„Mami, ďakujem!“ zvolal malý Samo a dychtivo si vzal pohár, ktorý mu maminka podávala. Nebola to len taká obyčajná voda. Táto bola plná drobných, tancujúcich guľôčok, ktoré veselo stúpali z dna pohára až k hladine, kde potichučky praskali. C-c-c-c, šumelo to ako malý vodopád.
Samo si priložil pohár k perám a odpil si poriadny dúšok. Hneď na to sa zachichotal tak, že mu z nosa vyletelo pár kvapiek. „Šteklííí!“ smial sa. „Tie bublinky ma vždy tak veselo pošteklia na jazyku. Ale... odkiaľ sa tam vlastne berú?“
Pozrel sa na maminku s veľkými zvedavými očami. Tá sa len usmiala. „To je dobrá otázka, Samko. Čo myslíš?“
Samo pokrčil nosom a zamyslel sa. „Sú to malé sklenené guľky? Nie, to by som cítil. Sú to duchovia vody? Tiež nie, to by bolo strašidelné.“
Vtom do kuchyne vošla jeho staršia sestra Lenka. Vypočula si bratovu otázku a oči sa jej rozžiarili. Lenka milovala záhady. „Žiadni duchovia, Samo,“ povedala dôležito. „Je to niečo ako neviditeľný vzduch, ktorý je uväznený vo vode.“
„Neviditeľný vzduch?“ čudoval sa Samo. „A ako sa tam dostal? A prečo potom odletí preč?“
Lenka chvíľu premýšľala. „Vieš čo? Namiesto rozprávania si to ukážeme. Maminka, pomôžeš nám s jedným pokusom?“
Maminka s radosťou súhlasila. „Samozrejme, moji malí vedci. Čo budeme potrebovať?“
„Prázdnu plastovú fľašu, balón, trochu octu a sódu bikarbónu,“ vymenovala Lenka, akoby čítala z tajnej vedeckej knihy.
O chvíľu už mali všetko pripravené na kuchynskej linke. Maminka naliala do fľaše trochu octu. Voňal kyslo, ako uhorky v pohári. Potom dala Lenke malý lievik a Samo jej pomáhal nasypať do balóna biely prášok – sódu bikarbónu. Bolo to ako plniť malý vak tajomným bielym pieskom.
„Dobre, a teraz tá najdôležitejšia časť,“ povedala Lenka napäto. Opatrne natiahla hrdlo balóna na hrdlo fľaše tak, aby sa prášok zatiaľ nevysypal dnu. „Pripravený, Samo?“
Samo prikývol a zatajil dych.
„Tri, dva, jeden... teraz!“
Lenka zdvihla balón dohora a biely prášok sa z neho zosypal priamo do octu vo fľaši. A v tej chvíli sa začali diať veci!
Vnútri fľaše to zasyčalo a zašumelo oveľa hlasnejšie ako v Saminom pohári. Tekutina sa rozpenila a tisíce bubliniek sa rozbehli všetkými smermi. A balón... balón sa začal sám od seba nafukovať! Najprv bol spľasnutý, potom sa mu zaguľatilo bruško, a rástol a rástol, až stál na fľaši ako veselá červená čiapka.
„Jéééj!“ vyhŕkol Samo a neveriacky ukazoval prstom. „Nafukuje sa sám! Je v ňom ten neviditeľný vzduch!“
„Presne tak!“ usmiala sa Lenka. „Keď sa sóda stretla s octom, vyrobili spolu plyn. To je ten neviditeľný vzduch, ktorý nám nafúkol balón.“
„Plyn?“ opakoval Samo nové slovo.
„Áno,“ pridala sa maminka. „A presne taký istý plyn, ktorý sa volá oxid uhličitý, dávajú v továrni pod veľkým tlakom do fliaš s vodou. Tam sa rozpustí, ako keď sa cukor rozpustí v čaji. A keď fľašu otvoríš, tlak sa uvoľní a plyn začne z vody unikať v podobe tých veselých bubliniek.“
Samo sa pozrel na svoj pohár, kde už bolo bubliniek oveľa menej. „Takže ony sa nestratia, len odletia do vzduchu okolo nás?“
„Presne tak,“ prikývla Lenka. „A keď si vodu naleješ do úst, tie malé plynové bublinky ti na jazyku praskajú a to je to, čo ťa tak príjemne šteklí.“
Samo sa usmial od ucha k uchu. Záhada bola vyriešená. Neboli to žiadne kúzla, ale niečo ešte lepšie – veda, ktorú si mohli sami vyskúšať. Zobral si pohár a s chuťou dopil posledný dúšok. Ešte tam bolo zopár posledných bubliniek, ktoré ho veselo pošteklili na rozlúčku.
„A viete čo?“ povedal potom dôležito. „Myslím, že veda je tá najlepšia zábava na svete!“
A ktovie, akú ďalšiu záhadu objavia Samo s Lenkou vo svojej kuchyni nabudúce? Veď svet je plný úžasných vecí, ktoré čakajú na to, kým ich niekto objaví.