Báseň inšpirovaná dielom Milana Rúfusa, ktorá sa zamýšľa nad krehkosťou bytia a krásou prítomného okamihu, zrkadlená v letmo tancujúcej vážke nad vodnou hladinou. Hľadá podobenstvá medzi životom hmyzu a človeka, medzi pominuteľnosťou a snahou o prežitie. Je to tichá kontemplácia o prírode a jej odraze v našich dušiach.
Tip: Pokiaľ budete prihlásený, kliknutím alebo dotykom na texte si viete uložiť záložku a pokračovať v čítaní neskôr.
100%
# Vážka (Variácia na tému Milana Rúfusa)
Nad trávou, mokrou od rosy,
letí vážka, bezstarostná, bosá.
Len priesvitné krídla, tichý šum,
ako by v nich hral nekonečný chrámový chór.
(Inšpirované básňou "Vážka" od Milana Rúfusa, hoci nie je totožná s jeho textom.)
Hladina jazera zrkadlí nebo,
v ňom oblaky plávajú ako sny.
A vážka, maličká loďka bez pádla,
krúži, hľadá úkryt pred vetrom, ktorý sa hlási.
Jej telo, tenká čiarka, smaragd,
drahokam zabudnutý v tráve.
Život, tanec krátky, letmý, chvíľkový,
ako spomienka, ktorá sa rýchlo vytratí.
Čo hľadá vážka v zrkadle jazera?
Snáď obraz seba, alebo stratený domov?
Možno len tichý príbeh o žití,
o hľadaní krásy v každom novom dni.
Slnečný lúč sa zaleskne na krídlach,
zmení vážku na lietajúci diamant.
Na moment zastaví let, pozoruje svet,
potom sa znova ponorí do zeleného objatia.
Vážka, symbol krehkosti a krásy,
pripomína nám, že všetko je pominuteľné.
Že i my sme len pútnici na tejto zemi,
a mali by sme si vážiť každý okamih prítomný.
A keď sa vážka unavená uloží,
na steblo trávy, ticho, bez slova,
pripomenie nám, že aj smrť je súčasťou života,
a že po nej prichádza nový úsvit, nová krása.
Letí vážka, letí nad krajinou,
v každom krídle nesie malý sen.
O svete plnom harmónie a mieru,
o živote, ktorý nikdy neskončí, amen.
Nad trávou, mokrou od rosy,
letí vážka, bezstarostná, bosá.
Len priesvitné krídla, tichý šum,
ako by v nich hral nekonečný chrámový chór.
(Inšpirované básňou "Vážka" od Milana Rúfusa, hoci nie je totožná s jeho textom.)
Hladina jazera zrkadlí nebo,
v ňom oblaky plávajú ako sny.
A vážka, maličká loďka bez pádla,
krúži, hľadá úkryt pred vetrom, ktorý sa hlási.
Jej telo, tenká čiarka, smaragd,
drahokam zabudnutý v tráve.
Život, tanec krátky, letmý, chvíľkový,
ako spomienka, ktorá sa rýchlo vytratí.
Čo hľadá vážka v zrkadle jazera?
Snáď obraz seba, alebo stratený domov?
Možno len tichý príbeh o žití,
o hľadaní krásy v každom novom dni.
Slnečný lúč sa zaleskne na krídlach,
zmení vážku na lietajúci diamant.
Na moment zastaví let, pozoruje svet,
potom sa znova ponorí do zeleného objatia.
Vážka, symbol krehkosti a krásy,
pripomína nám, že všetko je pominuteľné.
Že i my sme len pútnici na tejto zemi,
a mali by sme si vážiť každý okamih prítomný.
A keď sa vážka unavená uloží,
na steblo trávy, ticho, bez slova,
pripomenie nám, že aj smrť je súčasťou života,
a že po nej prichádza nový úsvit, nová krása.
Letí vážka, letí nad krajinou,
v každom krídle nesie malý sen.
O svete plnom harmónie a mieru,
o živote, ktorý nikdy neskončí, amen.
SK
1471 znakov
276 slov
2 minút
13.3.2025
2