Veverička Veronka a tajomstvo vody v záhrade - Peťko rozprávkár

Veverička Veronka netrpezlivo pobehovala po konári starej jablone. Slniečko pálilo tak silno, že aj listy na strome vyzerali unavene a ovisnuto. Dole v záhrade, pri plote, jej kamarát ježko Jurko smutne odfukoval.
„Ach, Veronka,“ povzdychol si a labkou ukázal na záhon s jahodami. „Pozri sa na ne. Všetky majú hlávky zvesené. Sú také smädné.“
Veronka zoskočila na zem a prisadla si k nemu. „Aj moja obľúbená slnečnica vyzerá ako smutný, žltý dáždnik. Včera trochu spŕchlo, ale voda akoby sa hneď stratila.“
„Presne!“ prisvedčil Jurko. „Všetka odtiekla dolu chodníčkom a zmizla v tráve za plotom. Vôbec sa u nás nezdržala.“
Obaja stíchli a sledovali suchú, popraskanú hlinu. Vtom Veronka vyskočila.
„Mám nápad! Zabránime vode, aby utiekla! Postavíme jej hrádzu!“
Schmatla veľký lopúchový list a položila ho naprieč úzkym chodníčkom, ktorým voda vždy odtekala. „Tak! A je to!“
Práve vtedy, akoby ich nebo počulo, sa z malého obláčika spustilo zopár kvapiek. Kvap, kvap, kvap. Voda stekala po chodníčku, narazila na lopúchový list, chvíľu sa pred ním hromadila... a potom ho jednoducho obišla z obidvoch strán a veselo si tiekla ďalej.
„Och!“ sklamane vzdychla Veronka. „Nevyšlo to.“
„To nič,“ utešoval ju Jurko, ktorý si zatiaľ všetko pozorne prezeral. „Aspoň sme zistili, že jeden veľký list nestačí. Ale všimla si si niečo? Tam, kde ležal ten malý kamienok, sa voda na chvíľku zastavila. Čo ak by sme jej do cesty postavili viac takých malých prekážok?“
„Viac prekážok?“ zopakovala Veronka a zamyslela sa. „Ako keď skáčem z konára na konár a neskáčem hneď až na zem?“
„Presne tak!“ potešil sa Jurko. „Spomalíme ju! Poď, nazbierame kamienky a malé konáriky!“
A tak sa pustili do práce. Veronka nosila v labkách malé okrúhle kamienky a Jurko gúľal pred sebou suché vetvičky. Na chodníček postavili prvú malú hrádzu z kamienkov. O kúsok nižšie druhú z konárikov. Potom ďalšiu a ďalšiu, až kým sa celý chodníček nepremenil na cestičku plnú malých, hravých prekážok.
Zo svojho domčeka pod koreňom starého duba ich pozoroval starý a múdry dážďovník Dodo. Keď videl, ako usilovne pracujú, pomaly sa k nim doplazil.
„Pekný deň, malí stavitelia,“ prihovoril sa im láskavo. „Vidím, že chystáte pre vodičku prekážkovú dráhu.“
„Snažíme sa ju spomaliť, aby nám neutiekla,“ vysvetlil Jurko. „Aby sa stihla napiť aj naša jahoda.“
Dážďovník Dodo spokojne prikývol. „To je veľmi múdre. Pomáhate vode, aby sa v záhrade *zadržala*. To je dôležité slovo. Viete, voda je ako neposedné dieťa. Keď má voľnú cestu, beží a beží, ani sa neobzrie. Ale keď jej postavíte do cesty niečo zaujímavé, spomalí a začne sa obzerať.“
Ukázal na malú priehlbinku vedľa záhona. „A čo myslíte, čo by sa stalo, ak by ste jej ukázali cestu do tejto jamky?“
Veronka a Jurko sa na seba pozreli. To im nenapadlo! Opatrne začali od svojej poslednej hrádze stavať malý jarček z hliny, ktorý viedol priamo do priehlbinky.
„Už len počkať na poriadny dážď,“ povedal Jurko a zvedavo si prezeral ich dielo.
Nemuseli čakať dlho. Ešte v ten večer sa obloha zatiahla a spustil sa veselý letný lejak. Veronka a Jurko sa schovali pod veľký hríb, ale očami nedočkavo sledovali chodníček. Voda sa valila dolu, no tentoraz sa nezastavila až za plotom.
Prvá hrádza ju spomalila. Druhá ju trošku odklonila. Tretia ju prinútila zatočiť sa. Voda sa hrala, prelievala cez kamienky, obtekala konáriky a pomaličky vsakovala do suchej zeme okolo. Smädné korienky rastliniek sa tešili. A tá voda, ktorá sa nevsiakla, poslušne zabočila do jarčeka, ktorý jej pripravili, a naplnila malú priehlbinku.
Keď dážď prestal a opäť vyšlo slnko, v záhrade sa stalo niečo zázračné. Jahody a slnečnica už neboli zvädnuté. Stáli pyšne a na listoch sa im trblietali kvapky vody ako malé diamanty. A v malej priehlbinke, ktorú naplnila voda, vzniklo miniatúrne jazierko.
„Pozri!“ zašepkala Veronka. K jazierku priletela vážka s priesvitnými krídlami a sadla si na okraj. O chvíľu sa z trávy ozvalo tiché „kvak“ a k vode priskočila malá zelená žabka.
„Vytvorili sme nielen záchranu pre naše kvetinky, ale aj nový domov!“ radoval sa Jurko.
Dážďovník Dodo, ktorý všetko sledoval, sa usmial. „Vidíte? Nielenže ste poliali záhradu, ale ste aj pomohli krajine. Každá kvapka, ktorá sa zadrží a neodtečie preč, je ako malý poklad.“
Veronka sa pozrela na Jurka. „Takže sme vlastne hľadači pokladov!“
„A naša mapa bola obyčajná cestička pre vodu,“ dodal Jurko.
Sadli si k svojmu malému jazierku a pozorovali, ako sa v ňom odráža modrá obloha. Už sa nebáli horúcich dní. Vedeli, že keď príde dážď, dokážu jeho silu využiť. A vedeli aj to, že najlepšie nápady sa rodia vtedy, keď sa prvý neúspech premení na otázku: „A čo ak to skúsime inak?“
A čo vy, deti? Všimli ste si niekedy, kam uteká dažďová voda vo vašej záhrade alebo na dvore? Možno jej s pomocou rodičov tiež dokážete postaviť zopár malých prekážok a ukázať jej cestu k smädným kvetinkám.