Tomáš sa jedného rána zobudil a pretrel si oči. Slniečko už šteklilo cez žalúzie a z kuchyne voňala mamina raňajková praženica. Zoskočil z postele, obul si papuče a zamieril rovno za vôňou. Jeho verný psík Fifík, malý biely teriér s veselými čiernymi očkami, už sedel pri dverách do kuchyne a netrpezlivo vrtel chvostíkom. „Dobré ránko, Fifík!“ pozdravil Tomáš a pohladil psíka za ušami. „Haf!“ odpovedal Fifík, akoby chcel povedať: „Konečne si hore! Čaká nás nový deň plný dobrodružstiev!“
Keď vošli do kuchyne, Tomáša niečo zarazilo. Na bledej dlažbe pri veľkom okne, ktoré viedlo do záhrady, sa leskli malé mokré stopy. Boli maličké, akoby ich tam zanechalo nejaké drobné zvieratko. „Mami, pozri!“ ukázal Tomáš. „Máme tu nejakého tajomného návštevníka.“ Maminka sa usmiala. „Naozaj? A kto by to tak mohol byť?“ Fifík zvedavo oňuchával stopy. Zavrtel chvostíkom, potom sa pozrel na Tomáša s otázkou v očiach. „To nie si ty, Fifík,“ povedal Tomáš a pozrel na Fifíkove suché labky. „Tvoje labky sú úplne suché. A tieto stopy sú také... zvláštne.“
Na druhý deň ráno sa situácia opakovala. Znova tie isté mokré fliačiky na tom istom mieste pri okne. A na tretí deň tiež. Tomášovi to nedalo spávať. Kto alebo čo robí tie tajomné mokré stopy? „Musíme túto záhadu vyriešiť, Fifík,“ povedal odhodlane Tomáš. Fifík zaštekal na súhlas. Najprv skontrolovali všetky dvere a okná. Boli pevne zatvorené. Nikto cudzí sa do domu dostať nemohol. „Žeby nejaká myška?“ premýšľal Tomáš nahlas. Ale myšky predsa nezanechávajú mokré stopy, iba ak by sa práve kúpali v miske s vodou, a to sa zdalo veľmi nepravdepodobné. Potom podozrieval Fifíka. „Možno si v noci tajne piješ vodu a potom ti kvapká z brady, keď ideš k oknu,“ povedal Tomáš a pozrel na psíka. Fifík naňho len nechápavo pozeral a zakňučal, akoby sa cítil ukrivdený. Tomáš ho hneď pohladil. „Prepáč, kamarát, viem, že ty by si to nespravil.“
Rozhodli sa, že na ďalšie ráno si privstanú a budú čakať na tajomného pôvodcu stôp. Zobudili sa ešte za tmy. Tomáš potichučky vstal, aby nezobudil rodičov, a Fifík ho nasledoval s našpicovanými ušami. Sadli si do kúta kuchyne, odkiaľ mali dobrý výhľad na okno. Čakali a čakali. Vonku pomaly svitalo. V kuchyni bolo ticho, len chladnička si občas spokojne zabzučala. A potom to Tomáš zbadal. Na veľkom okennom skle sa začali objavovať drobné kvapôčky vody. Najprv len pár, potom stále viac a viac, akoby okno potichu plakalo. Kvapky sa spájali do väčších a niektoré začali stekať dolu po skle. Keď dopadli na parapetnú dosku a odtiaľ na dlažbu, vytvorili presne také mokré fliačiky, aké vídali každé ráno! „Aha!“ zašepkal Tomáš. „Takže žiadne zvieratko! To robí okno!“ Fifík zvedavo naklonil hlavu a packou sa dotkol jednej mokrej škvrny na zemi. Potom sa oblizol. „Haf!“
Tomáš prstom prešiel po zarosenom okne. Celý prst mal mokrý. „Ale prečo to okno robí?“ čudoval sa. „Prečo plače?“ Vtom vošla do kuchyne maminka. „Dobré ránko, moji detektívi,“ usmiala sa. „Vidím, že ste už na stope záhade.“ „Mami, my sme to skoro vyriešili!“ zvolal Tomáš. „Tie mokré stopy robí okno! Pozri, celé je mokré a voda z neho steká!“ Maminka sa pozrela na okno a potom na Tomáša. „Výborne, Tomáško! Máš skvelý postreh. A vieš, prečo je to okno mokré?“ Tomáš pokrútil hlavou. „Nie. To je ďalšia záhada.“
Maminka si sadla k stolu a Tomáš s Fifíkom si prisadli k nej. „Skúsme porozmýšľať,“ začala maminka. „Kedy je vonku najväčšia zima? Ráno, však? A v noci sa u nás vnútri kúri, dýchame, niekedy varíme večeru alebo sa sprchujeme. Vtedy sa do vzduchu v našom dome dostane veľa teplej a vlhkej pary. Ty ju nevidíš, je ako taký neviditeľný obláčik.“ Tomáš pozorne počúval. Para? Ako z kanvice, keď vrie voda? „Presne tak,“ prikývla maminka, akoby mu čítala myšlienky. „V teplom vzduchu sa udrží veľa takejto neviditeľnej vodnej pary. Ale čo sa stane, keď sa tento teplý a vlhký vzduch dotkne niečoho studeného? Napríklad nášho okna, ktoré je v noci a ráno studené, lebo vonku je chladno?“ Tomáš sa zamyslel. „Ochladí sa?“ „Správne! A studený vzduch už nedokáže udržať toľko vodnej pary ako ten teplý. Takže tá prebytočná para sa premení naspäť na vodu. Na malé, drobné kvapôčky. A tie vidíš na okne. Tomuto javu hovoríme kondenzácia, alebo jednoducho rosenie.“ „Ahaaa!“ vyhŕkol Tomáš. „Takže tie kvapky sú vlastne tá neviditeľná para, ktorá sa zmenila na vodu, lebo okno je studené!“
„Presne tak,“ prikývla maminka, akoby mu čítala myšlienky. „V teplom vzduchu sa udrží veľa takejto neviditeľnej vodnej pary. Ale čo sa stane, keď sa tento teplý a vlhký vzduch dotkne niečoho studeného? Napríklad nášho okna, ktoré je v noci a ráno studené, lebo vonku je chladno?“ Tomáš sa zamyslel. „Ochladí sa?“ „Správne! A studený vzduch už nedokáže udržať toľko vodnej pary ako ten teplý. Takže tá prebytočná para sa premení naspäť na vodu. Na malé, drobné kvapôčky. A tie vidíš na okne. Tomuto javu hovoríme kondenzácia, alebo jednoducho rosenie.“ „Ahaaa!“ vyhŕkol Tomáš. „Takže tie kvapky sú vlastne tá neviditeľná para, ktorá sa zmenila na vodu, lebo okno je studené!“
"To je úžasné!" povedal Tomáš. "Takže to nie je žiadna myška ani tajomstvo, ale veda!" Zasmial sa. "A ja som si už myslel, že máme doma vodného škriatka." Fifík zaštekal a vrtel chvostom, akoby aj on všetkému rozumel. Možno rozumel tomu, že záhada je vyriešená a jeho pán je spokojný.
"Presne tak, malý vedec," usmiala sa maminka. "A vieš čo? Môžeme si takú kondenzáciu ukázať aj inak. Chceš?" "Áno, jasné!" vyhŕkol Tomáš nadšene. Miloval pokusy. Maminka vzala z poličky čistý sklenený pohár. "Teraz doňho nalejeme studenú vodu z chladničky a pridáme aj pár kociek ľadu, aby bol naozaj veľmi studený." Tomáš sledoval, ako maminka napĺňa pohár. Potom ho opatrne položili na stôl v teplej kuchyni. "A teraz chvíľku počkáme a budeme pozorovať, čo sa stane s vonkajšou stranou pohára," povedala maminka.
Najprv sa nedialo nič. Pohár bol len studený na dotyk. Ale po malej chvíli si Tomáš všimol, že povrch pohára sa začína akoby jemne zahmlievať. Postupne sa na ňom objavovali drobné kvapôčky, presne ako na okne! "Pozri, mami! Aj pohár sa rosí!" zvolal Tomáš a opatrne prešiel prstom po pohári. Prst mal mokrý. "To je tá istá voda z toho neviditeľného obláčika vo vzduchu?" "Presne tak," prikývla maminka. "Teplý vzduch v kuchyni sa dotýka studeného pohára, ochladí sa a para v ňom sa zmení na vodu. Rovnako ako na okne." Tomáš bol nadšený. "Takže tie mokré stopy neboli vôbec strašidelné. Boli len dôkazom toho, ako funguje príroda! To musím povedať aj Kubovi v škôlke, on si vždy myslí, že všetko sú strašidlá." Fifík sa postavil na zadné labky a zvedavo oňuchal studený pohár. Potom sa na Tomáša pozrel a veselo zaštekal, akoby chcel povedať: "Výborne, vyriešili sme to spolu!" Tomáš ho pohladil. "Áno, Fifík, aj ty si pomohol. Bol si trpezlivý strážca."
"A všimol si si niekedy, kde ešte môžeš vidieť takéto rosenie?" opýtala sa maminka. Tomáš sa zamyslel. "No... keď sa sprchujem a je veľa horúcej pary, tak zrkadlo v kúpeľni je celé zarosené! A niekedy aj okná v aute, keď je vonku zima a vnútri sme viacerí." "Výborne!" pochválila ho maminka. "Alebo keď v zime dýchame vonku na studený vzduch, z úst nám ide para, však? To je tiež podobný jav, len tam vidíme tú paru, lebo je veľmi chladno a hneď sa mení na drobné kvapôčky vody alebo ľadu. Dokonca aj keď vyberieš z chladničky fľašu s malinovkou v horúcom lete, za chvíľku bude zvonku mokrá." "To je teda zaujímavé!" povedal Tomáš. "Svet je plný takýchto fyzikálnych kúziel! Už sa teším, čo nové objavím zajtra. Možno zistím, prečo sa mydlo pení, alebo ako lietajú lietadlá!" Maminka sa usmiala. "Na všetko toto existujú vysvetlenia. A najlepšie na tom je, že mnohé z nich si môžeme vysvetliť a pochopiť aj doma, jednoduchými pokusmi."
Práve vtedy vošiel do kuchyne ocko, ešte trochu rozospatý. "Dobré ránko, čože ste tu takí veselí a vedeckí?" Tomáš sa k nemu hneď rozbehol. "Oci, oci! Vyriešili sme záhadu mokrých stôp! A viem, čo je kondenzácia!" A s nadšením začal ockovi vysvetľovať všetko, čo sa naučil o neviditeľnej pare, studenom okne a zarosenom pohári. Ocko počúval s úsmevom a potom Tomáša uznanlivo potľapkal po pleci. "Tak to si teda veľký objaviteľ, Tomáško! Som na teba hrdý." Tomáš sa usmial od ucha k uchu. Záhada mokrých stôp bola nielen vyriešená, ale on sa naučil niečo nové a úžasné. A Fifík? Ten už netrpezlivo čakal pri miske na svoju porciu raňajkovej praženice, tešiac sa na ďalšie dobrodružstvá po boku svojho malého, zvedavého pána. Svet bol pre nich jedno veľké ihrisko plné otázok, ktoré čakali na svoje odpovede. A Tomáš vedel, že s trochou premýšľania a zvedavosti môže prísť na kĺb mnohým z nich.