V starom prútenom košíku, ktorý voňal po levanduli a spomienkach, býval veselý svet. Boli v ňom hory z kusov látky, lesklé jaskyne z náprstkov a farebné cestičky z nití. V tomto svete žilo malé, zvedavé klbko vlny. Volalo sa Vlnko a malo farbu letnej oblohy.
Vlnko milovalo pohyb. Najradšej sa kotúľalo z pestrých látkových kopcov a s veselým „hup“ skákalo na mäkký vankúšik plný ihiel. „Dávaj pozor, kam skáčeš!,“ varoval ho často starý a múdry Gombík. Bol z lesklej mosadze a videl už celý svet, aspoň ten z vrecka jedného kabáta. „Ale veď je to zábava!,“ smialo sa Vlnko a už sa znova gúľalo dolu svahom z červeného zamatu.
Jedného dňa sa chcelo predviesť. Vybralo si ten najvyšší kopec a chystalo sa na svoj najlepší skok. Rozbehlo sa, odrazilo... ale nezbadalo, že sa mu koniec nite zachytil o malý špendlík. Ako letelo vzduchom, niť sa začala rýchlo odmotávať. Ššššš! Vlnko dopadlo na dno košíka, no už to nebol pekný, guľatý valibuk. Bola z neho len dlhá, zamotaná a bezradná modrá čiara.
„Jaj! Čo sa stalo?,“ zľaklo sa. Skúsilo sa pohnúť, no nemohlo. Chcelo sa zvinúť naspäť, no čím viac sa hýbalo, tým viac sa zamotávalo. Z malého klbka bola zrazu veľká, nešťastná kopa modrých slučiek a uzlov. Vlnko sa cítilo stratené.
K nemu sa pomaly dokotúľal Gombík. Jeho lesklý povrch odrážal zmätenú modrú hromádku. „No, no, Vlnko,“ prehovoril pokojným, hlbokým hlasom. „Panika ti nepomôže. Každý zamotaný problém má svoj začiatok. A tiež svoj koniec.“
Hneď vedľa nich sa potichu zjavila štíhla a lesklá Ihla, slečna Ostrá. Vždy vedela, kam presne pichnúť, aby všetko napravila. „Gombík má pravdu,“ povedala jej tenkým, jasným hlasom. „Nemôžeš sa pokúšať riešiť všetko naraz. Musíš postupovať systematicky. Nájdi jeden svoj koniec a pekne sa ho drž. Nasleduj svoju vlastnú cestu, niť za niťou.“
Vlnko sa smutne pozrelo na tú spleť. „Ale ja ani neviem, kde mám začať,“ zakňučalo. „Začni tým, že sa upokojíš a pozrieš sa,“ poradil mu Gombík.
Vlnko sa zhlboka nadýchlo a začalo sa dívať. A naozaj! Kúsok od neho ležal osamelý koniec jeho modrej nite. Opatrne sa k nemu posunulo a chytilo ho. „Výborne,“ pochválila ho slečna Ihla. „A teraz pomaly. Sleduj svoju cestu.“
Začala sa dlhá púť. Vlnko postupovalo pomaličky, centimeter po centimetri. Jeho cesta viedla popod hrozivo otvorené nožnice, ktoré vyzerali ako strieborný most. Potom sa muselo prepliesť okolo pichľavého vankúšika, ktorý bol ako začarovaný les. Trpezlivo, bez náhlenia, odmotávalo samo seba. Už nebolo len bezduchou kopou, ale stávalo sa dlhou, modrou cestičkou.
Zrazu narazilo na prekážku. Pevný, utiahnutý uzol. Vlnko sa ho pokúsilo pretrhnúť silou, no uzol sa len viac stiahol. „Nie silou, Vlnko. Pozoruj,“ ozval sa Gombík. „Pozri sa, ako sa niť prepletá. Každý uzol je len slučka, ktorá sa pomýlila. Nájdi ju a opatrne ju uvoľni.“
Vlnko sa pozrelo zblízka. Slečna Ihla mu svojím ostrým koncom ukázala, kde sa niť kríži. Vlnko opatrne podvihlo jednu slučku, potom druhú a uzol sa zrazu povolil a zmizol. „Hurá!,“ zvolalo Vlnko. „Ja som to dokázal!“ Bol to úžasný pocit. Niečo, čo sa zdalo neriešiteľné, zrazu povolilo vďaka trpezlivosti a rozumu.
Pokračovalo vo svojej ceste, až kým nedorazilo k druhému koncu. Ležalo teraz na dne košíka ako dlhá, úhľadná, modrá niť. Už nebolo zamotané, ale nebolo ani klbkom. Bolo to... niečo iné. „Dokázal som to!,“ tešilo sa. „Teraz sa môžem znova zvinúť!“
„Môžeš,“ prikývol Gombík. „Ale počkaj. Pozri sa, aké si teraz dlhé a pripravené.“ Slečna Ihla sa chopila jedného Vlnkovho konca. „Byť klbkom je fajn, ale to je len začiatok. Tvoja skutočná sila nie je v guľatom tvare, ale v tom, čím sa môžeš stať.“
A potom začala kúzliť. Svojím šikovným pohybom začala Vlnkovu niť prepletať. Očko k očku, riadok po riadku. Vlnko cítilo, ako sa z neho stáva niečo nové. Niečo pevné, usporiadané a krásne. Slečna Ihla uplietla malý, modrý štvorček. Bol mäkký a hrial.
„Vidíš?,“ usmial sa Gombík. „Už nie si len klbko na hranie. Si kúsok tepla. Tvoj skutočný zmysel je stať sa niečím, čo niekoho poteší alebo ochráni pred zimou. Môže z teba byť šál, čiapka alebo hoci aj malá záplata na deravom svetríku.“
Vlnko sa pozrelo na svoj nový tvar. Už mu nebolo ľúto, že nie je guľaté. Cítilo sa dôležité a užitočné. Pochopilo, že aj keď sa niekedy v živote zamotáme, stačí nájsť správny koniec, byť trpezlivý a nasledovať svoju cestu. A možno práve vtedy, keď prestaneme byť tým, čím sme boli, sa môžeme stať niečím oveľa lepším.
A tak Vlnko ležalo v starom krajčírskom košíku, nie už ako vystrašená kopa nití, ale ako dlhá, modrá cesta plná sľubov. Čakalo na ruky, ktoré z neho jedného dňa upletú niečo krásne.
A ktovie? Možno aj vy máte doma klbko, ktoré čaká na svoje vlastné malé dobrodružstvo. Stačí ho len rozmotať.