Van Stiphou, maliar snov
I.
Van Stiphou, maliar z Amsterdamu, nosí farby v žilách namiesto krvi. Niekto ho volá blázon a iný zas mudrc, no on iba mlčky stojí pred prázdnym plátnom a čaká, kým mu slnko zašepká prvý verš.
Prší, keď Van Stiphou rozkladá svoj maliarsky stojan na brehu kanála, kde kotvia lode s vôňou korenia. Jeho štetec sa chveje ako kompas, ktorý namiesto severu hľadá pravdu. "Svet je plátno," hovorí deťom, "a my sme len odtlačky Božích prstov."
Každé ráno vypije šálku horúceho svetla, zjedá chlieb namazaný modrou oblohou a do vrecka si schová pár odtieňov jesenného lístia. Niekoľko hviezd mu spí pod posteľou ako mačky, ktoré privolá, keď potrebuje vyplniť prázdne miesta na svojich obrazoch.
II.
Jedného dňa mu ktosi ukradol všetky farby. Van Stiphou neplakal, len sa usmial a povedal: "Teraz môžem maľovať priamo dušou."
Vzal do ruky neviditeľný štetec a začal kresliť príbehy na steny vetra. Ľudia krútili hlavami, no deti videli, ako pod jeho rukami vyrastajú stromy, rozkvitnú kvetiny a vtáci začínajú spievať.
Keď sa ho pýtali, ako to robí, odpovedal: "Nemaľujem, čo vidím, ale čo cítim, keď zavriem oči."
III.
Van Stiphou mal jedinú lásku – ženu, ktorej tvár nikdy nenamaľoval. "Niektoré veci sú príliš krásne na to, aby boli uväznené v ráme," vysvetľoval.
Každý večer jej písal listy farbami, ktoré nikto iný nevidel. Kládol ich pod vankúš, aby sa jej snívali jeho obrazy – zelené lúky, fialové hory, oranžové západy slnka nad morom.
"Mal som sen," povedal raz priateľom, "že som sa stal farbou na Božej palete. A Boh ma použil, aby namaľoval lásku."
IV.
Kdesi v Amsterdame, v dome s červenými okenicami, visí dodnes obraz, ktorý Van Stiphou nikdy nedokončil. Je na ňom muž s paletou v ruke, ktorý stojí chrbtom k divákovi a hľadí na prázdne miesto na plátne.
Hovorí sa, že v noci, keď nikto nepozerá, muž na obraze dokončí svoje dielo. A každé ráno je plátno opäť prázdne, ako keby niekto všetky farby zmyl.
Niektorí vravia, že to je kliatba, iní zas, že požehnanie. Van Stiphou by povedal, že je to len život – nekonečné maľovanie a zmývanie farieb, kým nenájdeme ten správny odtieň.
V.
Van Stiphou zomrel tak, ako žil – s štetcom v ruke a s úsmevom na tvári. Jeho posledné slová boli: "Vidím farby, ktoré ešte nemajú meno."
Pochovali ho pod starú vŕbu, ktorej listy v jeseni menia farbu na odtieň, aký nikto nedokáže napodobniť.
A keď dnes prší v Amsterdame, ľudia hovoria, že to Van Stiphou umýva svoje štetce v nebi a farba steká na zem ako dážď.
VI.
Možno Van Stiphou nikdy nežil, možno je len výmyslom básnika, ktorý túžil po svete plnom farieb.
No nie je každý z nás trochu ako on? S paletou snov a túžob, s plátnom života pred sebou, hľadajúc tú správnu farbu, ten správny ťah štetcom, ktorý by vyjadril, čo cítime.
Niekedy maľujeme jasnými farbami, inokedy len odtieňmi sivej. Občas naše farby ukradne čas, ale vždy môžeme začať znova, s neviditeľným štetcom v ruke.
Lebo svet je plátno a my sme len odtlačky Božích prstov, hovoril Van Stiphou deťom. A oni mu verili, pretože deti vidia farby, ktoré ešte nemajú meno.