Zuzkina babička mala najkrajšiu záhradu na celej ulici. Vždy v nej voňali ruže, veselo sa červenali jahody a na slnečniciach sa húpali tučné čmeliaky. Ale dnes bolo všetko inak. Záhrada bola tichá. Príliš tichá.
„Babi, prečo sú kvietky také smutné?“ spýtala sa Zuzka a pohladila zvädnutý list na kríčku s malinami. Nikde ani jeden červený plod.
Babička si vzdychla a utrela si ruky do zástery. „Neviem, dievčatko moje. Polievam, okopávam, ale akoby sa im nechcelo rásť.“
Zuzke to nedalo. Prešla sa po chodníčku a načúvala. Zvyčajne jej okolo uší bzučalo, svišťalo a šuštilo. Teraz nepočula nič. Ani jedno „bzzzz“ včielky, ani jedno mávnutie krídel motýľa. To bola tá záhada! Zmizli všetci malí pomocníci.
Práve vtedy cez bránku prebehol jej najlepší kamarát Tomáš s loptou pod pazuchou. „Ahoj, Zuzi! Ideš sa hrať?“
„Teraz nemôžem,“ povedala Zuzka vážne. „Máme prípad. Sme záhradní detektívi a vyšetrujeme záhadu zmiznutého bzukotu.“
Tomášovi sa rozžiarili oči. „Detektívi? Super! Čo je naša prvá stopa?“
„Ticho,“ zašepkala Zuzka. „Počúvaj. Žiadne včely, žiadne motýle.“
Sadli si do trávy a napínali uši. Naozaj. Iba vietor sa hral s listami stromov. Zrazu sa spod jedného veľkého listu lopúcha vynoril starý, múdry chrobák s lesklým pancierom. Mal dlhé fúziky a kráčal pomaly a rozvážne.
„Dobrý deň, pán Bzučík,“ pozdravila ho Zuzka. Pán Bzučík bol najstarší obyvateľ záhrady a vedel všetko.
„Dobrý, dobrý,“ zamrmlal chrobák a jeho fúziky sa zatriasli. „Ale čo je na ňom také dobré? Všade je ticho ako v prázdnej konzerve. Všetci moji lietajúci priatelia sú preč.“
„Aj my to riešime!“ vyhŕkol Tomáš. „Prečo odleteli? Objednali si dovolenku pri mori?“
Pán Bzučík si odkašlal. „Kdeže. Hmyz si neberie dovolenku, deti. Hmyz má veľa práce. Volá sa to... no, ako to len povedať... opeľovanie.“
„Opeľovanie?“ zopakovala Zuzka. To slovo ešte nepočula.
„Presne tak,“ prikývol Bzučík. „Predstavte si, že kvety sú malé reštaurácie. Včely, čmeliaky a motýle do nich lietajú na sladkú šťavu, ktorá sa volá nektár. A kým si pochutnávajú, na ich chlpaté telíčka sa nalepí taký žltý prášok. Volá sa peľ.“
Deti počúvali s otvorenými ústami.
„A keď potom letia na iný kvet, ten peľ z nich opadne a kvietok sa poteší. Je to pre neho ako list od kamaráta. Až vtedy môže vytvoriť plod – jahodu, malinu alebo jabĺčko. Bez opeľovania nie sú plody.“
„Aha!“ zvolal Tomáš. „Takže bez včielok nie sú jahody so šľahačkou!“
„Presne tak,“ potvrdil chrobák. „Musíme zistiť, prečo sa im tu nepáči.“
Záhradní detektívi sa pustili do práce. Najprv si spísali plán.
- Dôkladne prezrieť celú záhradu.
- Hľadať stopy.
- Vymyslieť, ako pomocníkov prilákať späť.
Chodili od kvetu ku kvetu. Všetky boli otvorené, pripravené na návštevu, ale nikto neprichádzal. Zuzka si všimla, že najsmutnejšie sú kvety pri plote, ktorý ich oddeľoval od záhrady suseda, pána Dudroša. A práve odtiaľ vial zvláštny, ostrý pach. Vôbec sa nepodobal na vôňu kvetov.
„Čo to tak čudne vonia?“ zamračil sa Tomáš a pošúchal si nos.
Pán Bzučík zrazu hlasno kýchol. „Hapčí! To je ono! Ten nepríjemný zápach! Poďte za mnou!“
Viedol ich pozdĺž plota. Zápach bol stále silnejší. Nakukli cez dieru v plote. Sused, pán Dudroš, mal na chrbte veľký postrekovač a striekal čímsi zelený trávnik. Chcel ho mať dokonalý, bez jedinej púpavy či sedmokrásky.
„On strieka na trávu nejakú chémiu!“ zašepkala Zuzka.
„A tá chémia nielenže ničí burinu, ale odháňa aj všetok hmyz,“ dokončil smutne pán Bzučík. „Pre včielky a motýle je ten zápach ako obrovská tabuľa s nápisom: ZÁKAZ VSTUPU!“
Záhada bola vyriešená. Ale čo teraz? Nemohli predsa ísť za pánom Dudrošom a zakázať mu starať sa o trávnik.
„Musíme im vytvoriť miesto, kde sa budú cítiť bezpečne a vítane,“ navrhla Zuzka. „Miesto, ktoré bude len pre ne!“
Pán Bzučík súhlasne pohýbal fúzikmi. „Výborný nápad! Potrebujeme pre nich bezpečný domov a tie najlepšie kvety. Potrebujeme hmyzí hotel!“
„Hotel?“ zasmial sa Tomáš. „Budú mať aj raňajky do postele?“
„Skoro,“ zasmial sa chrobáčik. „Bude to domček plný malých izbičiek, kde sa môžu schovať, oddýchnuť si a naklásť vajíčka. A raňajky budú hneď vedľa – na lúke plnej voňavých kvetov.“
Deti sa s nadšením pustili do práce. S pomocou babičky našli starú drevenú debničku. Tomáš priniesol z lesa suché duté steblá trstiny a bambusu. Zuzka nazbierala šišky a kúsky deravých tehál. Babička im pomohla narezať konáriky na rovnakú dĺžku.
„Každý hmyz má rád inú izbičku,“ vysvetľoval im pán Bzučík, zatiaľ čo dozeral na stavbu. „Včielky samotárky milujú duté steblá. Lienky sa rady schovávajú medzi šiškami. A ucholaky si nájdu úkryt v slame.“
Poctivo ukladali materiál do debničky, až kým nebola celá zaplnená rôznymi štruktúrami a dierkami. Vyzeralo to ako malý panelák pre chrobáčiky. Hotový hmyzí hotel zavesili na jabloň v najtichšom a najslnečnejšom kúte záhrady, čo najďalej od plota pána Dudroša.
„Teraz ešte tie raňajky!“ povedala Zuzka.
Babička im dala vrecúška so semienkami kvetov, ktoré hmyz priam zbožňuje. Boli tam atraktívne rastliny ako levanduľa, ktorá nádherne vonia, echinacea s veľkými fialovými kvetmi a nechtík, ktorý svietil ako malé slniečko. Spoločne vykopali malý záhon, zasiali semienka a poriadne ich poliali.
Prvé dni sa nedialo nič. Deti každý deň kontrolovali hotel aj nový záhon. Boli trochu sklamané.
„Možno sa im náš hotel nepáči,“ povedal smutne Tomáš.
„Trpezlivosť,“ upokojoval ich pán Bzučík. „Dobré správy sa šíria pomaly, ale isto.“
A mal pravdu. Asi po týždni, keď prvé kvietky nechtíka otvorili svoje oranžové hlávky, Zuzka zbadala prvého hosťa. Bola to malá včielka samotárka, ktorá zvedavo vletela do jednej bambusovej rúrky. Potom priletela lienka a zaliezla si medzi šišky. A o pár dní neskôr sa nad levanduľou vznášal nádherný farebný motýľ.
Záhrada opäť ožívala! Tichý bzukot sa pomaly menil na veselý koncert. A jedného dňa, keď Zuzka kontrolovala malinový krík, zbadala niečo úžasné. Medzi listami sa červenal prvý, sladký plod.
Dokonca aj pán Dudroš si všimol tú zmenu. Často stál pri plote a pozeral na ten bzučiaci život v babičkinej záhrade, zatiaľ čo tá jeho bola stále tichá a pustá. Jedno popoludnie sa odvážil a prihovoril sa deťom.
„Čo je to za čarovný domček, čo ste tam postavili?“ spýtal sa a ukázal na hmyzí hotel.
Zuzka s Tomášom mu všetko s hrdosťou vysvetlili. O opeľovaní, o dôležitosti každého chrobáčika a o tom, ako jeho postrek všetkých pomocníkov odplašil. Pán Dudroš sa začudoval. Myslel si, že všetok hmyz je len na otravu.
Na druhý deň deti videli, ako pán Dudroš v rohu svojej záhrady stavia malý domček zo starých tehál a dreva. A postrekovač nechal odložený v kôlni.
O pár týždňov neskôr sedeli Zuzka, Tomáš a babička v záhrade a jedli misku plnú sladkých jahôd a malín. Všade to bzučalo, voňalo a hralo všetkými farbami.
„Boli ste skvelí detektívi,“ pochválila ich babička.
„A ešte lepší stavitelia!“ dodal pán Bzučík, ktorý si práve čistil fúziky na liste jahody.
Zuzka sa usmiala. Pochopila, že aj tí najmenší tvorovia v záhrade majú obrovskú a dôležitú úlohu. A že každý problém sa dá vyriešiť, keď sa spojí dobrý nápad, šikovné ruky a trocha trpezlivosti.
Čo myslíte, deti, aké kvietky by ste pre hmyz zasadili vo vašej záhrade vy? Skúste si pri najbližšej prechádzke všimnúť, na ktorých kvetoch sedia včielky najradšej