Jakub chytil do ruky studený pohár s malinovkou a poriadne si odpil. Bublinky ho veselo pošteklili na nose. Keď pohár položil, všimol si na lesklom skle zvláštny, mastný fľak presne tam, kde ho držal palcom.
„Pozri, Mia! Zanechal som na pohári nejakú machuľu,“ ukázal svojej kamarátke.
Mia, ktorá si práve kreslila farebnými kriedami na chodník, sa zvedavo naklonila. Aj ona si chytila svoj pohár a prezrela si ho. „Aj ja mám takú! Ale... počkaj...“ prižmúrila oči. „Tá tvoja vyzerá inak ako moja.“
Jakub sa zadíval pozornejšie. Malo to tvar akéhosi víru, samé drobné čiarky a oblúčiky. Miina machuľa bola tiež plná čiarok, ale tie jej tvorili skôr malé vlnky. „To je čudné,“ zamyslel sa Jakub. „Obaja máme prsty, tak prečo sú tie fľaky iné?“
Mia a Jakub sa na seba pozreli s rozžiarenými očami. Nová záhada! To bolo ešte lepšie ako bublinky v malinovke.
„Vyskúšajme to znova!“ navrhla Mia. Obaja si utreli ruky do nohavíc a znova chytili svoje poháre. A naozaj, zanechali tam nové machule, ktoré boli opäť úplne iné. Jakubov palec zanechal vír, Miin zase vlnky.
„Čo ak to nie je len na palci?“ spýtal sa Jakub a priložil k poháru ukazovák. Na skle sa objavil nový, o niečo menší vzor. Bol podobný tomu z palca, ale predsa trochu iný.
Mia to hneď zopakovala. Jej ukazovák zanechal vzor, ktorý vyzeral ako malý kopček. Začali skúšať všetky prsty. Každý jeden prst zanechal na skle svoj vlastný, jedinečný vzor! Boli tam víry, slučky, oblúky aj kopčeky. Bolo to ako tajná mapa, ktorú nosili priamo na bruškách prstov.
„Toto je najlepšia záhada na svete!“ jasala Mia. „Ale prečo to tak je?“
„Vidím, že ste na stope veľkému objavu!“ ozval sa za nimi veselý hlas.
Deti sa otočili. Stál tam ich sused, pán Všímavý. Bol to starší pán s milým úsmevom a veselými iskričkami v očiach, ktorý vždy vedel odpovedať na tie najzložitejšie otázky. Deti ho volali Pán Detektív, lebo často nosil kockovaný klobúk a v ruke mal vždy veľkú lupu na pozorovanie chrobákov.
„Pán Detektív!“ zvolal Jakub. „Objavili sme tajné mapy na našich prstoch!“ a ukázal mu fľakaté poháre.
Pán Všímavý si nasadil klobúk a s vážnou tvárou si prezrel poháre cez svoju lupu. „Aha! Takže vy už viete o tajných podpisoch!“
„Tajných podpisoch?“ zopakovali deti naraz.
„Presne tak,“ prikývol Pán Detektív. „To, čo vidíte, nie sú len obyčajné machule. Volá sa to odtlačok prsta. Každá tá drobná čiarka a vlnka na vašej koži je jedinečná.“
Priblížil lupu k Jakubovmu palcu. „Pozri sa,“ povedal. Jakub cez zväčšovacie sklo uvidel, že jeho prst je pokrytý sieťou drobných vyvýšenín a žliabkov. „Tieto čiarky sa volajú papilárne línie. Tvoria vzory, ktoré sa nikdy neopakujú.“
Potom dal lupu Mii. „A teraz ty, Mia. Vidíš tie tvoje? Sú iné ako Jakubove.“
„Ale... na celom svete?“ spýtala sa Mia s otvorenými ústami. „Ani vy nemáte také ako ja?“
„Ani ja,“ usmial sa Pán Detektív. „Ani tvoja mamička, ani pani poštárka, ani nikto iný na celej planéte. Každý človek má svoje vlastné, úplne originálne odtlačky prstov. Je to ako náš osobný, tajný kód, ktorý nosíme stále so sebou.“
Vysvetlil im, že práve preto detektívi v skutočných príbehoch hľadajú odtlačky prstov. Pomáhajú im zistiť, kto sa čoho dotkol.
Vtom sa z domu ozval mamičkin hlas: „Deti, kto mi zjedol posledný čokoládový keksík z dózy?“
Mia a Jakub sa na seba pozreli. Obaja pokrútili hlavou, že oni to neboli.
Pán Detektív sa šibalsky usmial. „Zdá sa, že tu máme prvý prípad pre našu novú detektívnu kanceláriu! Skúsení detektívi, na vás je, aby ste našli... páchateľa keksíka!“
Deti nadšene pribehli ku kuchynskej linke, kde stála prázdna dóza na sušienky. Bola krásne lesklá a... áno! Na jej vrchnáku bol malý, trochu lepkavý odtlačok.
„Páchateľ tu nechal stopu!“ zašepkala Mia.
„Ale ako zistíme, komu patrí?“ rozmýšľal nahlas Jakub. „Nemáme lupu ako vy.“
„To nevadí, poznám iný trik,“ povedal Pán Detektív. „S pomocou mamičky si to môžete vyskúšať. Potrebujeme len kúsok papiera, mäkkú ceruzku a lepiacu pásku.“
Mamička im so smiechom všetko priniesla. Pán Detektív im ukázal, ako na to. Najprv ceruzkou zafarbili kúsok papiera na sivo. Potom si mamička prešla palcom po zafarbenom mieste. Prst jej ostal celý sivý. Opatrne naň prilepila kúsok priesvitnej lepiacej pásky a potom pásku odlepila a nalepila na čistý biely papier.
„Jéj!“ vykríkli deti. Na bielom papieri sa objavil dokonalý, jasný odtlačok mamičkinho palca. Bol plný oblúčikov.
Porovnali ho s odtlačkom na dóze. Nesedel. Mamička bola nevinná.
„Teraz ja!“ ponúkol sa Pán Detektív a urobil to isté. Jeho odtlačok vyzeral ako zložitá slučka, ale tiež sa nezhodoval s tým na dóze.
Ostali už len dve možnosti. Mia si opatrne urobila svoj odtlačok. Boli to jej známe vlnky. Znova porovnali. Nič.
Všetci sa pozreli na Jakuba. Ten sa trochu červenal. Pomaly si urobil odtlačok svojho palca. Keď ho nalepil na papier, všetci hneď videli známy vír. Bol to presne ten istý vzor ako na dóze od keksíkov.
„Prípad je vyriešený!“ zasmial sa Pán Detektív.
Jakub sa priznal: „Asi som ho zjedol, keď som si išiel po malinovku. Úplne som na to zabudol!“
Všetci sa smiali. Jakub sa naučil, že jeho prsty zanechávajú stopy, aj keď na to nemyslí. Od toho dňa sa Mia a Jakub často hrali na detektívov. Pozorovali svoje jedinečné odtlačky a fascinovalo ich, že každý človek na svete je taký originálny, že sa to dá vidieť aj na končekoch jeho prstov.
Čo myslíte, deti? Aký tajný vzor sa skrýva na vašich prstoch? Skúste sa s pomocou rodičov pozrieť na svoje vlastné tajné podpisy