V malom domčeku na konci ulice býval chlapec Filip. Dnes sa mu však nechcelo ani hrať, ani smiať. Cítil sa taký... nijaký. Hlava malátna, nos plný a v hrdle ho čosi nepríjemne šteklilo. Sadol si k stolu a pozeral von oknom, kde sa ostatné deti naháňali za loptou. „Filipko, spravila som ti desiatu,“ ozval sa mamin hlas a položila pred neho tanier. Na ňom ležal veselý, oranžový pomaranč, miska so zeleným špenátom a chrumkavá mrkvička, umytá a lesklá ako drahokam. Filip si povzdychol. Ale keď zahryzol do prvého šťavnatého kúska pomaranča, ani len netušil, že práve odštartoval tajnú misiu v zvláštnom mestečku, ktoré nosil v sebe. V mestečku Telo.
V riadiacom centre, hlboko vnútri mestečka Telo, sa rozozvučal poplach. Červené svetielko zablikalo a na veľkej obrazovke sa objavila správa: „POPLACH! Kihotavé bacily útočia na Nosnú Jaskyňu! Potrebná okamžitá podpora imunity!“ Z veliteľského kresla vyskočil hrdina v žiarivom oranžovom plášti. Bol to Kapitán C, najlepší bojovník proti nádche. Jeho štít vyzeral ako plátok pomaranča a vždy voňal sviežosťou. „Tím, do pozoru!“ zavelil Kapitán C. „Máme misiu! Filip nás potrebuje!“ Po jeho boku sa ihneď postavili jeho dvaja najlepší priatelia. Prvým bol Železný Muž, silák v tmavozelenej zbroji zo špenátových listov. Každý jeho krok bol plný sily a energie. Druhým bol Betakarotén, bystrý prieskumník v oranžovom obleku, ktorého okuliare videli aj ten najmenší detail na míle ďaleko. „Kapitán, hlásim sa do služby!“ zasalutoval Železný Muž. „Moje zásoby energie sú pripravené na transport.“ „Moje super-oči sú pripravené na prieskum!“ pridal sa Betakarotén a vyleštil si svoje špeciálne sklá. „Výborne,“ prikývol Kapitán C. „Môj prvý cieľ je Nosná Jaskyňa. Tie kihotavé bacily tam robia neplechu. Musím posilniť obranné hradby, aby sa Filipovi lepšie dýchalo. Betakarotén, ty zatiaľ preskúmaj Očné Veže. Železný Muž, ty čakaj na signál. Filip sa cíti unavený, čoskoro budeš potrebný.“
Kapitán C nasadol do svojej rýchlej kapsule a nechal sa unášať prúdom Krvných Riek. Cestou mával malým červeným krvinkám, ktoré usilovne roznášali kyslík. O chvíľu dorazil k Nosnej Jaskyni. A tam to teda vyzeralo! Drobné, sivé a večne kýchajúce bacily poskakovali po stenách a šteklením spôsobovali, že sa Filipovi stále chcelo kýchať. „Hapčí! A znova hapčí!“ chichotali sa. Kapitán C sa neľakal. Vytiahol svoj vitamínový štít a namieril ho na steny jaskyne. Zo štítu začali prúdiť milióny drobných, žiarivých iskričiek. Tieto iskričky boli ako malí stavbári. Okamžite začali opravovať a posilňovať steny jaskyne, vytvárali neviditeľnú, no pevnú ochrannú bariéru. Kihotavé bacily sa zrazu nemali kde udržať. Ich šteklenie zoslablo a s jedným poriadnym kýchnutím, ktoré prišlo ako veľká vlna, ich spláchlo preč. „Misia čiastočne splnená,“ ohlásil Kapitán C do vysielačky. „Nosná Jaskyňa je zabezpečená. Filip sa čoskoro bude cítiť lepšie.“
Medzitým sa Filip rozhodol, že skúsi zjesť aj ten zelený špenát. Nebol si istý, ale mama povedala, že mu dodá silu. Hneď ako prehltol prvú lyžičku, v riadiacom centre mestečka Telo sa ozval nový signál. „AKTIVÁCIA ENERGETICKÉHO PROTOKOLU! Svalové Mesto hlási nízky stav energie!“ Železný Muž na nič nečakal. „To je moja chvíľa!“ zvolal. Na chrbát si naložil batoh plný malých, zelených balíčkov energie a vyrazil smerom k Svalovému Mestu. Svalové Mesto bolo obrovské a plné pohybu. Vyzeralo ako nekonečná telocvičňa, kde svalové vlákna neustále pracovali – dvíhali, naťahovali sa a sťahovali. Ale teraz boli pomalé a unavené. Vyzerali ako spľasnuté balóny. „Energia prichádza!“ zakričal Železný Muž a začal rozhadzovať svoje zelené balíčky. Každé svalové vlákno, ktoré chytilo balíček, sa okamžite naplo a zosilnelo. Malátnosť a únava mizli ako hmla na slnku. Zrazu sa celé Svalové Mesto opäť rozhýbalo plnou silou. Filip vonku zrazu pocítil, ako sa mu do rúk a nôh vracia sila. Postavil sa a zistil, že už nie je taký slabý. Dokonca mal chuť obuť si tenisky.
„Už len tá mrkvička,“ pomyslel si Filip a s chuťou do nej zahryzol. Chrum! To bol signál pre tretieho hrdinu. V Očných Vežiach, dvoch vysokých stavbách, odkiaľ sa pozeralo na svet, mal Betakarotén plné ruky práce. Obraz, ktorý veže premietali, bol trochu rozmazaný. Tráva vonku nebola taká zelená a lopta kamarátov sa zdala akási nejasná. „Aha, tu je problém!“ zistil Betakarotén. „Šošovky sú trochu zaprášené.“ S mrkvovým extraktom, ktorý mal vo fľaštičke, začal leštiť obrovské šošovky Očných Viež. S každým pohybom handričky bol obraz jasnejší a ostrejší. Farby sa rozžiarili a detaily vystúpili do popredia. Zrazu Filip videl každé steblo trávy, každú lienku na plote a loptu videl tak zreteľne, akoby ju držal v ruke. „Očné Veže hlásia stopercentnú viditeľnosť!“ ohlásil hrdo do vysielačky.
Filip sa usmial. Z plného hrdla zakričal na kamarátov: „Počkajte na mňa!“ Vybehol von na dvor. Nos mal voľný, v nohách cítil silu a očami videl úplne presne, kam letí lopta. Chytil prihrávku a s radosťou dal gól. V mestečku Telo sa medzitým všetci traja hrdinovia stretli v riadiacom centre. Na obrazovke sledovali, ako sa Filip smeje a behá. „Skvelá práca, tím!“ pochválil ich Kapitán C. „Spoločne sme to dokázali. Ja som posilnil obranu, Železný Muž dodal palivo a Betakarotén zaostril pohľad.“ „Každý kúsok bol dôležitý,“ dodal Železný Muž a napol svaly. „Presne tak,“ prikývol Betakarotén. „A najdôležitejšie je, že Filip nám dal šancu mu pomôcť tým, že zjedol svoju zdravú desiatu.“
Na konci príbehu si hrdinovia pripli medaily – jednu pomarančovú, jednu špenátovú a jednu mrkvovú. Vedeli, že mestečko Telo je v bezpečí, pokiaľ má takého skvelého veliteľa ako Filip. A Filip? Ten sa naučil, že v ovocí a zelenine sa skrývajú skutoční superhrdinovia. Čo myslíte, deti, akých superhrdinov ste dnes poslali na misiu vy? Skúste si s pomocou rodičov spomenúť a nakresliť, aké jedlo vám dnes dodalo silu a zdravie.