Vedela, že je to hlúpy nápad. Ulice sa pomaly ponárali do chladného októbrového súmraku a ona tu stála, sama, pred polorozpadnutou fasádou, ktorá kedysi musela byť pýchou malej bočnej uličky. Nápis „U Zlatej Lýry“ bol takmer nečitateľný, písmená olúpané časom a dažďom, no Lina v ňom videla prízrak zašlej slávy. Bola to jej vášeň, jej tajné hobby – hľadanie a fotografovanie zabudnutých miest. Svoj starý analógový fotoaparát, ktorý zdedila po dedkovi, zvierala v rukách ako talizman.
Opatrne obišla budovu. Zadné dvere, kedysi zrejme slúžiace pre zásobovanie, boli zavreté, no jedna z dosiek, ktorými bolo zabednené malé okienko vedľa nich, sa uvoľnila. Srdce jej búšilo o niečo rýchlejšie. Toto bol ten moment, tá zmes strachu a vzrušenia, ktorú milovala. Pretiahla sa úzkym otvorom a s tlmeným buchnutím dopadla na nohy dovnútra.
Privítal ju prach a ticho. Vzduch bol ťažký, presýtený vôňou starého dreva, zatuchnutého čalúnenia a nepatrným, takmer vybádaným závanom kávy, akoby sa jej aróma vsiakla do stien a odmietala odísť. Lúče zapadajúceho slnka prenikali cez špinavé sklá a v ich zlatistom svetle tancovali miliardy prachových častíc. Malé okrúhle stolíky boli pohádzané hore nohami, stoličky naukladané na sebe ako hromada kostí. Za zaprášeným barovým pultom ešte stále stál starý kávovar, majestátny a hrdzavý. Bolo to dokonalé.
Zdvihla fotoaparát k oku, hľadajúc ten správny uhol, tú správnu hru svetla a tieňa. Chcela zachytiť tú melanchóliu, dušu tohto miesta. A vtedy ho začula. Tichý, rytmický zvuk. Škrabanie ceruzky po papieri.
Zamrzla. Nebola tu sama. Pomaly, bez jediného zvuku, sa otočila smerom, odkiaľ prichádzal zvuk. V najtmavšom kúte kaviarne, za jedným z prevrátených stolov, sedel na zemi chlapec. Nohy mal prekrížené, na kolenách položený veľký skicár. Jeho tmavé vlasy mu padali do čela, keď sa sústredene skláňal nad svojou prácou.
Bol to Tomáš. Tomáš z tretej A. Chalan, ktorého poznala len z videnia. Jeden z tých populárnych, čo sa vždy pohybovali v strede hlučnej skupiny, smiali sa na plné ústa a zdalo sa, že nemajú na svete jedinú starosť. Čo, preboha, robil tu? Na jej mieste?
Zrejme zacítil jej pohľad, pretože zdvihol hlavu. Ich oči sa stretli. Na sekundu v tých jeho, prekvapivo hlbokých a tmavých, uvidela rovnaký šok, aký musel byť v tých jej. Potom jeho výraz zmäkol, takmer do pobaveného úsmevu.
„Stratila si sa?“ spýtal sa a jeho hlas, bez okolitého hluku kamarátov, znel úplne inak. Tichšie, hlbšie.
Lina sa cítila ako prichytená pri čine. „Nie. A ty?“ odvetila trochu ostrejšie, než chcela. Inštinktívne si pritiahla fotoaparát bližšie k hrudi.
Tomáš sa zasmial, ticho a bez výsmechu. „Ja som sa našiel.“ Prikývol smerom k jej fotoaparátu. „Ty tiež, zdá sa. Prišla si uloviť nejakých duchov?“
Tá otázka ju odzbrojila. Presne to robila. Snažila sa zachytiť ozveny životov, ktoré sa tu kedysi odohrávali. Prikývla, neschopná slova.
„Je to dobré miesto na premýšľanie,“ pokračoval, akoby cítil jej rozpaky. Zatvoril skicár, čím jej odoprel pohľad na to, čo kreslil. „Len... som si myslel, že som tu jediný blázon.“
„Asi nie si,“ šepla a konečne sa odvážila urobiť pár krokov bližšie. „Chodíš sem často?“
„Občas. Keď potrebujem ticho.“ Znovu sa na ňu pozrel, tentoraz skúmavejšie. „Nikomu to nepovieš, však? O tomto mieste.“
„A ty?“ spýtala sa protiotázkou. Posledná vec, ktorú chcela, bolo, aby sa z jej útočiska stalo miesto pre stretávky jeho partie.
Usmial sa, a ten úsmev bol prvýkrát niečo, čo nepatrilo do školských chodieb. Bol skutočný. „Dohoda. Toto bude naše tajomstvo.“ Vstal a oprášil si džínsy. „Ja už pôjdem. Nechám ti nejaké svetlo na fotenie.“
Prešiel okolo nej k zadnému oknu. Na okamih zastal. „Mimochodom, som Tomáš.“
„Ja viem,“ vyhŕkla a hneď sa začervenala. „Lina.“
Len prikývol a s prekvapivou obratnosťou sa pretiahol von. Zrazu bolo v kaviarni opäť úplné ticho. Ale už to nebolo to isté ticho. Vzduch bol nabitý novou energiou, otázkami. Lina sa pozrela na prázdne miesto, kde pred chvíľou sedel. Kto bol v skutočnosti Tomáš z tretej A? A prečo mal pocit, že ho ešte len začína spoznávať? Zdvihla fotoaparát. Dnes už ale žiadnych duchov fotiť nebude. Dnes našla niečo oveľa živšie.
Nasledujúce dni v škole boli zvláštne. Lina sa pristihla, že ho hľadá pohľadom na preplnených chodbách. Už nebol len súčasťou anonymného davu. Bol Tomáš, chlapec so skicárom a tajomstvom, ktoré zdieľala s ním. Keď sa ich pohľady občas stretli ponad hlavy spolužiakov, vymenili si sotva badateľný úsmev, ktorý patril len im dvom. Bol to ich tichý pakt, ich neviditeľná bublina uprostred školského chaosu. Videla ho smiať sa s kamarátmi, opierať sa o skrinku s nonšalantnou istotou, ale teraz v tom všetkom videla aj jemnú pretvárku. Hral rolu, rovnako ako ona hrala rolu tichého, nenápadného dievčaťa s fotoaparátom.
Prešiel týždeň, kým nabrala odvahu vrátiť sa. Cítila zvláštnu zmes nervozity a nádeje. Čo ak tam nebude? Čo ak tam bude? Čo ak si to všetko len vysnívala? Keď sa však opäť prešmykla cez uvoľnenú dosku dovnútra, bol tam. Sedel na tom istom mieste, no tentoraz ju čakal. Na prevrátenom stolíku pred ním stála stará termoska a dva mierne obité plechové hrnčeky.
„Dúfal som, že prídeš,“ povedal namiesto pozdravu a jeho hlas bol ako balzam na jej rozbúrené myšlienky. „Doniesol som kávu. Teda, skôr horúcu čokoládu. Zdalo sa mi to vhodnejšie pre toto miesto.“
Lina sa usmiala, skutočne a od srdca. Sadla si oproti nemu na starú prepravku, ktorú tam zjavne prichystal. Keď jej podával teplý hrnček, ich prsty sa na okamih dotkli. Bol to letmý kontakt, no cítila, ako jej telom prebehlo teplé mrazenie. „To je od teba milé.“
Odpila si. Čokoláda bola presne taká, akú mala rada – horká, s nádychom škorice. Ticho sedeli, každý s vlastným hrnčekom, a nechali atmosféru opustenej kaviarne, aby ich opäť pohltila.
„Takže... duchovia?“ prelomil ticho Tomáš a kývol smerom k jej fotoaparátu.
„Niečo také,“ pripustila. „Snažím sa zachytiť pocit. Ten moment, keď odídete, ale niečo z vás tu zostane. Smiech, hádky, prvé rande... Všetko to je ešte stále tu, vo vzduchu. Ja to len skúšam odfotiť.“
Tomáš pozorne počúval, v očiach mal záujem, aký u nikoho iného nevidela. „To je presne ono,“ povedal potichu. „To je to, čo kreslím.“
Váhavo otvoril svoj skicár a otočil ho k nej. Lina čakala portréty alebo krajinky. Namiesto toho uvidela strany plné abstraktných tvarov. Ostré, trhané čiary sa striedali s jemnými, plynulými krivkami. Tmavé, husté machule prechádzali do svetlých, vzdušných plôch. Neboli to obrázky vecí, boli to obrázky pocitov. V jednej kresbe spoznala hnev a frustráciu, v inej zmätenú radosť, v ďalšej zase osamelosť takú hlbokú, až ju zabolelo pri srdci.
„To je... úžasné,“ zašepkala a prešla prstom tesne nad papierom, akoby sa bála dotknúť sa tej surovej emócie. „Ty nekreslíš to, čo vidíš. Kreslíš to, čo cítiš.“
Prikývol a v očiach sa mu zračila úľava. „Väčšina ľudí to nechápe. Pýtajú sa ma, čo to má byť. Ale ty... ty to vidíš.“
„Pretože robím to isté,“ povedala a po prvýkrát cítila, že niekomu môže naozaj povedať pravdu. „Fotím opustené miesta, lebo sa v nich cítim ako doma. Sú tiché a nikto od nich nič nečaká. Sú jednoducho samy sebou. Niekedy si želám, aby som mohla byť ako ony.“
Tomášov pohľad zvážnel. „Viem, čo myslíš. V škole... je to ako javisko. Každý má svoju rolu. Ja som ten vtipný, bezstarostný chalan. Očakáva sa to odo mňa. Ale niekedy je to strašne vyčerpávajúce. Prísť sem, to je ako zložiť si masku.“
Lina prikývla. Presne to cítila. Rozprávali sa celé hodiny. O tlaku v škole, o rodičoch, ktorí mali o ich budúcnosti jasnejšie predstavy než oni sami, o pocite, že sú jediní, kto vidí svet trochu inak. S ním sa necítila zvláštna. S ním sa cítila pochopená. Slnko pomaly zapadalo a maľovalo po zaprášenej dlážke dlhé, oranžové tiene.
„Už budem musieť ísť,“ povedal nakoniec Tomáš a s nechuťou zavrel skicár.
„Aj ja,“ šepla Lina, hoci sa jej vôbec nechcelo odísť.
Keď sa spoločne preťahovali úzkym oknom von, na chladný večerný vzduch, Tomáš sa k nej otočil. „Budúci utorok? Rovnaký čas?“
Srdce jej poskočilo. „Rovnaký čas,“ potvrdila s úsmevom, ktorý nedokázala skryť.
Cestou domov sa neustále dotýkala pier, akoby na nich ešte stále cítila chuť horúcej čokolády. Nebola to len čokoláda. Bola to chuť tajomstva, porozumenia a niečoho nového a vzrušujúceho, čo sa práve začínalo. A ona sa nevedela dočkať ďalšieho dúšku.
Ich utorkové stretnutia sa stali posvätným rituálom. Každý týždeň, ako hodinky, sa stretávali v tichom objatí „Zlatej Lýry“. Tomáš vždy priniesol termosku – niekedy s horúcou čokoládou, inokedy s mätovým čajom alebo dokonca s teplým jablkovým muštom, ktorý voňal po Vianociach, aj keď bol len začiatok novembra. Lina zase nosila svoj fotoaparát a občas aj nejakú drobnosť – keksíky, ktoré sama upiekla, alebo starú knihu poézie, z ktorej si čítali pri svetle mobilov, keď sa zotmelo priskoro.
Ich rozhovory plynuli s neuveriteľnou ľahkosťou. Ukazovala mu svoje najnovšie fotografie – hrdzavú hojdačku na opustenom ihrisku, pavučinu pokrytú rannou rosou v starom skleníku. Každý obrázok bol kúskom jej duše a on to chápal. Díval sa na ne dlho, sústredene, a potom povedal niečo, čo vždy presne vystihlo jej zámer. „Tu cítiť to čakanie,“ povedal pri pohľade na osamelú lavičku v parku. „Akoby niekto práve odišiel a mal sa hneď vrátiť.“
On jej na oplátku ukazoval svoje kresby. Boli čoraz odvážnejšie, plné farieb a emócií. Jedna vznikla po hádke s otcom – chaotická spleť čiernych a červených čiar, ktoré sa zarezávali do papiera. Iná zase po vyhratom basketbalovom zápase – explózia žltej a oranžovej, plná energie a pohybu. Lina sa naučila čítať v jeho kresbách ako v otvorenej knihe. Videla jeho frustráciu, nádeje aj skryté obavy. Videla skutočného Tomáša, nie toho zaranžovaného pre školské chodby.
Jedného dňa, keď vonku lialo ako z krhly a kvapky bubnovali na plechovú strechu kaviarne a vytvárali dokonalú zvukovú kulisu, sa ho spýtala: „Prečo basketbal?“
Zdvihol pohľad od svojho hrnčeka. „Môj otec,“ povedal jednoducho. „Bol v tom na strednej hviezda. Myslí si, že by som mal ísť v jeho šľapajach. Športové štipendium, vysoká... Má to celé naplánované.“
„A ty? Chceš to?“ spýtala sa jemne.
Pokrčil plecami. „Je to fajn. Keď bežím po ihrisku, na nič nemyslím. Všetko sa vyčistí. Ale... nie je to moja vášeň. Nie tak ako toto.“ Rukou pohladil svoj skicár. „Toto je moje. Otec tomu nerozumie. Hovorí, že umením sa neuživím.“
„Moja mama si myslí to isté o fotení,“ priznala Lina. „Chce, aby som išla na medicínu. Vraj je to istota. Vždy, keď ma vidí s fotoaparátom, povzdychne si a povie: ‚To je pekné hobby, Lina, ale čo budeš robiť naozaj?‘“
Tomáš na ňu pozrel s hlbokým porozumením. „Presne. Akoby to, čo milujeme, nemohlo byť skutočné.“
V ten deň sa niečo zmenilo. Už to neboli len tajní priatelia, ktorí zdieľali svoje koníčky. Boli to spojenci. Dvaja ľudia, ktorí bojovali rovnaký tichý boj proti očakávaniam sveta. Lina pocítila nutkanie natiahnuť ruku a dotknúť sa tej jeho, ktorá ležala na stole, len pár centimetrov od jej vlastnej. Chcela mu dať najavo, že nie je sám. Ale neurobila to. Bála sa, že by tým narušila tú krehkú rovnováhu, ktorú medzi sebou mali.
Napätie medzi nimi však rástlo s každým ďalším stretnutím. Boli to drobnosti. To, ako sa jeho pohľad občas zastavil na jej perách, keď rozprávala. To, ako ona vdychovala vôňu jeho mikiny, keď sedeli blízko seba. To, ako sa ich „náhodné“ dotyky pri podávaní hrnčekov predlžovali o zlomok sekundy. Vzduch v kaviarni bol čoraz viac presýtený nielen vôňou prachu a kávy, ale aj nevypovedanými slovami a očakávaním.
Raz, keď upratovali po svojom pikniku, zdvihli obaja naraz tú istú prázdnu fľašu. Ich ruky sa stretli a tentoraz nikto neucukol. Tomáš ju jemne chytil za dlaň. Jeho prsty boli teplé a pevné okolo tých jej. Zdvihol pohľad a ich oči sa stretli. Svet sa zúžil len na ten malý priestor medzi nimi. Lina cítila, ako jej srdce búši až v hrdle. Videla, ako sa pomaly nakláňa bližšie. Zavrela oči a čakala.
A vtom sa s rachotom rozleteli hlavné dvere.
Obaja od seba odskočili ako obarení. Do kaviarne vtrhla partia chalanov, ktorých Lina poznala z videnia. Boli to Tomášovi spoluhráči z basketbalového tímu. Smiali sa, hlučne sa prekrikovali a v rukách držali plechovky piva.
„Tak tu sa schovávaš, Tomi!“ zvolal jeden z nich, vysoký blondiak menom Dávid. „Hľadali sme ťa po celom meste! Čo je to za dieru?“ Jeho pohľad padol na Linu, ktorá tam stála, bledá a stuhnutá. Premeral si ju od hlavy po päty s arogantným úsmevom. „Aha. A ty si kto? Jeho tajná umelecká múza?“
Lina cítila, ako jej horia líca. Cítila sa odhalená, zranená a ponížená. Pozrela na Tomáša, hľadajúc u neho záchranu. Ale on tam len stál, zamrznutý, s výrazom paniky v očiach. Jeho ruka, ktorá pred chvíľou tak pevne držala tú jej, teraz bezmocne visela popri tele. Jeho maska bola späť, nasadená rýchlosťou blesku.
„Čo... čo tu robíte?“ dostal zo seba Tomáš a jeho hlas znel cudzo, napäto. Bolo v ňom viac hnevu než prekvapenia.
„Hľadáme teba, kámo,“ zasmial sa Dávid a rozhliadol sa po miestnosti s opovrhnutím. „Fíha, pekný brloh. To si si našiel nové miesto na tréningy? Tréningy v... čom vlastne?“ Jeho pohľad opäť skĺzol k Line a potom k skicáru, ktorý ležal na prepravke. Podišiel k nemu a zdvihol ho skôr, než mu v tom Tomáš stihol zabrániť.
„Hej, nechaj to!“ vyhŕkol Tomáš a urobil krok vpred, no Dávid už listoval stránkami.
„No teda, pozrime sa na nášho umelca,“ posmieval sa a ukazoval kresby ostatným. „Aké hlboké. To sú tvoje pocity, Tomi? Toto je tvoj hnev, keď ti nedám prihrávku?“ Chalani sa zasmiali a Line sa zvieralo srdce. Sledovala, ako znevažujú niečo tak osobné, tak krehké. Bola to tá najintímnejšia časť Tomáša, ktorú jej dovolil spoznať, a oni ju teraz trhali na kusy svojím hlúpym výsmechom.
Pozrela na Tomáša. Čakala, že zakročí, že im ten skicár vytrhne z rúk, že ich vyhodí. Že ochráni to, čo bolo ich. Ale on tam len stál, bledý, so zaťatými päsťami a v očiach mal bezmocný hnev a... hanbu. Hanbil sa. Za svoje kresby. Za ňu.
Tá myšlienka ju bodla ako nôž.
„No a toto je čo? Láska?“ Dávid sa zastavil na poslednej, nedokončenej kresbe. Bola to spleť jemných, prepletených línií, svetlých a teplých farieb, ktoré sa zbiehali do jedného bodu. Lina v tom okamžite spoznala ten pocit spred pár minút – to tiché napätie, tú nádej, ten takmer bozk. Dávid sa s prehrávaným znechutením otriasol. „Fuj, to je sladké. To ti radí táto tu?“ opäť ukázal na Linu. „Počuj, zlatko, nechceš radšej poradiť mne? Možno by som ti vedel ukázať aj iné umenie.“
To bolo priveľa. Tomáš konečne explodoval. „Daj mu pokoj, Dávid! A vypadnite odtiaľto! Všetci!“
Jeho hlas sa ozýval v tichej kaviarni. Kamaráti na neho prekvapene pozreli. Dávid hodil skicár na zem. „Fajn, fajn, kľud. Ideme. Necháme holúbkov osamote. Len aby si vedel, Tomi, zajtra je dôležitý tréning. Tréner povedal, že kto nepríde, môže na základnú zostavu zabudnúť.“ Mrkol na neho a s hlučným smiechom sa celá partia vytratila von, zanechajúc za sebou len prázdne plechovky a husté, nepríjemné ticho.
Lina a Tomáš zostali stáť uprostred spúšte. Vzduch bol stále nabitý napätím, no teraz to už nebolo to sladké očakávanie. Bolo to trápne, bolestivé. Lina sa zohla a zdvihla skicár zo zeme. Jemne oprášila obal a položila ho na stôl. Neodvážila sa pozrieť na Tomáša.
„Lina, ja...“ začal, ale jeho hlas znel slabo.
„Nemusíš nič hovoriť,“ prerušila ho potichu, no jej hlas bol pevný. Zabalila si fotoaparát do tašky. Každý jej pohyb bol pomalý a rozvážny. Cítila sa ako vo sne, alebo skôr v nočnej more. „Mala by som už ísť.“
„Počkaj,“ chytil ju za ruku, keď prechádzala okolo neho. Jeho dotyk ju pálil. „Prepáč. Sú to idioti.“
„Nie sú,“ povedala a konečne sa na neho pozrela. V očiach mala slzy, ktoré odmietala nechať stiecť. „Oni sú len... presne takí, akí sú. Hluční a povrchní. Ale aspoň sa na nič nehrajú.“
Tie slová ho zasiahli. Videla to v jeho očiach. Pustil jej ruku, akoby ho popálila.
„To nie je fér, Lina.“
„Fér?“ Jej hlas sa zlomil. „Fér nie je, že si sa tam len tak prizeral, ako sa mi vysmievajú. Fér nie je, že si sa hanbil za to, čo je medzi nami, skôr než to vôbec stihlo začať. To nie je fér, Tomáš.“
S poslednými slovami sa otočila a bez ďalšieho pohľadu sa pretiahla cez okno von. Chladný večerný vzduch jej udrel do tváre, no necítila ho. Cítila len obrovskú, prázdnu dieru v hrudi, presne tam, kde ešte pred chvíľou kvitla nádej. Kráčala preč od „Zlatej Lýry“, od ich tajného miesta, ktoré už nikdy nebude rovnaké. A vedela, že tentoraz to nebol len pocit. Duchovia smiechu a porozumenia boli preč. Zostala len trpká pachuť zrady.
Nasledujúci týždeň bol peklom. V škole sa mu vyhýbala oblúkom. Keď ho zbadala na chodbe, inštinktívne zmenila smer. Na obede si sadala na opačný koniec jedálne. Prestala hľadať jeho pohľad. A on sa zdal byť všade. Vždy obklopený svojimi kamarátmi, vždy sa smial o niečo hlasnejšie, vždy hral svoju rolu dokonalého chalana bez starostí. No Lina, ktorá poznala jeho tajomstvá, videla tie drobné trhliny v jeho maske. Videla napätie v jeho ramenách a unavený tieň v jeho očiach, ktorý tam predtým nebol.
Telefón jej niekoľkokrát zavibroval s jeho menom na displeji. Ignorovala to. Potom prišli správy.
Lina, prosím, porozprávajme sa.
Mrzí ma to. Viac, než si myslíš.
Chýbaš mi. Chýba mi naša kaviareň.
Poslednú správu si prečítala asi stokrát. Každé slovo bolo malou dýkou do jej stále boľavého srdca. Chcela mu odpísať. Chcela mu napísať, že aj on jej chýba. Že jej chýba vôňa starého dreva a horúcej čokolády, tiché rozhovory a pocit, že konečne niekam patrí. Ale spomienka na jeho tvár v ten večer – tá zmes paniky a hanby – bola silnejšia. Neodpísala.
V utorok poobede sa jej nechcelo ísť domov. Nohy ju samy od seba niesli známymi uličkami. Zastavila sa pred „Zlatou Lýrou“. Vyzerala ešte opustenejšie a smutnejšie ako predtým. Váhala. Časť z nej chcela vojsť dnu, sadnúť si na svoje miesto a predstierať, že sa nič nestalo. Ale vedela, že by to bolo len trápenie. S povzdychom vytiahla fotoaparát. Možno by mohla odfotiť aspoň to. Koniec. Smútok jednej zlomenej ilúzie.
Zdvihla hľadáčik k oku a zaostrila na olúpaný nápis. A vtedy ho zbadala. Bol tam. Sedel na nízkom múriku oproti kaviarni, hlavu mal v dlaniach a vyzeral ako stelesnenie nešťastia. Nevidel ju.
Lina rýchlo sklonila fotoaparát a chcela sa otočiť a odísť. No niečo ju zastavilo. Možno ten osamelý a zúfalý postoj, ktorý bol taký vzdialený od jeho verejnej persóny. Urobil chybu, áno. Veľkú. Ale možno... možno si zaslúžil šancu to vysvetliť.
Pomaly, s bijúcim srdcom, prešla cez ulicu. Zastavila sa pred ním. Až vtedy zdvihol hlavu. Keď ju uvidel, v očiach sa mu zračila zmes prekvapenia, nádeje a obrovskej úľavy.
„Lina,“ zašepkal.
Nesadla si. Len tam stála a čakala.
„Vedel som, že dnes prídeš,“ povedal potichu. „Alebo som v to aspoň dúfal. Čakal som tu už hodinu.“
„Prečo?“ spýtala sa a jej hlas bol chladnejší, než zamýšľala.
Vstal a urobil krok bližšie. „Pretože som zbabelec. A potreboval som ti to povedať do očí. V ten večer... spanikáril som. Keď som ich tam uvidel, celý môj svet sa zrútil. Svet, v ktorom som ja ten cool chalan, čo hrá basketbal a má všetko pod kontrolou. A potom si tam stála ty. Moje tajomstvo. To najlepšie, čo sa mi za posledné mesiace stalo. A ja som sa bál, že keď sa tie dva svety stretnú, zničia sa navzájom.“
Pozrel jej priamo do očí. „A mal som pravdu. Zničil som to. Zradil som tvoju dôveru a zradil som aj seba. Namiesto toho, aby som ochránil to jediné skutočné, čo mám, som si chránil tú hlúpu masku.“
Lina mlčala, spracúvala jeho slová. Boli presne tie, ktoré potrebovala počuť.
„Na druhý deň som išiel za otcom,“ pokračoval Tomáš a v jeho hlase bola nová sila. „Ukázal som mu svoje kresby. Všetky. Hádali sme sa. Kričal, že som ho sklamal. A ja som mu povedal, že viac by som sklamal seba, keby som sa celý život tváril, že som niekto iný.“ Jeho pohľad zmäkol. „A potom som odišiel z tímu.“
Lina zalapala po dychu. „Čože?“
„Basketbal nie som ja, Lina. To si ma naučila ty. V tej kaviarni. Tým, aká si. Tým, že sa nebojíš byť sama sebou. Ja som sa bál. Ale už nechcem.“
Podišiel ešte bližšie, až takmer cítila teplo jeho tela. „Neviem, či mi dokážeš odpustiť. Ale musel som ti to povedať. Pretože ty... ty si dôležitejšia než akýkoľvek zápas alebo imidž.“
Slzy, ktoré tak dlho zadržiavala, sa jej konečne spustili po lícach. Neboli to však slzy smútku, ale slzy úľavy a... dojatia. Tomáš váhavo zdvihol ruku a palcom jej jemne zotrel jednu slzu z líca.
„Kaviareň bez teba nie je kaviareň,“ zašepkal. „Je to len prázdna, smutná budova.“
Lina sa cez slzy usmiala. „Tak možno... by sme jej mohli vrátiť dušu.“
Tomášov tvár sa rozžiarila úsmevom, ktorý bol taký skutočný a oslobodený, až jej to vyrazilo dych. Tentoraz, keď ju chytil za ruku, vedela, že ju už nepustí. Spoločne sa pozreli na starú budovu „U Zlatej Lýry“. Možno to bolo len svetlom zapadajúceho slnka, no Line sa zdalo, že nápis nad dverami žiari o niečo jasnejšie. Ich príbeh sa neskončil. Len sa práve začínala nová, oveľa odvážnejšia kapitola.