V jednom celkom novom mestečku, kde voňali čerstvo natreté ploty a cesty boli hladké ako sklo, postavili tú najkrajšiu herňu na svete. Steny žiarili farbami dúhy, na zemi ležal mäkký koberec a v každom kúte čakali hračky, aké si len zvieratká vedeli predstaviť. Bol tam veľký drevený vláčik, domček pre bábiky aj stavebnice s tisíckami dielikov.
Všetci sa nevedeli dočkať, kedy sa dvere otvoria. Ako prvá vbehla dnu veverička Rýchločka, za ňou sa dokotúľal medvedík Brumko a hneď za nimi aj malý zajačik Ušiačik. „Jupí! To je paráda!“ skríkla Rýchločka a jej tenký hlások sa rozletel po miestnosti. Lenže stalo sa niečo zvláštne. Jej „Jupí!“ sa odrazu ozvalo znova a znova. „JUPÍ... jupí... upí... pí...“ Zvieratká zmätene zastali. „Čo... čo to bolo?“ zašepkal Brumko a jeho hlboký hlas sa hneď začal ozývať tiež. „ČO-TO-BOLO... o-to-bolo... olo...“ Hlasy sa odrážali od hladkých, lesklých stien a miešali sa dokopy. Vytvárali taký zmätok, že si zvieratká nerozumeli ani jedno slovo. Keď Rýchločka chcela navrhnúť stavanie veže, Brumko počul iba zmes zvukov „STBLOVANIE EŽE-EŽE-ŽE“. Keď sa Ušiačik pýtal, kde sú pastelky, znelo to ako „KDE-DE-SÚ-PASKY-KY-KY“.
Smiech sa rýchlo vytratil. Zvieratká si sadli na zem a smutne pozerali okolo seba. Taká krásna herňa, a nedalo sa v nej hrať. Hluk bol taký nepríjemný, že ich z neho boleli uši aj hlava.
Celé to dianie potichu sledovala Tlmilka. Bola to malá, mäkká, sivá dlaždica v rohu miestnosti, hneď pri dverách. Nikto si ju nevšímal. Nebola lesklá ako farebné steny, ani veselá ako hračky. Pripadala si celkom obyčajná a zbytočná. Videla sklamané tváre zvieratiek a bolo jej to veľmi ľúto. Prečo táto krásna herňa robí taký nepekný hluk?
Vtom sa otvorili dvere a vošiel majster ježko. Bol to múdry staviteľ, ktorý herňu navrhol. Mal okuliare na špičke nosa a v labke držal meter. Keď uvidel smutné zvieratká, hneď vedel, že niečo nie je v poriadku. „Ale, ale, čože sa deje? Prečo sa nehráte?“ spýtal sa láskavo. „Nedá sa, pán majster,“ posťažoval si Brumko a jeho hlas sa zas nepríjemne odrazil od stien. „Všetko sa tu opakuje!“ Majster ježko si pohladil svoje pichliače na brade a zamyslel sa. Postavil sa do stredu miestnosti a silno tleskol. PLIESK! A hneď sa ozvalo: „...pliesk... pliesk... pliesk...“ „Hmm, už rozumiem,“ povedal a pozrel na zvieratká. „Viete, zvuk je ako taká neviditeľná loptička. Keď ju hodíte o tvrdú, hladkú stenu, čo sa stane?“ „Odrazí sa a vráti sa!“ vyhŕkla Rýchločka. „Presne tak! A zvuk robí to isté. Naráža na tieto tvrdé steny a vracia sa nám naspäť do uší. Tomu sa hovorí ozvena. A keď je tých ozvien veľa naraz, vznikne takýto nepríjemný zmätok.“
Zvieratká počúvali s otvorenými ústami. Takže za všetko mohli tie tvrdé steny! Ale čo s tým? Snáď ich nebudú teraz búrať?
Tlmilka tiež počúvala. Tvrdá stena. Odraz. Zvuk ako loptička. Zrazu si uvedomila niečo dôležité. Prešla si po svojom povrchu. Nebol hladký ani tvrdý. Bol mäkký a akoby... dierkovaný. Plný drobných, maličkých jamiek, ktoré sa dali sotva vidieť. Spomenula si, ako ju vyrábali. Jej úlohou nebolo žiariť, ale byť tichou pomocníčkou. Zobrala všetku odvahu a potichučky sa ozvala: „Pán majster...“ Jej hlások bol taký tichý, že ho skoro nikto nepočul. Ale majster ježko mal uši ako rys. Otočil sa k nej. „Ty si niečo povedala, maličká?“ „Áno,“ šepla Tlmilka. „Čo keby... čo keby ste skúsili hodiť tú loptičku o mňa?“ Majster ježko sa usmial jej nápadu. Vzal z krabice malú penovú loptičku. Najprv ju hodil o farebnú stenu. Loptička urobila BINK! a odskočila naspäť. Potom podišiel k Tlmilke a hodil loptičku jemne o ňu. Stalo sa však niečo úplne iné. Loptička dopadla na mäkký povrch a s tichým tup tam zostala. Neodrazila sa. Ani trošku.
Zvieratkám sa zatajil dych. „Aha!“ zvolal majster ježko a radostne si poskočil. „Ja už viem! Tlmilka, ty si úžasná! Ty zvuk neodrážaš, ty ho chytáš! Tie tvoje malé dierky ho pohltia a už ho nepustia von!“ Tlmilka sa od radosti celá zachvela. Takže predsa len nie je zbytočná! Má veľmi dôležitú úlohu! „Potrebujeme viac takých, ako si ty!“ rozhodol majster ježko a už aj utekal do skladu. O chvíľu sa vrátil s veľkou škatuľou. A v nej, jedna vedľa druhej, ležali Tlmilkine sestričky a bračekovia – desiatky ďalších mäkkých, zvuk pohlcujúcich dlaždíc.
Zvieratká viac neváhali. S chuťou sa pustili do práce. Brumko nosil dlaždice, Rýchločka ich podávala majstrovi ježkovi a Ušiačik ukazoval, kam ich majú prilepiť. Lepili ich na steny v pravidelných rozostupoch. Vyzeralo to, ako keby skladali obrovskú sivú mozaiku na farebnom pozadí. Bola to zábava a všetci spolupracovali ako jeden tím.
Keď bola asi polovica stien pokrytá novými dlaždicami, majster ježko povedal: „Dobre, teraz to skúsime.“ Všetci stíchli. Rýchločka sa zhlboka nadýchla a pískla: „Pik!“ Zvuk bol jasný a čistý. Žiadne opakovanie. Žiadny zmätok. Len jedno krátke, veselé „Pik!“. Brumko sa od radosti zasmial hlbokým smiechom: „Hahaha!“ A jeho smiech znel teplo a príjemne, presne tak, ako mal. „My sa počujeme!“ skríkol Ušiačik a všetci sa začali smiať a rozprávať jeden cez druhého. A teraz to už vôbec neprekážalo, lebo každé slovo bolo krásne počuť.
Herňa sa premenila na to najlepšie miesto na svete. Bola nielen krásna, ale aj príjemná pre uši. A Tlmilka, kedysi nenápadná sivá dlaždica, bola hrdinkou dňa. Spolu so svojimi súrodencami ticho a skromne strážila, aby sa zvuky v herni pekne správali. Uvedomila si, že nemusí byť najfarebnejšia ani najhlučnejšia, aby bola dôležitá. Jej tichá sila priniesla radosť všetkým.
A čo vy? Skúste si niekedy tlesknúť v prázdnej kúpeľni a potom v izbe plnej kobercov, záclon a mäkkých vankúšov. Počujete ten rozdiel? To preto, lebo aj u vás doma sú takí tichí hrdinovia ako Tlmilka.