Starý kaštieľ Orlovských bol ako jazva na tvári nášho malého mesta. Všetci o ňom vedeli, no nikto sa k nemu nepribližoval. Stál na kopci, obrastený brečtanom a povesťami o Bielej panej, ktorá sa vraj stále prechádza po jeho chodbách a hľadá stratenú lásku. Pre väčšinu mojich rovesníkov to bol len strašidelný dom, ideálny na hecovanie sa počas halloweenskych nocí. Pre mňa to však bolo niečo viac.
Volám sa Lina a môj najlepší priateľ je starý analógový foťák po dedkovi. Objektív bol predĺžením mojich očí, spôsob, ako som videla svet. A ten kaštieľ... ten ma fascinoval. V jeho rozklade bola krása. V popraskaných múroch a rozbitých oknách som videla príbehy, ktoré túžili byť vyrozprávané. Chcela som zachytiť tú melanchóliu, tú opustenú eleganciu.
„Ty si sa načisto zbláznila,“ povedala mi Sára, moja najlepšia kamarátka, keď som jej o svojom pláne povedala cez obed v školskej jedálni. Práve sa snažila napichnúť na vidličku podozrivo gumový rezeň. „Vieš, že tam straší? A okrem toho, je to súkromný pozemok. Čo ak ťa chytia?“
„Nikto sa o to nestará už roky,“ odvetila som a odsúvala som svoj nedotknutý tanier. „A strašidlá? Fakt, Sári? Máme sedemnásť.“ Snažila som sa znieť odvážne, no pri spomienke na tie príbehy mi prebehol mráz po chrbte.
Sára si povzdychla a odložila príbor. „Fajn, rob, ako myslíš. Ale ak ťa unesie duch grófky Orlovskej, nevolaj mi, aby som ti doniesla úlohy z matiky.“
Jej slová ma neodradili. Práve naopak. Ešte v ten deň po škole som si zbalila batoh – fotoaparát, niekoľko filmov, fľašu s vodou a baterku, pre každý prípad. Srdce mi bilo ako o život, keď som sa predierala cez zhrdzavenú dieru v plote, ktorá obkolesovala pozemok kaštieľa. Vzduch bol zrazu iný. Hustejší, presiaknutý vôňou vlhkej zeminy a tlejúceho lístia.
Vysoká tráva mi šľahala po lýtkach. Kaštieľ predo mnou rástol do hrozivej veľkosti. Opadaná omietka odhaľovala tehlové vnútro ako kosti pod roztrhanou kožou. Väčšina okien bola rozbitá a z niektorých viseli potrhané záclony ako prízraky. Bol to dokonalý obraz rozpadu. A ja som ho chcela mať.
Pomaly som obchádzala budovu a hľadala vchod. Dvere boli zabarikádované, no jedno z okien na prízemí bolo rozbité úplne. Otvor bol dosť veľký na to, aby som sa ním prepchala. Už som si k nemu skladala batoh, keď som začula zvuk.
Prasknutie vetvičky.
Zamrzla som. Srdce mi skočilo až do krku. Nebola som tu sama. Pomaly som sa otočila, pripravená na útek. Z tieňa obrovského duba vystúpila postava. Chalan. Vysoký, v tmavej mikine s kapucňou stiahnutou do tváre. V prvej sekunde som si myslela, že je to nejaký bezdomovec alebo feťák.
Keď však spravil krok do svetla, spoznala som ho. Tomáš. Chodil so mnou do triedy. Tichý chalan, ktorý vždy sedel v zadnej lavici a kreslil si niečo do zošita. Nikdy sme sa poriadne nerozprávali, len sme si občas vymenili letmý pozdrav na chodbe.
„Čo tu robíš?“ vyhŕkol a znel rovnako prekvapene ako ja. Stiahol si kapucňu a ja som si všimla, aké má prenikavé modré oči. A tiež to, že v ruke nervózne zvieral malú knižku.
„Mohla by som sa spýtať to isté,“ odvetila som a snažila som sa, aby sa mi netriasol hlas. Trapas. Totálny trapas. Byť prichytená na mieste, kde nemám čo robiť, a ešte k tomu spolužiakom, ktorého sotva poznám.
Ukázal bradou na môj fotoaparát. „Fotíš?“
Prikývla som. „A ty... čítaš si o duchoch?“ kývla som hlavou k jeho knihe.
Na jeho tvári sa mihol náznak úsmevu. „Niečo také. Zaujímam sa o miestnu históriu. Legendy.“
„Biela pani?“ nadvihla som obočie.
„Presne,“ prikývol. „Hovorí sa, že jej komnata bola v severnom krídle. Chcel som sa pozrieť, či sa tam dá dostať.“
Nastalo trápne ticho. Obaja sme tu boli z rovnakého dôvodu – zvedavosť nás priviedla na zakázané miesto. A obaja sme chceli byť sami.
„Ja... asi už pôjdem,“ zamrmlala som a siahla som po batohu. Moja odvaha sa vyparila.
„Počkaj,“ zastavil ma. „Je to tam dosť nebezpečné. Zrúcanina. Možno by sme...“ odmlčal sa, akoby zvažoval slová. „Možno by sme tam mali ísť spolu. Pre istotu. Dvaja dávajú väčší pozor ako jeden.“
Pozrela som naňho a potom na tmavý otvor v stene kaštieľa. Mal pravdu. Myšlienka ísť do tej tmy sama bola zrazu oveľa desivejšia. Neochotne som prikývla. „Fajn. Ale ak ma Biela pani unesie, bude to tvoja vina.“
Zasmial sa a ten zvuk ma prekvapil. Bol hlbší a príjemnejší, než som čakala. „Beriem na vedomie.“
Podal mi ruku, aby mi pomohol preliezť cez okenný rám. Jeho dlaň bola teplá a pevná. Keď sa naše prsty dotkli, cítila som, ako mi telom prebehlo zvláštne mrazenie, ktoré nemalo nič spoločné so strachom. A tak sme spolu vstúpili do tieňov Orlovského kaštieľa.
Vnútri nás ovanul chladný, zatuchnutý vzduch. Pach vlhkých stien, prachu starého storočia a hniloby dreva sa mi vpil do nosa. Ticho bolo takmer hmatateľné, prerušované len naším vlastným dychom a vŕzganím podlahy pod nohami. Prachové častice tancovali v úzkych stĺpoch svetla, ktoré prenikali cez špinavé sklá okien. Bola to katedrála rozkladu.
„Páni,“ zašepkal Tomáš a jeho hlas sa v tichu ozýval neprirodzene nahlas. Rozhliadal sa s úctou, akoby vstúpil do múzea.
Ja som mlčala. Namiesto slov som zdvihla fotoaparát k oku. Svet sa zúžil do malého hľadáčika. Zaostrila som na pavučinu v rohu miestnosti, na ktorej sa trblietali kvapky vlhkosti ako diamantový náhrdelník. Klik. Zvuk uzávierky bol ako výstrel v tej ohlušujúcej tichosti.
Tomáš sa na mňa pozrel. „Čo vidíš?“ spýtal sa potichu.
Neodtrhla som oko od foťáku. „Svetlo. A tiene. A príbehy,“ zamrmlala som a preostrila som na ošúchanú tapetu s vyblednutým vzorom ruží. Kedysi to tu muselo byť nádherné. Teraz sa tapeta na niektorých miestach odlepovala a odhaľovala holú omietku. Klik.
Prešli sme do ďalšej miestnosti, ktorá bola pravdepodobne hlavným salónom. V strede stál obrovský kozub, čierny od sadzí. Nábytok bol preč, pravdepodobne rozkradnutý, zostali len tmavšie obdĺžniky na stenách, kde kedysi viseli obrazy.
„Tu sa konali plesy,“ povedal Tomáš a otvoril svoju knižku. Zalistoval v nej. „Posledný veľký ples bol v roku 1938. Grófka Eleonóra Orlovská mala osemnáste narodeniny. Hovorí sa, že to bola najväčšia udalosť v histórii mesta. A vraj práve na tom plese sa pohádala so svojím snúbencom a...“
Prerušil ho hlasný šuchot z komína.
Obaja sme stuhli. Srdce mi vyletelo až niekam do oblasti mandlí. Inštinktívne som spravila krok dozadu a vrazila som priamo do Tomáša. Jeho ruky ma automaticky chytili za ramená, aby som nespadla. Z komína s trepotom vyletel kŕdeľ holubov a cez rozbité okno zmizol vonku.
Stáli sme tam, ja opretá o jeho hruď, on ma držal za ramená. Cítila som, ako mu rýchlo bije srdce. Alebo to bolo moje? Pravdepodobne obe.
„Len... len holuby,“ vydýchla som a cítila som, ako sa mi do líc nahrnula červeň.
Pomaly stiahol ruky. „Jasné. Holuby.“ Jeho hlas bol trochu chrapľavý. Odkašľal si. „Prepáč.“
„To ja prepáč,“ povedala som rýchlo a o krok som odstúpila, aby medzi nami vznikol aspoň nejaký priestor. Trapas na druhú. Ale na druhej strane... ten krátky dotyk bol... upokojujúci.
Pokračovali sme v prieskume. Atmosféra medzi nami sa zmenila. Už to nebolo také napäté a trápne. Spoločný moment strachu nás akosi spojil. Prešli sme do obrovskej vstupnej haly, ktorej dominovalo monumentálne schodisko z tmavého dreva. Zábradlie bolo zložito vyrezávané, no na mnohých miestach bolo polámané. Prach pokrýval každý schod ako jemný sivý sneh.
„Takže... komnata Bielej panej je na poschodí?“ spýtala som sa a pozrela hore do tmy.
„Podľa legendy áno. V severnom krídle,“ potvrdil Tomáš a tiež uprel pohľad na schody. „Ale vyzerá to... dosť nestabilne.“
Mala som strach. Naozajstný, nefalšovaný strach. Z výšok, z tmy, z toho, že sa pod nami niektorý schod prelomí. Ale zároveň som cítila neuveriteľné vzrušenie. Bola to príležitosť vidieť niečo, čo nikto iný nevidel. Zachytiť to.
„Máš baterku?“ spýtala som sa.
Prikývol a vytiahol z vrecka malú, no silnú LED baterku. Zapol ju a kužeľ svetla preťal tmu na vrchole schodiska. Vyzeralo to ako cesta do iného sveta.
„Idem prvá,“ povedala som odhodlane, skôr než som si to stihla rozmyslieť.
„Si si istá?“
„Nie. Ale ak budem váhať, tak sa otočím a ujdem.“ Zavesila som si foťák na krk a opatrne som položila nohu na prvý schod. Zavŕzgal tak hlasno, až som sa strhla. Zvuk sa ozýval v prázdnej hale ako výkrik. Zadržala som dych. Nič sa nestalo.
Druhý schod. Tretí. Postupovala som pomaly, každú nohu som kládla čo najbližšie k stene, kde by mohla byť konštrukcia najpevnejšia. Tomáš išiel tesne za mnou a svietil mi pod nohy. Cítila som jeho prítomnosť ako tichý prísľub, že ak spadnem, nechytí ma, ale aspoň nespadnem sama. Každé vŕzgnutie dreva mi rozbúchalo srdce, každý tieň v kúte vyzeral ako postava v bielych šatách. Ale strach sa miešal s adrenalínom a zvláštnou radosťou z tohto tajného dobrodružstva.
Konečne sme sa dostali na vrchol schodiska. Stáli sme na širokej galérii, ktorá lemovala vstupnú halu. Pred nami sa tiahla dlhá, tmavá chodba. Dvere po oboch stranách boli buď pootvorené, alebo úplne vyvalené z pántov. Kužeľ Tomášovej baterky tancoval po stenách a odhaľoval ďalšie scény úpadku – ošúchané koberce, pavučiny visiace zo stropu ako závoje, a všadeprítomný prach.
„Severné krídlo by malo byť tamto,“ ukázal Tomáš na koniec chodby naľavo.
Vykročili sme. Naše kroky boli tlmené zvyškami koberca. Bolo tu ešte chladnejšie a tmavšie než na prízemí. Každý zvuk sa zdal zosilnený – šum vetra v rozbitých oknách znel ako šepot, kvapkanie vody z pretekajúcej strechy ako kroky.
„Hovorí sa,“ začal Tomáš potichu, akoby sa bál prerušiť posvätné ticho, „že grófka Eleonóra sa tu v noci po plese zamkla. Jej snúbenec, barón von Richter, ju podviedol s jej vlastnou sesternicou. Celé mesto o tom klebetilo. On sa jej snažil ospravedlniť, búchal na dvere, ale ona neotvorila.“
Zastavila som sa a pozrela na jedny z dverí. Boli mohutné, z tmavého dreva, a na rozdiel od ostatných boli zatvorené. „A potom?“
„Ráno ju našli...“ odmlčal sa. „Obesenú na tráme. V tých istých plesových šatách. Odvtedy sa tu vraj zjavuje. Hľadá ho, aby mu mohla odpustiť.“
Prehltla som. Ten príbeh zrazu nebol len legendou z knihy. Stál priamo pred nami, vpísaný do týchto stien. „Myslíš, že toto sú...“
Tomáš posvietil na dvere. Na mosadznej kľučke bola stále slabá rytina – prepletené písmená E a O. Eleonóra Orlovská. Srdce mi vynechalo úder.
„Toto sú ony,“ zašepkal.
Natiahol ruku a opatrne stlačil kľučku. S hlasným, protestným vŕzganím sa dvere pomaly otvorili. Obaja sme zadržali dych.
Miestnosť bola ponorená do šera, no nebola úplne tmavá. Cez obrovské francúzske okno, ktorého jedna tabuľa bola rozbitá, prenikalo mäkké popoludňajšie svetlo a vytváralo takmer éterickú atmosféru. Prach v jeho lúčoch vyzeral ako zlatý peľ. Na rozdiel od ostatných miestností tu zostalo niekoľko kusov nábytku, všetko pokryté bielymi plachtami, ktoré teraz boli sivé od prachu. Vyzerali ako duchovia čakajúci na svojich majiteľov.
V strede miestnosti stál toaletný stolík so zahmleným zrkadlom a pred ním malá čalúnená stolička. Na podlahe ležala prevrátená strieborná kefa na vlasy.
Pomaly som vošla dnu. Bolo to ako vstúpiť do časovej kapsule. Vzduch bol ťažký od smútku. Zdvihla som foťák. Klik. Zamerala som sa na zrkadlo, ktoré odrážalo len prázdnotu a prach. Klik. Na prevrátenú kefu. Klik.
Tomáš vošiel za mnou. „Je to presne tak, ako to opisovali v starých záznamoch,“ povedal ticho. podišiel k oknu. „Odtiaľto je výhľad na celé mesto.“
Podišla som k nemu. Pod nami sa rozprestierala záhrada, dnes už len divočina, a za ňou sa v diaľke črtali strechy nášho mesta. Slnko sa pomaly skláňalo k obzoru a maľovalo oblohu do oranžových a fialových odtieňov. Bol to dychberúci pohľad.
Stáli sme tam vedľa seba v tichu, plece pri pleci, a sledovali sme západ slnka z okna mŕtvej grófky. Strach bol preč. Nahradil ho zvláštny pocit pokoja a melanchólie. A blízkosti. V tej chvíli som si uvedomila, že s nikým iným by som tu nechcela byť.
„Je to smutné,“ prelomila som ticho. „Mala len osemnásť.“
„Láska dokáže byť krutá,“ povedal Tomáš a pozrel sa na mňa. V jeho modrých očiach sa odrážali farby zapadajúceho slnka. Jeho pohľad bol taký intenzívny, že som musela uhnúť.
„Myslíš, že ho naozaj milovala?“ spýtala som sa, aby som odvrátila pozornosť od toho, ako mi začalo búšiť srdce.
„Asi áno,“ prikývol. „Keď niekoho naozaj miluješ, dokáže ti ublížiť najviac.“
Jeho slová zostali visieť vo vzduchu medzi nami. Pozrela som sa na jeho ruku, ktorá ležala na parapete len pár centimetrov od mojej. Premýšľala som, aké by to bolo, keby som natiahla tú svoju a preplietla si s ním prsty. Tá myšlienka bola taká odvážna a nečakaná, až som sa zahanbila.
Zrazu sa z chodby ozval hlasný rachot. Zvuk triešteného skla a padajúceho dreva. Obaja sme sa strhli. Tento zvuk neboli holuby. Bol príliš ťažký, príliš blízko.
„Čo to bolo?“ zašepkala som a chytila som Tomáša za rukáv mikiny.
On neodpovedal. Len stuhol, načúval a jeho tvár zbledla. Svetlo baterky namieril smerom k dverám. Kužeľ svetla preťal tmu na chodbe, no nič tam nebolo vidieť.
A potom sme to počuli.
Kroky. Pomalé, šuchtavé kroky, ktoré sa k nám blížili po vŕzgajúcej podlahe.
Panika. Čistá, ľadová panika mi zovrela žalúdok. Kroky sa nezastavovali. Boli pomalé, rytmické a neúprosne sa blížili k dverám komnaty. Biela pani. Prvé, čo mi napadlo, bola tá absurdná myšlienka. Prišla si po nás.
Tomáš zareagoval rýchlejšie. Chytil ma za ruku, jeho dlaň bola spotená a studená, a stiahol ma za obrovský šatník pokrytý plachtou, ktorý stál v najtmavšom kúte miestnosti. Pritlačili sme sa k stene, snažiac sa splynúť s tieňmi. Srdce mi bilo tak nahlas, že som sa bála, že ten, kto je na chodbe, ho musí počuť. Tomáš držal prst na perách a druhou rukou zhasol baterku. Miestnosť sa ponorila do takmer úplnej tmy, osvetlenej len slabnúcim svetlom z okna.
Kroky sa zastavili priamo pred našimi dverami. Nastalo mučivé ticho, v ktorom som počula len tlkot vlastnej krvi v ušiach. Pevnejšie som zovrela Tomášovu ruku. Predstavovala som si prízračnú postavu v bielych šatách, ako stojí za dverami, s tvárou skrivenou storočným žiaľom.
Potom sa ozval hlas. Chrapľavý, nízky a rozhodne nie ženský.
„Haló? Je tu niekto? Viem, že ste tu! Videl som svetlo!“
Nebol to duch. Bol to človek. A to bolo možno ešte horšie. Strážnik? Majiteľ? Niekto, kto nás tu rozhodne nechcel.
Tomáš sa ku mne naklonil tak blízko, že som cítila jeho dych na svojom líci. „Ticho,“ zašepkal mi priamo do ucha. „Ani sa nepohni.“
Poslúchla som. Zatajila som dych, svaly som mala napnuté na prasknutie. Počuli sme, ako ten človek vošiel do komnaty. Jeho ťažké topánky dupali po drevenej podlahe. Kužeľ silnej baterky omietal steny a my sme sa ešte viac schúlili za skriňu. Svetlo sa kĺzalo po plachtách, ktoré vyzerali ako armáda duchov. Prešlo len pár centimetrov od nášho úkrytu.
„Vylezte, vy smradi! Viem, že ste tu! Ak vás nájdem, zavolám políciu! Toto je súkromný pozemok!“ kričal ten muž. Jeho hlas bol plný hnevu.
Zovrela som viečka. Koniec. Teraz nás nájde a budeme mať obrovský problém. Škandál v škole, pokuta, možno aj záznam. Rodičia ma zabijú. Všetky tie myšlienky mi preleteli hlavou v zlomku sekundy.
Muž ešte chvíľu chodil po miestnosti, kopal do vecí a mrmlal si popod nos. Potom, na naše obrovské prekvapenie, sa otočil a odišiel. Počuli sme, ako jeho kroky miznú na chodbe a potom sa strácajú na schodisku.
Čakali sme ešte niekoľko minút v absolútnom tichu, stále schúlení za skriňou. Boli sme tak blízko pri sebe, že som cítila teplo jeho tela. Jeho ruka stále zvierala tú moju. Ten dotyk bol jediná pevná vec v mojom svete, ktorý sa práve točil.
„Myslíš, že je preč?“ zašepkala som, konečne sa odvážiac prehovoriť.
„Dúfam,“ odvetil rovnako ticho. Pomaly a opatrne sa vyklonil spoza skrine. „Čistý vzduch.“
Vyliezli sme z úkrytu. Nohy sa mi triasli od adrenalínu a uvoľneného napätia. Musela som sa oprieť o stenu, aby som nespadla.
„To bolo... tesné,“ vydýchla som.
„Veľmi tesné,“ súhlasil Tomáš. Ešte stále sme sa držali za ruky. Ani jeden z nás sa nepokúsil ten kontakt prerušiť. Akoby sme obaja potrebovali to spojenie, aby sme sa uistili, že to, čo sa práve stalo, bolo skutočné.
„Mali by sme odtiaľto zmiznúť,“ povedal. „Kým sa nevráti.“
Prikývla som. Ale myšlienka na to, že máme prejsť celým tým tmavým, vŕzgajúcim kaštieľom a zliezť tými strašidelnými schodmi, bola desivá.
Tomáš akoby mi čítal myšlienky. Jemne mi stisol ruku. „Zvládneme to. Spolu.“
Pozrela som naňho. V šere som ledva rozoznávala jeho črty, no videla som jeho oči. Boli pokojné. V tej chvíli nebol len tichým chalanom zo zadnej lavice. Bol odvážny, rozvážny a... bol pri mne.
Opatrne sme vyšli z komnaty a prešmykli sme sa chodbou ku schodisku. Každý zvuk nás strhol. Každý tieň vyzeral ako hrozba. Tomáš opäť zapol baterku, no tentoraz ju držal nízko pri zemi. Cesta dole bola ešte horšia ako cesta hore. Každý schod sa zdal byť o krok bližšie k tomu, aby sa pod nami prelomil. Stále sme sa držali za ruky, náš stisk bol pevný a odhodlaný.
Keď sme konečne zišli na prízemie, uľavilo sa mi tak veľmi, až sa mi podlomili kolená. Dostali sme sa k rozbitému oknu, cez ktoré sme vošli. Vonku už bola takmer úplná tma. Tomáš vyliezol prvý a potom mi pomohol von.
Opäť som stála na pevnej zemi, v čerstvom večernom vzduchu, ktorý voňal slobodou. Kaštieľ za nami stál ako tichý, temný monolit. Otočila som sa a poslednýkrát som zdvihla foťák. Bez rozmýšľania, len na základe inštinktu. Klik.
Otočila som sa k Tomášovi. Stál tam, pozeral sa na mňa a na tvári mal úsmev. Nie arogantný, ani posmešný. Bol to úsmev plný úľavy a... niečoho iného. Niečoho, čo som nedokázala pomenovať.
„Tak,“ povedal. „Prežili sme.“
„Prežili sme,“ zopakovala som a tiež som sa usmiala. Až vtedy som si uvedomila, že sa stále držíme za ruky. Pomaly som tú svoju uvoľnila. Chýbal mi jeho dotyk hneď, ako zmizol.
„Odprevadím ťa,“ ponúkol sa.
„Nemusíš. Bývam len kúsok.“
„Chcem,“ povedal jednoducho.
A tak sme kráčali tichými ulicami nášho mesta. Mlčali sme, ale bolo to pohodlné ticho. Ticho plné spoločného zážitku. Vedela som, že na tento deň nikdy nezabudnem. Na strach, na krásu rozpadu, na príbeh mŕtvej grófky a na pocit jeho ruky v mojej, keď sme sa krčili v tme.
Keď sme zastali pred bránkou môjho domu, ticho medzi nami bolo husté ako hmla. Svetlo z pouličnej lampy kreslilo okolo nás zlatistý kruh a tiene stromov tancovali na chodníku. Nechcela som, aby sa tento moment skončil. Nechcela som vojsť dnu a nechať Tomáša odísť, akoby sa nič nestalo. Pretože sa stalo. Niečo veľké a dôležité.
„Tak... ďakujem,“ prerušila som ticho. Hlas mi znel cudzo. „Za... vieš. Že si tam bol so mnou.“
„Ja ďakujem tebe,“ odvetil a pozeral sa mi priamo do očí. „Sám by som sa tam bál.“
Usmiala som sa. „Fakt? Vyzeral si celkom pokojne.“
„To je len maska,“ priznal a jeho úsmev bol trochu plachý. „Vnútri som kričal ako malé dievča.“
Zasmiala som sa a ten zvuk prelomil posledné zvyšky napätia. Zrazu to bol opäť len Tomáš zo zadnej lavice. A ja som bola len Lina s foťákom. Ale zároveň sme boli niečo viac. Boli sme dvaja ľudia, ktorí spolu prežili dobrodružstvo.
„Aké máš fotky?“ spýtal sa a kývol hlavou smerom k môjmu fotoaparátu.
„Neviem. To je na analógu to najlepšie. Nikdy nevieš, čo z toho bude, kým to nevyvoláš. Je to ako malé prekvapenie.“
„Dáš mi vedieť, keď ich budeš mať?“
Tá otázka ma prekvapila. „Jasné. Môžem ti ich ukázať.“
„Super,“ prikývol a na chvíľu sa odmlčal. Znova to trápne ticho, tentoraz však nabité očakávaním. Hryzol si do pery, akoby nad niečím premýšľal. „Lina... možno to bude znieť divne, ale...“
Čakala som. Srdce mi opäť začalo biť rýchlejšie.
„Chcel by som ťa niekedy zobrať... na kávu. Alebo niekam. Bez duchov a nahnevaných strážnikov,“ dopovedal rýchlo a v jeho hlase bola neistota.
Moje vnútro spravilo salto. „Fakt?“ vyhŕkla som a hneď som sa za to nenávidela. Znelo to tak nedočkavo.
„Fakt,“ potvrdil a na tvári sa mu objavil úsmev úľavy. „Ak chceš, samozrejme.“
„Chcem,“ povedala som rýchlejšie, než som si to stihla premyslieť. A potom som dodala, aby som znela aspoň trochu normálne: „Veľmi rada.“
„Fajn. Tak... zajtra v škole?“
„Zajtra v škole,“ prikývla som a nemohla som prestať s úsmevom.
Chvíľu sme tam ešte len tak stáli, akoby nikto z nás nevedel, ako túto chvíľu ukončiť. Potom Tomáš spravil malý krok dozadu. „Tak... dobrú noc, Lina.“
„Dobrú noc, Tomáš.“
Otočil sa a kráčal preč. Pozerala som sa za ním, kým nezmizol za rohom. Až potom som vošla do domu, zatvorila za sebou dvere a oprela sa o ne. S úsmevom od ucha k uchu som sa dotkla svojich pier. Nič sa nestalo, žiadny bozk, žiadne veľké vyznanie, no cítila som sa, akoby som lietala.
Nasledujúce dni boli ako sen. Film z kaštieľa som dala vyvolať a fotky boli... magické. Lepšie, než som dúfala. Svetlo a tiene tancovali na popraskaných stenách, prach vyzeral ako zlatý závoj a v zrkadle v Eleonórinej komnate sa odrážala prázdnota plná príbehov. Boli to najlepšie fotky, aké som kedy spravila.
Ukázala som ich Tomášovi. Sedeli sme v malej kaviarni v centre mesta, nad šálkami horúcej čokolády, a on si ich prezeral s rovnakou úctou, s akou sa pozeral na steny kaštieľa.
„Sú úžasné, Lina,“ povedal a zdvihol pohľad od fotky, na ktorej bol detail prevrátenej striebornej kefy. „Ty nefotíš veci. Ty fotíš pocity.“
Jeho slová ma zasiahli viac, než akákoľvek iná pochvala. Pretože on rozumel. Rozumel tomu, čo sa snažím robiť.
Začali sme spolu tráviť viac času. Prechádzky po meste, spoločné učenie v knižnici, kde sme si viac šepkali, než sa učili, a dlhé rozhovory o všetkom a o ničom. Zistila som, že Tomáš nie je len tichý chalan. Bol vtipný, inteligentný a mal neuveriteľný prehľad o histórii. Ukazoval mi skryté miesta v meste, o ktorých som ani netušila. A ja som ho učila vidieť svet cez hľadáčik fotoaparátu.
Jedno popoludnie, asi dva týždne po našom dobrodružstve, sme opäť sedeli na našom obľúbenom mieste pri rieke. Slnko sa odrážalo od hladiny a ja som sa snažila zachytiť ten trblietavý moment.
„Vieš, čo je zvláštne?“ povedal Tomáš a prelomil ticho.
„Čo?“ spýtala som sa a odložila som foťák.
„Ten kaštieľ. Všetci sa ho boja. Hovoria, že je prekliaty. Ale pre nás... pre nás to bolo šťastie.“
Pozrela som naňho. Mal pravdu. Miesto spojené so smútkom a stratou sa pre nás stalo miestom začiatku.
„Asi aj duchovia potrebujú niekedy robiť dohadzovačov,“ zažartovala som.
Zasmial sa a potom zvážnel. Posunul sa bližšie ku mne. Jeho modré oči skúmali moju tvár.
„Lina, ja... musím ti niečo povedať.“
Srdce mi poskočilo. Znova ten pocit očakávania, tentoraz však ešte silnejší.
„Od toho dňa v kaštieli... nemôžem na teba prestať myslieť. Na to, aká si bola odvážna, aj keď si sa bála. Na to, ako vidíš krásu v rozpadnutých veciach. A hlavne... na to, ako sa cítim, keď som s tebou.“
Priblížil sa ešte viac. Naše kolená sa dotýkali. Cítila som teplo jeho tela. Svet okolo nás sa zúžil len na neho a na mňa.
„Neviem, prečo mi na tebe tak záleží, ale… jednoducho mi bije srdce rýchlejšie, keď si nablízku.“
A potom sa naklonil a jemne ma pobozkal. Bol to váhavý bozk, jemný a nežný. Chutil po slnku a po slobode. Keď sa odtiahol, obaja sme mali zatvorené oči. Opřel si svoje čelo o moje.
„Wow,“ vydýchla som a cítila som jeho úsmev na svojich perách.
„Viac než wow,“ zašepkal.
Otvorila som oči. V jeho pohľade som už nevidela žiadnu neistotu. Len čistú, nefalšovanú radosť. A ja som vedela, že v mojich očiach vidí to isté. V opustenom kaštieli sme našli strach a tiene. Ale v sebe navzájom sme našli niečo oveľa silnejšie. Našli sme svetlo.