Hop, hop, hop! Malý zajačik Ušiačik s kožúškom jemným ako púpavové páperie sa veselo hnal za pestrofarebným motýľom. Modráčik sa trepotal z kvetu na kvet a Ušiačik za ním poskakoval po zelenej lúke, ktorá sa rozprestierala v širokom údolí. Slniečko príjemne hrialo a vo vzduchu voňala materina dúška a lesné jahody.
„Počkaj na mňa!“ zvolal Ušiačik zadychčane, keď mu motýľ opäť unikol a sadol si na vysoký zvonček. A vtedy sa to stalo.
Z druhej strany údolia, od veľkých sivých skál, sa mu ozvalo: „Počkaj na mňa!“
Ušiačik prekvapene zastal. Ušká vystrelil do výšky a zvedavo sa obzeral. „Kto je tam?“ spýtal sa nahlas.
A z diaľky sa mu vrátila odpoveď: „Kto je tam?“
Zajačik sa zamračil. Niekto si z neho robí žarty. A opakuje všetko, čo povie! To sa mu veru nepáčilo. Rozhodol sa, že toho posmievača odhalí.
„To nie je vtipné!“ zavolal smerom k skalám.
A odpoveď? „To nie je vtipné!“
„No počkaj, ja ťa dostanem!“ pohrozil Ušiačik a rozbehol sa krížom cez lúku. Cestou preskakoval chumáčiky mäkkej trávy a malé potôčiky, ktoré veselo žblnkali. Stále si pritom pre seba hundral: „Kto to len môže byť? Líška Eliška je príliš prefíkaná na takéto hry. A medveď Brumlák má hlas hrubý ako čmeliak. Tento hlas je presne ako môj!“
Keď dobehol bližšie k skalám, zastavil a schoval sa za veľký krík šípok. Chvíľu potichu čakal. Nič sa nedialo. Všade bolo ticho, iba vietor jemne šumel v listoch.
„Aha! Asi sa ma bojí,“ pomyslel si Ušiačik a nabral odvahu. Rozhodol sa vyskúšať lesť. Čo ak povie niečo veľmi tichučko? Počuje ho ten neznámy aj vtedy?
Naklonil sa a zašepkal: „Haló, si tam?“
Sotva dopovedal, od skál sa vrátil tichučký šepot: „Haló, si tam?“
Ušiačik od prekvapenia až poskočil. Ten tajomný hlas počul aj jeho šepot! Začínalo to byť veľmi zvláštne. Rozhodol sa pre ďalší pokus. Vymyslí slovo, ktoré nikto nepozná. To predsa nemôže zopakovať! Chvíľku premýšľal a potom z plných pľúc zakričal to najčudnejšie slovo, aké mu napadlo: „Brmbolec!“
A z údolia sa takmer okamžite vrátilo veselé: „Brmbolec!“
Tak toto už bolo priveľa! Ušiačik sa nahneval. Vybehol spoza kríka a dupal labkami o zem. „Okamžite vylez! Vidím ťa! Prestaň ma napodobňovať!“ kričal, až sa mu ušká triasli.
A hádajte, čo sa ozvalo? „Prestaň ma napodobňovať!“
Ušiačik si bezradne sadol na machom porastený kameň. Čo má robiť? Žiadny iný zajac, žiadna líška, žiadny vtáčik. Nikde nikoho. Len on a ten tajomný, posmešný hlas.
Vtom sa kameň, na ktorom sedel, jemne pohol. Ušiačik od strachu skoro nadskočil. Ale nebol to kameň. Bola to prastará Skala Sivá, ktorá tu stála už stovky rokov a videla všetko, čo sa v údolí udialo. Mala tvár ošľahanú vetrom a dažďom a jej hlas znel ako pomalé prevaľovanie kamienkov.
„Prečo tak kričíš, malý zajačik?“ spýtala sa Skala Sivá pokojne.
Ušiačik na ňu vyvaľoval svoje guľaté očká. Skala, ktorá hovorí! Dnes bol naozaj zvláštny deň. „Niekto sa mi tu posmieva!“ posťažoval sa. „Všetko po mne opakuje a ja neviem, kde sa skrýva.“
Skala sa múdro usmiala, aj keď to vyzeralo skôr tak, že sa na nej zjavila nová prasklinka. „Nikto sa ti neposmieva, Ušiačik. To sa len hrá tvoj vlastný hlas.“
Zajačik nechápavo naklonil hlavu. „Môj hlas? Ale ako? Veď ja som tu a on je tam!“ a ukázal labkou na protiľahlú stranu údolia.
„Poviem ti tajomstvo,“ zašepkala skala. „Hrávaš sa niekedy s loptičkou?“
„Jasné!“ odvetil Ušiačik. „Mám jednu malú, červenú. Rád si ju hádžem o stenu nášho domčeka.“
„A čo sa stane, keď ju hodíš o stenu?“ pokračovala skala.
„No predsa sa odrazí a vráti sa mi späť do labiek!“ vyhŕkol Ušiačik pyšne, akoby práve vyriešil veľkú záhadu.
„Presne tak,“ prikývla Skala Sivá. „A presne to isté robí aj tvoj hlas. Predstav si, že tvoj hlas nie je len zvuk. Je to ako kopa maličkých, neviditeľných loptičiek, ktoré vyletia z tvojich úst, keď niečo povieš.“
Ušiačik si to predstavoval. Malé, priehľadné loptičky letiace vzduchom.
„Tieto zvukové loptičky letia cez celé údolie,“ pokračovala skala. „Keď narazia na mňa alebo na mojich kamenných bratov na druhej strane, nemajú kam ísť ďalej. Tak sa jednoducho odrazia – presne ako tvoja červená loptička od steny – a letia naspäť tam, odkiaľ prišli. K tebe.“
Zajačik sedel s otvorenými ústami. Takže to nebol posmievač! To bol jeho vlastný hlas, ktorý sa mu vrátil z výletu!
„A to, čo počuješ, ten vrátený hlas, sa volá ozvena,“ dokončila Skala Sivá. „Je to ako oznam od skál, že tvoj hlas k nim bezpečne doletel a vracia sa domov.“
Ušiačikovi sa rozžiarili očká. „Ozvena!“ zopakoval si nové slovo. Potom sa otočil k skalám a s úsmevom zakričal: „Ahoj, ozvena!“
A z diaľky sa mu vrátilo priateľské: „Ahoj, ozvena!“
Už sa nehneval. Naopak! Bol nadšený. Našiel si novú kamarátku. Začal sa s ňou hrať. Skúšal kričať rýchlo, potom pomaly. Skúšal vysoké tóny a potom hlboké. Ozvena mu všetko verne opakovala. Bola to tá najlepšia hra na svete! Počítal, ako dlho trvá, kým sa mu slovíčko vráti a zistil, že zblízka je to hneď, ale keď zakričal na skaly ďaleko, musel chvíľočku počkať.
Keď sa slnko pomaly začalo skláňať k obzoru a lúku zalialo zlatisté svetlo, Ušiačik sa rozlúčil so Skalou Sivou. „Ďakujem ti za vysvetlenie! Už viem, že ozvena je moja kamarátka.“
Potom ešte naposledy zavolal do údolia: „Dobrú noc!“
A ozvena mu zašepkala späť: „Dobrú noc!“
Ušiačik sa s úsmevom na tvári pobral domov. Už sa nevedel dočkať, kedy o svojom novom objave povie všetkým kamarátom. Aké by to bolo, keby v údolí kričali všetci naraz?
Čo myslíte, deti? Pôjdu si ostatné zvieratká vyskúšať, ako funguje ozvena? A čo keby ste si to pri najbližšej prechádzke v prírode alebo vo veľkej prázdnej miestnosti skúsili aj vy? S pomocou rodičov, samozrejme! Tlesknite a počúvajte, či sa vám zvuk nevráti.