V hlbokých zelených lesoch, kde sa stromy dotýkajú oblakov a slnečné lúče tancujú medzi listami, stála najkrajšia škôlka široko-ďaleko. Lesná škôlka pani učiteľky Sovy bola domovom pre najšikovnejších zvieratká z celého okolia.
„Dnes sa budeme učiť počítať na oriešky a šišky!" vyhlásila pani učiteľka Sova a potriasla svojimi veľkými múdrymi perami. „Každé zvieratko dostane svoju košíčku s počítadlami."
Zajko Filip dostal košík plný lesných orieškov. Počítal ich jeden za druhým: „Jeden, dva, tri, štyri, päť! Mám päť orieškov!"
Veverička Zuzka mala v košíku krásne hnedé šišky. „Pozrite, ja mám tri veľké šišky a dve malé. To je spolu... päť šišiek!" radostne pípala.
Medvedík Bruno sa hrdol svojimi žaluďmi: „Ja mám sedem žaludí! Jeden, dva, tri..." počítal nahlas a ostatní mu pomáhali.
Vtom sa ozval zvonček na prestávku. Všetky zvieratká sa rozbehli na školský dvor hrať sa na naháňačku medzi vysokými papraďami.
„Hurá, prestávka!" volal Filip a poskakoval okolo veľkého dubu.
Po prestávke sa však stalo niečo čudné. Keď sa zvieratká vrátili do triedy, ich košíky boli takmer prázdne!
„Kde sú moje oriešky?" zvolal Filip a pozrel sa do svojho košíka. „Predtým som mal päť, teraz mám len dva!"
„Aj moje šišky zmizli!" plakala Zuzka. „Zostali mi len tri z piatich!"
Medvedík Bruno smutne pozeral do svojho košíka: „A mne zostali zo siedmich žaludí len štyri!"
Pani učiteľka Sova zamyslene naklonila hlavu: „To je naozaj záhada. Musíme ju vyriešiť! Ale najprv sa naučme niečo užitočné. Filip, koľko orieškov ti zmizlo?"
Filip si položil dva oriešky pred seba a premýšľal: „Mal som päť, teraz mám dva. To znamená..." Počítal na pazúrikoch: „Päť mínus dva sa rovná tri. Zmizli mi tri oriešky!"
„Výborne!" pochválila pani Sova. „A ty, Zuzka?"
Veverička si položila svoje tri šišky na lavicu: „Mala som päť, zostali mi tri. Päť mínus tri... to je dva! Zmizli mi dve šišky!"
„A Bruno?"
Medvedík Bruno rozložil svoje žalude: „Zo siedmich mi zostali štyri. Sedem mínus štyri je tri. Zmizli mi tri žalude!"
Pani učiteľka Sova pokývala hlavou: „Teraz už vieme, koľko vecí zmizlo každému z vás. Ale stále nevieme kde sú. Poďme sa rozdeliť a hľadať!"
Zvieratká sa rozdelili do skupiniek. Filip s Brunóm hľadali pri umyvádle, Zuzka s ježkom Ižakom prehľadávali knižnicu.
„Pozrite!" zvolal zrazu Filip. „Pod umývadlom sú dva oriešky!"
„A tu je jedna šiška!" pridala sa Zuzka.
Bruno našiel za veľkou knihou jeden žaluď: „Jeden je tu!"
Ale to stále nebolo všetko. Zvieratká si sadli do kruhu a začali premýšľať.
„Počkajte," povedal múdro ježko Ižak. „Možno nám niekto nechcel ukradnúť naše počítadlá. Možno sa len niekam zakutáľali!"
„Máš pravdu!" zvolala Zuzka. „Keď sme sa hrali na naháňačku, veľmi sme poskakovali. Možno sa košíky pohli!"
Pani učiteľka Sova sa usmievala: „To je veľmi dobrá myšlienka. Poďme sa pozrieť pod lavice a stolíky!"
A skutočne! Pod Filipovým stolíkom sa skrýval jeden oriešok, ktorý sa odkutáľal z košíka. Pod lavicou našli ďalšiu Zuzkinu šišku a dva Brunove žalude sa našli až za kvetináčom s papraďou.
„Teraz spočítajme, či sme našli všetko!" navrhla pani Sova.
Filip si Dal pred seba všetky svoje oriešky: „Mal som dva v košíku, našli sme dva pod umývadlom a jeden pod stolíkom. To je spolu... dva plus dva plus jeden... päť orieškov! Našli sme všetky!"
Zuzka radostne tlieskala: „Ja som mala tri v košíku, našli sme jednu šišku v knižnici a jednu pod lavicou. Tri plus jeden plus jeden sa rovná päť! Mám všetky šišky!"
Bruno sa rozžiaril: „Zo štyroch v košíku, plus jeden za knihou a plus dva za kvetináčom... štyri plus jeden plus dva... to je sedem žaludí! Úplne všetky!"
„Vidíte?" usmiala sa pani učiteľka Sova. „Niekedy sa veci len stratia, ale ak premýšľame logicky a hľadáme systematicky, väčšinou ich nájdeme. A pritom sme si precvičili sčítanie aj odčítanie!"
Filip poskočil: „A ja som sa naučil, že päť mínus dva je tri, a aj že dva plus dva plus jeden je päť!"
„To je to isté číslo, len naopak!" dodala chytro Zuzka.
Bruno sa zasmiał: „Matematika je ako detektívna práca! Musíme sledovať stopy a počítať dôkazy!"
Pani učiteľka Sova zatlieskala krídlami: „Presne tak! A teraz si môžeme s našimi nájdenými počítadlami ešte chvíľu pohrať. Skúste si vymyslieť vlastné príbehy o počítaní!"
Zvieratká strávili zvyšok dňa vymýšľaním príbehov o oriešky, šiškách a žaluďoch. Filip rozprával o tom, ako päť orieškov putovalo do rôznych kútov triedy. Zuzka vymyslela príbeh o šiškach, ktoré sa hrali na schovávanú. A Bruno vystúpil s dobrodružstvom siedmich žaludí na výprave po škôlke.
Keď zazvonil zvonček na koniec vyučovania, všetky zvieratká sa tešili na ďalší deň. Vedeli, že matematika nie je strašidlo, ale zábavná hra plná záhad, ktoré sa dajú vyriešiť.
„Nezabudnite," zavolala im na záver pani učiteľka Sova, „ak sa vám doma niečo stratí, skúste premyslieť, kde to mohlo skončiť. A nezabudnite si to spočítať!"
Na druhý deň ráno prišiel Filip do školy s veľkým úsmevom: „Pani učiteľka, včera večer som doma stratil tri farebné ceruzky. Ale spomnenul som si na našu záhadu a našiel som ich! Dve pod posteľou a jednu v kuchyni. Tri mínus nula sa rovná tri!"
A tak sa lesná škôlka stala miestom, kde sa zvieratká naučili, že každá záhada má riešenie, ak použijeme hlavu a neopustíme hľadanie.