, len sa potkýnala.
„Stop! Stop! Okamžite prestaňte!“ zvolal pán Husľový kľúč a zamračil sa, čo robil len veľmi zriedka. „Čo sa to deje? Veď to znie ako... ako keby sa mačky hádali o klbko vlny!“
Noty zahanbene stíchli.
„Nevieme, pane,“ povedala zmätene Polka. „Snažíme sa, ale nejde to. Je to všetko príliš rýchle, zliate dokopy.“
Pán Husľový kľúč sa pozorne rozhliadol po linkách a jeho pohľad sa zastavil na prázdnom mieste. „Už viem, čo sa stalo,“ povedal vážne. „Niečo nám chýba. Alebo skôr, niekto.“
„Kto?“ spýtali sa noty zborovo.
„Chýba nám dych,“ vysvetlil múdry kľúč. „Chýba nám ticho. Chýba nám Tichulienka! Kde je?“
Všetky noty sa obzreli. Miesto, kde mala stáť malá pomlčka, bolo naozaj prázdne. Až vtedy si uvedomili, čo sa stalo. Guľka sa začervenala až po nožičku. Cítila sa hrozne za to, čo Tichulienke povedala.
„Musíme ju nájsť!“ zvolala. „Okamžite!“
A tak sa začalo veľké pátranie. Noty sa rozbehli po celej strane. Hľadali medzi riadkami, nazerali za znamienka krížikov a béčok, dokonca sa pýtali aj veľkej bodky na konci vety v texte pod nimi. Ale Tichulienku nikde nenašli.
Nakoniec ju zbadala Polka. Celkom na kraji strany, schúlenú a takmer neviditeľnú.
„Tichulienka, tu si!“ zvolala s úľavou. „Všade ťa hľadáme!“
Malá pomlčka sa len viac schúlila. „Nechajte ma. Bezo mňa je vám predsa lepšie.“
„To nie je pravda!“ ozvala sa Guľka, ktorá sa k nej rýchlo dogúľala. „Prepáč mi, čo som ti povedala. Mýlila som sa. Bez teba sme stratení. Naša pesnička je úplne pokazená.“
Tichulienka neveriacky zdvihla svoju malú hlavičku. „Pokazená? Ale ako? Veď ja nič nerobím.“
„Poď a uvidíš,“ povedal jemne pán Husľový kľúč, ktorý prišiel za nimi. „Vlastne, nie uvidíš. Vypočuješ si.“
Vrátili sa všetci spolu na svoje miesta v notovej osnove. Tichulienka si neisto stala na svoje prázdne miestočko.
„Tak, a teraz to skúsime znova,“ povedal pán Husľový kľúč. „Najprv bez Tichulienky. Spievajte presne tak, ako predtým.“
Noty spustili a opäť to bola len nepekná zmes zvukov.
„Dobre, stačí,“ zastavil ich kľúč. „A teraz, Tichulienka, ty ostaneš presne tam, kde si. A vy, noty, keď prídete na rad po Guľke, presne na jednu dobu stíchnete. Necháte priestor pre Tichulienku. Pripravení?“
Noty prikývli. Zhlboka sa nadýchli.
„Raz, dva, tri, štyri!“
Guľka zanôtila svoje zvučné: „TÁ!“
A potom... nastalo ticho. Krátke, presné, čisté. Bol to Tichulienkin okamih.
Hneď po ňom veselo poskočili Osmičky: „ti-ti!“
Zrazu to malo zmysel! Pesnička mala rytmus! Ticho nebolo prázdne, bolo to ako nádych pred ďalším slovom. Ako malý odraz, ktorý dodal ďalším notám energiu. Dokonca aj samotné noty cítili, ako sa im nožičky pohupujú do taktu. Celá melódia ožila.
Keď doznel posledný tón, na notovej osnove zavládlo nadšené ticho. Tichulienka sa pozerala okolo seba s otvorenými ústami, keby nejaké mala. Pochopila. Jej úloha nebola v tom, aby vydávala zvuk. Jej kúzlo bolo v tom, že dávala zvukom poriadok a krásu.
„Ty si ako srdce našej pesničky,“ povedala jej Polka s úsmevom. „Dávaš jej rytmus, vďaka ktorému môže tancovať.“
„Si náš malý poklad,“ dodala Guľka a Tichulienka po prvý raz v živote cítila, že nie je neviditeľná. Bola dôležitá.
Od toho dňa sa už žiadna nota Tichulienke nesmiala. Všetci vedeli, že aby bola hudba naozaj krásna, potrebuje nielen hlasné tóny, ale aj čarovné chvíle ticha.
A možno, keď budete nabudúce počúvať svoju obľúbenú pesničku, skúsite započuť nielen to, čo sa spieva, ale aj tie malé, dôležité pauzy, vďaka ktorým všetko do seba tak pekne zapadá.