Za rytmom srdca - Roztopašný čert

Neznášala hudobné festivaly. Hluk, tlačenica, pot a dav opitých tínedžerov – nočná mora pre introvertku ako Tamara. Napriek tomu stála uprostred najväčšieho letného festivalu na Slovensku, obklopená stovkami skákajúcich tiel, a snažila sa predstierať, že si to užíva. Všetko len kvôli Monike.

„Usmej sa trochu!" zakričala jej kamarátka do ucha, aby prehlušila duniacu hudbu. „Je to najlepší festival roka!"

Tamara sa pokúsila o úsmev, ktorý skôr pripomínal grimasu. Monika prevrátila očami a potom ju násilím vtiahla hlbšie do davu. Mala v pláne dostať sa čo najbližšie k pódiu predtým, než začne hrať headliner večera.

„Nedá sa dýchať," protestovala Tamara, ale jej slová zanikli v rytmickom dunení basov. Vzduch bol presýtený zmesou potu, cigaretového dymu a sladkastého parfumu. Cítila, ako ju postupne pohlcuje klaustrofóbia.

Kapela na pódiu práve dohrala a ozvalo sa burácanie davu. DJ oznámil pätnásťminútovú prestávku pred hlavnou hviezdou večera. Tamara využila moment relatívneho pokoja.

„Musím na vzduch," zakričala Monike a ukázala smerom k okraju davu.

„Čo? Teraz? Veď o chvíľu začínajú!"

„Len na päť minút. Počkám ťa pri tom stánku s limonádami."

Monika sa zamračila, ale potom prikývla. „Nezabudni sa vrátiť!"

Tamara sa pretlačila davom von, každý krok preč od pódia bol ako nádych čerstvého vzduchu. Konečne sa dostala k okraju, kde dav redol a ľudia postávali v menších skupinkách.

Pri stánku s nápojmi sa postavila do radu. Pred ňou stál vysoký chalan v modrej košeli s vyhrnutými rukávmi. Mal tmavé, mierne kučeravé vlasy a keď sa otočil, aby sa poobzeral, všimla si jeho ostré lícne kosti a výrazné obočie. Ich pohľady sa na sekundu stretli, než sklonila zrak k zemi.

Rad sa posúval pomaly vpred. Z hlavného pódia sa už ozývali prvé tóny očakávaného vystúpenia a Tamara vedela, že Monika jej neodpustí, ak sa okamžite nevráti. Ale potrebovala aspoň pár minút mimo toho šialeného davu.

„Tiež utekáš pred davovou psychózou?" ozval sa hlas a Tamara si uvedomila, že k nej hovorí ten chalan pred ňou.

Pozrela naňho, prekvapená. Mal príjemný úsmev a v očiach iskričky humoru.

„Dalo by sa to tak povedať," odpovedala po chvíli. „Potrebujem pauzu od ľudí."

„Ja som Matej," predstavil sa a natiahol ruku.

„Tamara," odpovedala a stisla mu ruku. Bola teplá a pevná.

„Takže, Tamara, ktorá potrebuje pauzu od ľudí... prečo si na najpreplnenejšom festivale v krajine?" spýtal sa s úškrnom.

Zasmial sa a jeho smiech bol prekvapivo príjemný. Hlboký a úprimný.

„Moja kamarátka ma presvedčila, že to bude zábava," priznala. „A ty? Vyzeráš, že sa tu cítiš ako ryba vo vode."

Pokrčil plecami. „Milujem hudbu. A ľudí. Ale niekedy potrebujem vydýchnuť. Hlavne keď hrá Korben."

„To je ten headliner? Nikdy som o ňom nepočula," priznala.

Matej teatrálne položil ruku na srdce, akoby ho práve bodla. „Nepočula si o Korbenovi? To by sme mali okamžite napraviť."

Než stihla odpovedať, dostali sa na rad. Matej si objednal citronádu a otočil sa k nej. „Dáš si niečo?"

„Tiež citronádu, ďakujem," povedala a siahla do vrecka pre peniaze.

Matej ju však zastavil. „Nechaj to na mňa. Nazvime to kultúrnou výmenou – ja ti kúpim nápoj, ty mi dáš šancu presvedčiť ťa o géniovi Korbena."

Usmiala sa. „To znie férovo."

S nápojmi v rukách sa presunuli k okraju festivalového priestoru, kde bolo menej ľudí. Z hlavného pódia sa niesla hudba, ktorá bola prekvapivo melodická – mix elektroniky a živých nástrojov.

„Takže... toto je ten Korben?" spýtala sa a usrkla si z citronády.

Matej prikývol, počúvajúc s privretými očami. „Jeho hudba je ako cesta. Začína pomaly, necháva ťa nadýchnuť, a potom... potom ťa vezme so sebou."

Znelo to trochu nadnesene, ale bola v tom úprimnosť, ktorá Tamaru zaujala. Započúvala sa do hudby. Nebola to práve jej šálka kávy, ale musela uznať, že mala niečo do seba.

Matej si všimol jej zamyslený výraz. „Daj tomu šancu," povedal. „Najlepšie s davom. Tam cítiš energiu."

„Nie som fanúšik davov," priznala.

„Skús to len raz. So mnou. Sľubujem, že ťa ochránim pred divokými fanúšikmi," zasmial sa a ponúkol jej ruku.

Tamara zaváhala. Monika určite zúri, že sa ešte nevrátila. Na druhej strane, tento večer už nemôže byť horší. A Matej vyzeral... zaujímavo.

„Dobre," povedala nakoniec a prekvapila sama seba. „Ale ak mi niekto stúpi na nohu, odchádzam."

„Férová dohoda," prikývol s úsmevom.

Vracali sa k pódiu bok po boku. Ako sa blížili k davu, Tamara cítila, ako sa jej zrýchľuje tep. Nie zo strachu z tlačenice, ale z blízkosti tohto cudzinca, ktorý sa tak neočakávane objavil v jej večere. Jeho rameno sa občas dotklo jej, keď sa vyhýbali skupinkám ľudí, a každý kontakt cítila na koži ako malé elektrické výboje.

Hudba zosilnela, keď sa dostali hlbšie do davu. Na Tamarino prekvapenie Matej vytvoril okolo nej malý priestor, akoby neviditeľný štít. Ľudia okolo nich tancovali, skákali, ale nikto do nej nevrážal.

„Ako to robíš?" zakričala mu do ucha, aby ju počul.

„Čo?" spýtal sa, nakláňajúc sa bližšie. Cítila jeho dych na svojom líci.

„Ten priestor okolo nás!"

Usmial sa. „Festivalová mágia. A možno aj to, že mám 190 centimetrov."

Hudba sa zmenila, zrýchlila, a dav okolo nich začal skákať v jednotnom rytme. Matej sa na ňu pozrel s výzvou v očiach. „Skúsiš to?"

Zaváhala, ale potom prikývla. Prečo nie? Veď ju nikto nepozná.

Začali skákať spolu s davom. Tamara sa spočiatku cítila nesvoja, ale postupne sa poddala rytmu. Bolo to zvláštne oslobodzujúce – byť súčasťou niečoho väčšieho, stratiť sa v mori ľudí a hudby. Cítila, ako jej adrenalín prúdi žilami.

Matej tancoval vedľa nej, občas sa na ňu pozrel a zasmial sa, keď videl jej nadšený výraz. Hudba ich spájala neviditeľným putom, ich telá sa pohybovali v synchronizácii, akoby tancovali spolu celé roky.

Pieseň vyvrcholila v explózii svetiel a zvuku, ktorá ohromila Tamaru. Dav kričal a tancoval v euforickom vytržení. Matej sa na ňu pozrel, oči žiariace v záplave farebných svetiel, a ona pocítila niečo, čo nedokázala pomenovať – spojenie, ktoré presahovalo obyčajné zoznámenie na festivale.

Keď tempo hudby spomalilo, dav sa upokojil a začal sa kolísať zo strany na stranu. Matej stál teraz tesne pri nej, ich ramená sa dotýkali. Cítila jeho teplo, vôňu jeho kolínskej zmiešanú s potom a letným vzduchom.

„Tak čo, zmenila si názor na festivaly?" spýtal sa, nakláňajúc sa k jej uchu.

„Možno," priznala s úsmevom. „Ale skôr na spoločnosť na nich."

Jeho úsmev sa rozšíril. „To beriem ako kompliment."

Hudba sa znovu zmenila, tentokrát na pomalšiu, takmer hypnotickú melódiu. Svetlá na pódiu sa stlmili a nad davom sa rozprestrela modrá žiara. Ľudia okolo nich sa začali kolísať, mnohí so zatvorenými očami.

„Toto je moja obľúbená," zašepkal Matej. „Volá sa 'Beneath the Surface'."

Stáli tak blízko pri sebe, že cítila, ako sa jeho hrudník dvíha a klesá s každým nádychom. Rytmus piesne bol ako tlkot srdca, pomalý a hypnotizujúci. Tamara sa prichytila, ako sa pohupuje v súlade s Matejom, ich telá sa takmer dotýkali.

Matej jemne položil ruky na jej boky, jeho dotyk bol ľahký ako pierko, dávajúc jej možnosť ustúpiť. Ale neurobila to. Namiesto toho sa otočila tvárou k nemu, ich pohľady sa stretli.

V modrastom svetle reflektorov vyzeral takmer neskutočne – jeho výrazné črty, tmavé oči, ktoré na ňu hľadeli s intenzitou, ktorá jej vyrazila dych. Položila ruky na jeho ramená, cítiac pod prstami pevnosť jeho svalov.

Tancovali pomaly, ponorení do hudby a do seba navzájom. Svet okolo nich sa rozplynul – neboli tu žiadni ľudia, žiaden hluk, len oni dvaja a melódia, ktorá ich spájala.

Matej sa k nej naklonil ešte bližšie, jeho pery takmer pri jej uchu. „Nikdy som neveril na okamžité spojenia," zašepkal. „Myslel som, že existujú len v romantických filmoch."

Tamara cítila, ako jej srdce vynechalo úder. „A teraz?" spýtala sa, jej hlas bol tichý, takmer sa strácal v hudbe.

„Teraz už neviem, čomu veriť," odpovedal a odtiahol sa len natoľko, aby sa jej mohol pozrieť do očí.

Ich tváre boli len centimetre od seba. Tamara cítila jeho dych na svojich perách, videla každý detail jeho tváre – malú jazvu nad obočím, tmavé mihalnice, jemnú vrásku v kútiku úst. Čas akoby sa spomalil.

A potom, vedená impulzom, ktorý nedokázala vysvetliť, sa naklonila a prekonala tú malú vzdialenosť medzi nimi. Ich pery sa stretli v jemnom, takmer nesmelom bozku.

Bol to krátky moment – len letmý dotyk – ale keď sa odtiahla, cítila, ako sa jej celé vnútro chveje. Matej na ňu hľadel s výrazom úžasu, jeho oči široko otvorené, akoby nemohol uveriť tomu, čo sa práve stalo.

„Prepáč," zašepkala, náhle neistá. Možno to bolo príliš odvážne, príliš rýchle.

Ale Matej len pokrútil hlavou, jeho prsty jemne zovreli jej boky. „Neprosi," povedal ticho. A potom sa znovu naklonil, tento raz on k nej.

Druhý bozk bol iný – istejší, hlbší. Tamara cítila, ako jej po chrbte prebehli zimomriavky, keď objala Mateja okolo krku. Jeho ruky ju pritiahli bližšie, ich telá sa pritlačili k sebe, ako keby sa snažili splynúť v jedno.

Okolo nich dav kričal a tancoval, svetlá blikali a hudba duniala, ale pre nich existoval len tento moment – dvaja cudzinci, ktorí sa našli uprostred chaosu a vytvorili si vlastný malý svet.

Keď sa nakoniec odtiahli, obaja zadýchaní, Matej sa na ňu usmial spôsobom, ktorý rozohrial jej vnútro. Pohladil jej líce, jeho dotyk bol nežný, takmer zbožný.

„Vieš," povedal, „myslím, že si práve kompletne zmenila môj názor na náhodné stretnutia."

Tamara sa zasmiala, cítiac sa ľahká a slobodná ako nikdy predtým. „A ty si zmenil môj názor na hudobné festivaly."

Okolo nich hudba vyvrcholila v ďalšej explózii rytmov a svetiel. Dav buráca, ruky vystrelili k nebu. Ale oni stáli nehybne, ponorení do vlastného sveta, kde existoval len ich spoločný úsmev a prísľub niečoho nového, niečoho nečakaného, čo sa práve začalo rodiť pod hviezdnou oblohou letného festivalu.