Veselý jesenný vietor sa hral s farebným lístím a rozfúkaval ho po celom lese. Pod starým dubom pobehovala malá veverička Riška. Jej huňatý hrdzavý chvostík poskakoval ako neposedný plamienok. Mala veľmi dôležitú prácu – zbierala oriešky na zimu. Pred jej norou rástla kopa lieskovcov a bola už taká veľká, že sa jej v nej strácali labky.
Riška si sadla na zadné a s povzdychom sa pozrela na tú hromadu. „Jeden, dva, tri... sedem... jedenásť... ach!“ zlostne dupla labkou. „Znovu som sa pomýlila!“
Skúsila to znova, pomalšie. Oriešky si ukladala do radu. „Jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať.“ To ešte zvládala. „Jedenásť, dvanásť... pätnásť... dvadsať!“ Pri čísle dvadsať sa jej jazýček zamotal a myseľ zabehla k myšlienke na chutné bukvice. Keď sa spamätala, vôbec nevedela, kde prestala.
„Toto je nanič!“ zvolala frustrovane a jej chvostík sa nervózne zatriasol. „Nikdy nezistím, či mám dosť zásob na celú dlhú zimu. Čo ak ich budem mať málo? Čo ak napadne veľa snehu a ja budem hladná?“
Z koruny starého duba sa ozvalo tiché, múdre zahúkanie: „Hú-hú, Riška. Prečo taký zhon a hnev?“
Riška zdvihla hlavu. Na hrubom konári sedela sova Stela s veľkými, múdrymi očami, ktoré žiarili ako dva jantáry. „Pani Stela, ja si neviem spočítať oriešky!“ posťažovala sa veverička. „Sú také malé a je ich tak veľa. Stále sa pletiem a bojím sa, že zimu neprežijem.“
Sova ticho zletela na nižší konár. „A naozaj potrebuješ vedieť ich presný počet? Nestačilo by ti vedieť, že ich máš jednoducho... dosť?“
Riška naklonila hlavu. „Ako to myslíte, dosť? Ako to zistím bez počítania?“
„Poď so mnou, niečo ti ukážem,“ zahúkala Stela a zoskočila na zem. Zaviedla Rišku k veľkému buku, ktorého kmeň bol plný dier a dutín rôznych veľkostí. „Niekedy je dôležitejší odhad ako presné číslo. Skúsime si hru.“
Ukázala krídlom na jednu celkom malú dierku v kôre. „Naplň túto dierku orieškami, presne doplna.“
Riška bola zvedavá. Rýchlo priniesla za plné dlane orieškov a začala ich sypať do dierky. Zmestilo sa ich tam len zopár, možno päť alebo šesť. Keď bola plná, pozrela na Stelu.
„Výborne,“ pochválila ju sova. „Teraz sa pozri na túto druhú dieru.“ Ukázala na ďalšiu, ktorá bola viditeľne väčšia. „Čo myslíš, zmestí sa do nej viac orieškov alebo menej ako do prvej?“
„Určite viac!“ vyhŕkla Riška bez rozmýšľania. „Je predsa oveľa hlbšia!“
„Tak to vyskúšaj,“ povzbudila ju Stela.
Riška opäť bežala po zásoby a začala plniť druhú dieru. Sypala a sypala, a naozaj, zmestilo sa tam oveľa viac orieškov. Keď bola plná, s úžasom pozerala na výsledok. „Mali ste pravdu! Ani som nemusela počítať, a vidím, že tu je viac zásob.“
Stela múdro prikývla. „Presne tak. Porovnávaš. A teraz to najdôležitejšie. Nájdi si vo svojom strome komôrku, ktorá bude tvojou hlavnou zimnou špajzou.“
Riška odbehla k svojmu dubu a ukázala na veľkú dutinu pri koreňoch. „Túto používam každý rok.“
„Perfektné,“ povedala Stela. „Teraz sa pozri na tú stredne veľkú dieru, ktorú si práve naplnila. Predstav si ju. A teraz sa pozri na svoju veľkú komôrku. Koľkokrát by sa tam tá stredná diera asi zmestila? Dvakrát? Trikrát?“
Riška si prezerala svoju komôrku a potom znova tú strednú dieru v buku. Premýšľala. „Je oveľa väčšia... možno aj štyrikrát!“
„Vidíš?“ usmiala sa Stela. „A teraz, keď budeš nosiť oriešky, tvojou úlohou nebude spočítať každý jeden. Tvojou úlohou bude naplniť celú túto veľkú komôrku až po okraj. Keď bude plná, budeš vedieť, že máš štyrikrát viac zásob, ako bolo v tej strednej diere. A to je naozaj veľa. To ti na zimu musí stačiť. To je tvoj cieľ.“
Riške sa rozžiarili očká. Zrazu to všetko dávalo zmysel! Nemusela sa trápiť s počítaním do sto alebo dvesto. Stačilo jej naplniť svoju komôrku. Bol to jasný a viditeľný cieľ.
„Ďakujem, pani Stela! Toto je úžasné!“ zvolala veselo. „Už sa nebudem hnevať, ale nosiť a plniť!“
Celé popoludnie Riška s novou radosťou nosila oriešky. Zakaždým, keď priniesla novú hrsť, videla, ako sa jej komôrka pomaly plní. Už si nerobila starosti s číslami. Sústredila sa na svoj cieľ – zaplniť celý priestor.
Keď sa k večeru jej komôrka naplnila až po vrch, Riška si spokojne otrela labky. Pozrela sa na svoje dielo a cítila sa bezpečne a šťastne. Vedela, že má dosť. Nie preto, že by poznala presné číslo, ale preto, lebo videla plnú špajzu.
Z koruny stromu sa opäť ozvalo tiché „hú-hú“.
„Zvládla si to, Riška. A naučila si sa niečo veľmi dôležité. Niekedy nepotrebujeme vedieť všetko úplne presne. Niekedy nám stačí dobrý odhad, aby sme vedeli, že sme na správnej ceste.“
Riška zamávala sove chvostíkom a s pocitom úspechu zaliezla do svojej nory. Snívalo sa jej o tom, ako v zime spokojne chrumká oriešky, zatiaľ čo vonku padá biely, mäkký sneh.
A čo vy, deti? Skúste si s pomocou rodičov zobrať dva poháre, jeden malý a jeden veľký. Odhadnite, koľko malých pohárov vody by sa zmestilo do toho veľkého. A potom to vyskúšajte! Uvidíte, že odhadovanie je veľká zábava.