Vetrík menom Svetobežník bol ten najlepší rozprávač na svete. Každý deň sa vracal zo svojich ciest a sadal si na okennú dosku v izbičke Marienky a Samka. Šepkal im príbehy o miestach takých vzdialených, že sa im až krútila hlava.
„Dnes som bol tam, kde slnko svieti tak silno, že sa piesok mení na zlaté more,“ zašušťal Vetrík a znel pri tom ako suché lístie. „Všade samé obrovské kopce piesku, volajú ich duny. A po nich kráčalo zviera s dvoma velkými hrbmi na chrbte. Vraj nepotrebuje piť vodu aj niekolko dní.“
„Jéj, to je ťava!“ vykríkol Samko. „A kde to je, Vetrík? Ukáž nám to na mape!“
Vetrík sa zakrútil na mieste a zahanbene zašepkal: „Och... hm... ja neviem. Bolo tam velmi, velmi teplo. Ale kde presne... to som si nezapamätal.“
Marienka sa zamyslela. Vzala zo stola velký papier a pastelky. „To nevadí, Vetrík. My ti pomôžeme. Vytvoríme si mapový denník! Ty nám rozpovieš príbeh a my nakreslíme mapu miesta, kde sa to stalo.“
Bol to skvelý nápad. Vetrík nadšene súhlasil.
Prvú mapu nakreslili celú žltú a hnedú. Boli na nej nekonečné pieskové duny a malá ťava s dvoma hrbmi. Pod ňu napísali: MIESTO, KDE JE VELMI TEPLO A ŽIJÚ ŤAVY.
Na druhý deň priletel Vetrík celý studený. Drkotal sa tak, že cinkal o sklo na okne. „Brrr, dnes som bol na mieste, kde je len sneh a lad. Všade bielo a modro! Videl som tam smiešne vtáky, ktoré nevedia lietať, ale plávajú v ladovej vode ako ryby. Mali na sebe akoby čierny kabát a biele bruško.“
„Tučniaky!“ zajasala Marienka. Hneď zobrala další papier a nakreslila obrovské biele kryhy plávajúce v modrom mori. Na jednu kryhu posadila rodinku veselých tučniakov. Pod mapu napísali: MIESTO, KDE JE LEN SNEH A ĽAD A ŽIJÚ TUČNIAKY.
Na tretí deň Vetrík voňal ako kvety a vlhká zem. „Dnes som sa preháňal pralesom,“ rozprával nadšene. „Stromy boli také vysoké, že som nevidel na ich vrcholky. Z konárov viseli dlhé zelené liany a všade lietali vtáky s perím farebným ako dúha. A ten krik! Všetko tam spievalo, pískalo a bzučalo.“
Samko sa hneď pustil do práce. Nakreslil mapu plnú sýtej zelenej farby. Boli na nej vysokánske stromy, farebné papagáje a dokonca aj malá opička, ktorá sa hompáľala na liane. Pod mapu napísali: MIESTO, KDE SÚ VYSOKÉ STROMY A FAREBNÉ VTÁKY.
Mapový denník sa im krásne zapĺňal. Mali už tri nádherné mapy a boli na ne velmi hrdí. Uložili si ich na stôl, aby ich mali na očiach.
Lenže v noci sa stalo niečo nečakané. Vonku sa strhla silná búrka. Oblok v detskej izbe nebol dobre zatvorený. Dnu vtrhol Vetríkov starší brat, silný a neposlušný Vietor Burina. Zafúkal tak mocne, že sa všetko v izbe rozletelo. Papiere sa zdvihli do vzduchu, zatancovali si divoký tanec a popadali na zem jeden cez druhý. Zmiešali sa s príbehmi, ktoré si deti k mapám zapísali na malé lístočky.
Keď sa Marienka a Samko ráno zobudili, našli na zemi hotovú spúšť. „Och nie! Naše mapy!“ zvolala smutne Marienka. Všetky tri mapy ležali na kope a vedla nich boli rozhádzané lístočky s popismi.
„Ako teraz zistíme, ktorý príbeh patrí ku ktorej mape?“ opýtal sa Samko a pozeral sa na tú pohromu. V tej chvíli priletel Vetrík Svetobežník. Keď videl, čo sa stalo, zvesil svoje neviditelné plecia. „To je moja chyba. Keby som si pamätal mená tých miest, hneď by sme to vedeli.“
Marienka sa však nevzdávala. „Počkajte! My na to prídeme! Sme predsa detektívi!“ Zdvihla prvý lístoček. „Tu sa píše: Zviera, ktoré má hrb a kráča po horúcom piesku.“
„To je ťava!“ povedal Samko. „A ťava potrebuje teplo.“ „Presne!“ súhlasila Marienka. „Ktorá z našich máp vyzerá ako horúce miesto?“
Deti si rozložili mapy na koberec. Jedna bola biela, druhá zelená a tretia žltá. „No predsa tá žltá! Je na nej len piesok!“ ukázal Samko. „Správne!“ pochválil ich Vetrík. „A to miesto sa volá Sahara. Je to najväčšia púšť na svete.“ Deti hneď priložili lístoček o ťave k žltej mape a Marienka na ňu opatrne napísala veľkými písmenami: SAHARA.
„Výborne, jedna záhada je vyriešená!“ tešil sa Samko a zdvihol ďalší lístoček. „Na tomto je napísané: Vtáky v čiernych kabátikoch, ktoré sa kĺžu po lade do studenej vody.“ „To sú naši kamaráti tučniaky,“ usmial sa Vetrík. „A tým je poriadna zima.“ „Takže musia patriť k mape, kde je samý sneh a lad,“ povedala Marienka a bez váhania ukázala na bielu mapu s modrým morom. „Toto musí byť ono.“ „Presne tak! A volá sa to Antarktída. Je to najchladnejší kontinent na Zemi,“ dodal Vetrík. Samko s hrdosťou napísal na bielu mapu: ANTARKTÍDA.
Zostala im už len posledná mapa a posledný lístoček. „Tu sa píše o vysokých stromoch, lianách a farebných papagájoch,“ prečítala Marienka. Pozrela sa na zelenú mapu. „To sedí! Všetko je tu nakreslené.“ „To je Amazonský prales,“ zašepkal Vetrík. „Miesto, kde prší skoro každý deň a rastie tam viac rastlín, ako si viete predstaviť.“ Deti priložili posledný lístoček k zelenej mape a napísali na ňu: AMAZONSKÝ PRALES.
Všetky tri mapy boli opäť správne zoradené. Marienka a Samko ich opatrne prilepili na veľký kartón a zavesili na stenu. Ich mapový denník bol hotový a ešte krajší ako predtým.
„Ďakujem vám, kamaráti,“ povedal Vetrík a veselo sa zatočil okolo lampy. „Nielenže ste mi pomohli upratať príbehy, ale naučili ste ma, že aj keď sa niečo pomieša, dá sa to vyriešiť. Stačí len dobre premýšlať a spolupracovať.“
Marienka a Samko sa usmievali. Teraz už vedeli, že Sahara je horúca púšť, Antarktída je ladová a Amazonský prales je plný života. A čo je najlepšie, vedeli, že na ďalší deň im Vetrík prinesie nový príbeh a novú mapovú hádanku.
„A čo vy, deti?“ zašepkal Vetrík smerom k vám. „Skúste si nájsť tieto tri miesta na skutočnej mape alebo na glóbuse. Uvidíte, aký je náš svet velký a rozmanitý. A možno pri tom ucítite jemný vánok. To budem ja, Vetrík Svetobežník, ktorý vám letí naproti s novým dobrodružstvom.“