Na nekonečnej nebeskej perine, ktorá sa rozprestierala od jedného konca sveta na druhý, sa veselo prevaľoval malý obláčik Vánok. Nebol ako ostatné oblaky. Okolo neho sa dôstojne a rozvážne plavili staršie, mohutné mračná, ktoré pripomínali zaoceánske lode plaviace sa po blankytnom mori, alebo sa po oblohe preháňali menšie obláčiky ako roztratené biele ovečky na nebeskej pastve. Vánok bol však iný – bol ľahučký ako páperie, biely ako čerstvo napadaný sneh a jeho vnútro prekypovalo nespútanou energiou a odvážnymi snami. Neustále sa hral s poryvmi vetra, pretekal sa s vtákmi a sníval o veľkých dobrodružstvách.
Dnešný deň bol však výnimočný, iný ako všetky ostatné. Vo vzduchu viselo očakávanie a Vánkovo malé obláčikové srdce bilo vzrušením. Bol to jeho veľký deň! Starý a múdry oblak, Dedo Mrak, ktorý videl už tisícky východov a západov slnka a poznal všetky tajomstvá oblohy, si ho zavolal k sebe. Jeho obrovská postava zatienila polovicu oblohy a jeho fúzy z jemnej hmly sa vlnili vo vetre.
„Vánok, si už dosť veľký a šikovný,“ zahrmel Dedo Mrak láskavým hlasom, ktorý znel ako vzdialené, jemné bubnovanie blížiacej sa letnej búrky. „Pozoroval som ťa dlho. Vidím, ako sa naháňaš s vetrom, tancuješ so snehovými vločkami a s akou radosťou sa dívaš na svet. Je čas, aby si sa naučil jedno z najkrajších umení a vytvoril svoju úplne prvú dúhu. Je to veľká česť, ale aj obrovská zodpovednosť. Tu máš tajný recept, ktorý sa v našej rodine dedí z generácie na generáciu. Dobre si ho prečítaj a drž sa ho do bodky.“
S týmito slovami podal Vánkovi starý pergamenový zvitok, previazaný zlatistým slnečným lúčom, ktorý hrial na dotyk. Vánok ho dychtivo a so srdcom bijúcim až v hrdle rozbalil. Písmenká na pergamene, napísané tmavomodrým atramentom z čučoriedkovej šťavy, akoby tancovali pred jeho očami ako malé, veselé mušky.
Recept na Najkrajšiu Dúhu
- Krok prvý: Zleť nízko, najnižšie ako to len pôjde, a naber si plné bruško čistej, chladnej vody z horského jazera. Musíš byť pekne guľatý a ťažký, ako zrelé, šťavnaté jabĺčko.
- Krok druhý: Vystúp pomaly a trpezlivo vysoko na oblohu, presne tam, kde sa stretávaš s lastovičkami, ktoré sa vracajú domov do svojich hniezd.
- Krok tretí: Nájdi si také miesto, kde ti Slnko svieti priamo na chrbát. Musí byť oproti tebe, ako zvedavý divák v divadle, ktorý s napätím sleduje tvoje predstavenie.
- Krok štvrtý: Spusti jemný, drobný dážď z milióna malých trblietavých kvapiek a s úžasom sleduj to kúzlo, ktoré sa odohrá priamo pred tebou!
Vánok si recept len tak zbežne preletel očami, preskakujúc z riadku na riadok. „Pch! To vyzerá úplne jednoducho,“ zamrmlal si pyšne a s pocitom neomylnosti zvinul pergamen naspäť. Bol taký nedočkavý a plný sebadôvery, že si ani nevšimol, ako Dedo Mrak starostlivo zdôraznil slová „pomaly“ a „trpezlivo“. V hlave si kroky úplne poplietol a rozhodol sa, že on to zvládne po svojom, lepšie a rýchlejšie.
„Takže, najprv kúzlo!“ rozhodol sa a sústredil sa zo všetkých síl. Zatvoril oči a predstavoval si, ako žiari všetkými farbami, ako sa mení na žiarivý klenot oblohy. Snažil sa zažiariť ako žiarovka, napínal každý svoj chumáčik, no nech sa snažil akokoľvek, zostal len obyčajným bielym obláčikom. Ostatné oblaky sa naňho zvedavo pozerali a šepkali si, čo to ten mládenec vystrája.
„Hm, tak asi najprv ten dážď,“ skúsil to znova, trochu zahanbený. Zatlačil, čo mu sily stačili, ale keďže bol ľahký a suchý ako vata, vypadlo z neho len pár drobných, suchých chumáčikov. Tie zafúkal vietor priamo do peria prelietajúcej sýkorke, ktorá sa len začudovane otriasla a pohoršene zapípala: „Dávaj pozor, ty chumáč!“
„Ach, jasné! Musím byť vysoko!“ spomenul si na ďalší útržok z receptu a začal stúpať. Stúpal a stúpal, až sa mu z tej výšky krútila hlava. Bol vysoko nad lesmi, ktoré vyzerali ako hustý zelený koberec, a lúkami posiatymi kvetmi ako farebnými bodkami na maliarskom plátne. No stále bol suchý ako špongia pred umývaním riadu.
Až potom mu to docvaklo. Voda! Ako som mohol zabudnúť na vodu!
Rýchlosťou blesku sa spustil dolu k trblietavému jazeru, ktoré sa v údolí lesklo ako modré oko Zeme. Hltal a hltal studenú vodu, chcel nabrať čo najviac, aby bol najväčší a najlepší. Bol taký plný a ťažký, že sa ledva udržal vo vzduchu. Cítil sa ako prezretá slivka. „Konečne!“ vydýchol si spokojne. No keď sa chcel opäť vzniesť vysoko hore, ako kázal recept, zistil, že je príliš unavený a preplnený. Nevládal. Zostal visieť tesne nad hladinou ako sivá, bezvládna masa a namiesto krásneho dažďa z neho začala unikať len hustá, studená a sivá hmla. Zakryla celé jazero a priľahlé údolie ako nepriehľadná perina. Slnko sa mrzuto schovalo za iný veľký oblak, lebo nemalo na čo svietiť.
Vánok bol z toho celý nešťastný. Sedel nad jazerom ako sivá, mokrá kopa nešťastia. Cítil sa ponížený, zahanbený a neschopný. „Ten recept je zlý! Nefunguje to!“ plakal a z jeho obláčikových očí kvapkali veľké, smutné kvapky priamo do jazera, kde vytvárali nekonečné kruhy na hladine.
Vtom sa spoza susedného oblaku vykotúľalo zvedavé Slnko. Jeho teplé, zlatisté lúče jemne prenikli studenou hmlou a pohladili Vánka po jeho uplakanom sivom líci.
„Čože sa ti stalo, malý obláčik?“ spýtalo sa Slnko prívetivým, hrejivým hlasom, ktorý znel ako praskanie dreva v kozube. „Prečo si taký smutný a zamračený? Celé údolie si zahalil do svojho smútku.“
Vánok si ťažko povzdychol a s hanbou v hlase všetko vyrozprával. O veľkej úlohe od Deda Mraka, o tajomnom recepte, ktorý určite nefunguje, o svojich popletených krokoch a o tej škaredej, studenej hmle namiesto nádhernej, farebnej dúhy.
Slnko sa milo a chápavo usmialo. „Ale Vánok, recept je určite správny. Dedo Mrak tvorí tie najlepšie dúhy na celej oblohe už stovky rokov. Problém nebude v recepte, ale možno v tom, ako si ho čítal a ako veľmi si sa ponáhľal. Pri niektorých veciach, najmä tých kúzelných, je poradie nesmierne dôležité. Je to ako pri stavaní veže z kociek. Nemôžeš dať strechu ako prvú, však? Alebo keď vtáčik stavia hniezdo, nemôže najprv priniesť vajíčka a až potom stavať základy zo stebiel. Všetko má svoj čas a postupnosť.“
Vánok pokrútil hlavou. Pomaly začínal chápať.
„Tak vidíš,“ pokračovalo Slnko. „Trochu ťa teraz zohrejem a osuším, aby si sa zbavil prebytočnej vody a nebol taký ťažký. Oddýchni si a potom to skús ešte raz. Pekne pomaly, krok za krokom. Dôveruj receptu a dôveruj sebe. Ja ti pomôžem.“
Vánkove uplakané oči sa rozžiarili nádejou. Cítil, ako ho slnečné lúče príjemne hrejú a ako sa stáva opäť ľahším a nadýchanejším. Zhlboka sa nadýchol čerstvého horského vzduchu a rozhodol sa, že to nevzdá. Rozvinul si recept znova a tentoraz čítal každé slovo pomaly, pozorne a nahlas, aby mu nič neušlo.
„Dobre. Krok prvý: Naber si plné bruško čistej, chladnej vody z jazera,“ prečítal a opatrne ponoril svoj okraj do priezračnej vody. Poriadne sa napil, presne tak, aby nebol ani príliš plný, ani príliš prázdny. Cítil, ako sa v ňom voda príjemne a ľahko prevaľuje.
„Výborne,“ pochválilo ho Slnko. „Cítiš ten rozdiel? Si tak akurát. A čo je ďalšie?“
„Krok druhý: Vystúp pomaly a trpezlivo vysoko na oblohu,“ čítal Vánok ďalej. Tentoraz sa neponáhľal. Pomaličky, meter po metri, stúpal k nebu. Bolo to namáhavé, ale nevzdával sa a sústredil sa na každý pohyb. Ostatné oblaky, ktoré predtým videli jeho neúspech, ho teraz priateľsky zdravili a povzbudzovali tichým šumom. Keď bol dosť vysoko, s úľavou si vydýchol. Mal pod sebou celý svet ako na dlani.
„Perfektné! A teraz prichádza môj čas,“ zažiarilo Slnko ešte jasnejšie. „Čítaj tretí krok!“
Vánok sa usmial. „Krok tretí: Nájdi si miesto, kde ti Slnko svieti priamo na chrbát.“ Rýchlo sa poobzeral a posunul sa tak, aby bolo Slnko presne za ním. Jeho lúče ho hriali na chrbte ako teplá deka a Vánok vedel, že je na správnom mieste pre to najväčšie kúzlo.
„Sme pripravení!“ zvolalo Slnko veselo. „Uvoľni tie kvapôčky, majstre!“
„Krok štvrtý: Spusti jemný, drobný dážď a sleduj to kúzlo!“ dočítal Vánok s rozbúchaným srdiečkom. Zatvoril oči, sústredil sa a potom jemne uvoľnil tisíce drobných, trblietavých kvapiek dažďa, ktoré sa v slnečnom svetle leskli ako rozsypané diamanty.
A vtedy sa to stalo.
Ako slnečné lúče prechádzali cez každú jednu kvapku, na oblohe sa začal kresliť ten najkrajší, najžiarivejší oblúk. Najprv sa objavil jasný červený pás, sýty ako farba zrelých čerešní a lesných jahôd. Hneď pod ním sa rozlial veselý oranžový, teplý ako zapadajúce slnko či sladký pomaranč. Potom zažiaril žltý ako lán púpav na jarnej lúke, jasný a plný optimizmu. Nasledoval svieži zelený, farba trávy a listov po osviežujúcom daždi. Pod ním sa ukázal pokojný modrý, hlboký ako hladina horského plesa a farba nevädze. Prešiel do indigového, tajomného ako obloha tesne pred zotmením, a všetko zakončil nežný fialový pás, voňavý ako levanduľové pole vo Francúzsku.
Vánok vytvoril svoju prvú, dokonalú dúhu. Bola ešte krajšia, ako si kedy predstavoval. Žiarila nad krajinou a spájala dva vzdialené kopce ako farebný most pre anjelov.
Bol taký šťastný a hrdý, že sa od radosti celý roztancoval. Ostatné oblaky mu nadšene tlieskali jemným hrmením a zvieratká na zemi pod ním zdvihli hlavy. Srnky v lese, zajace na poli aj deti hrajúce sa v dedine s úžasom a otvorenými ústami obdivovali tú pestrofarebnú parádu na oblohe. Vánok konečne pochopil, že tajomstvo úspechu a skutočného kúzla nie je v rýchlosti ani v sile, ale v trpezlivosti, pozornosti a v správnom poradí.
A ktovie, možno nabudúce, keď po letnom daždi uvidíte na oblohe nádhernú dúhu, vytvoril ju práve obláčik Vánok, ktorý sa už presne naučil, ako sa s pomocou Slnka a trpezlivosti maľuje ten najkrajší úsmev na tvár oblohy.