Malá Ema milovala tajomstvá. A najväčšie tajomstvo zo všetkých sa skrývalo hneď za plotom jej záhrady. Bola to záhrada jej babky, ktorej nikto nepovedal inak ako babka Bylinka. Nebola to obyčajná záhrada plná mrkvy a kalerábu. Vôbec nie! Rástli v nej tie najvoňavejšie bylinky na svete a každá mala svoj vlastný príbeh.
Emin najlepší kamarát, zajko Škorica, tvrdil, že tá záhrada je čarovná. „Cítim to v mojich fúzikoch,“ zašepkal vždy, keď spolu nazerali cez dieru v starom drevenom plote. „Tamto vonia ako slniečko a tamto zase ako letný dážď!“
Jedného dňa však bolo všetko inak. Prišli k plotu, no v záhrade bolo ticho. Babka Bylinka, ktorá sa tam vždy usmievala medzi svojimi zelenými pokladmi, nikde nebola. Na malej bránke visel iba starý slamený klobúk a pod ním bol pripnutý odkaz.
Ema opatrne odopla papierik. Bolo na ňom napísané len jedno slovo: „HĽADAJTE.“ A vedľa odkazu ležal malý, ošúchaný zápisník.
„Hľadajte? Ale čo máme hľadať? A kde je babka?“ spýtala sa Ema, no odpovedal jej len tichý vánok, ktorý sa pohrával s lístkami na stromoch.
Škorica zvedavo postrčil zápisník ňufákom. Ema ho otvorila. Na prvej strane bola krásne nakreslená rastlinka s lesklými, okrúhlymi listami. Pod obrázkom nebolo žiadne meno, len jedna jediná veta: „Moja vôňa ti pripomenie obľúbené jedlo z Talianska.“ A na spodku strany bolo napísané veľké, nedokončené slovo: „V .“
„Čo to znamená?“ zamračil sa Škorica a poškrabkal sa dlhou labkou za uchom.
„To je hádanka!“ rozžiarili sa Emine oči. „Musíme nájsť túto bylinku a zistíme, aké písmená patria do toho slova. Poďme!“
Vošli do záhrady. Vzduch bol plný rôznych vôní. Všade okolo nich rástli malé aj veľké zelené kríčky.
„Ako ju nájdeme? Všetky sú zelené,“ povedal smutne zajko.
„Musíme použiť naše zmysly, presne ako nás to učila babka Bylinka,“ povedala Ema odhodlane. „Najprv sa pozrieme. Hľadáme rastlinku s okrúhlymi a lesklými listami.“
Chodili od jedného záhonu k druhému. Škorica občas niečo oňuchal a smiešne pri tom pokrčil nosom. Ema pozorne porovnávala každý lístok s kresbou v zápisníku.
„Tento má listy ako malé ihličky, to nie je on,“ povedala pri jednom kríčku. „A tento má zase listy chlpaté.“
Zrazu Škorica zastal a zhlboka sa nadýchol. Jeho fúziky sa zatriasli vzrušením. „Ema, poď sem! Tu to vonia ako... ako tá skvelá vec, ktorú dáva maminka na cestoviny! Ako pizza!“
Ema pribehla k nemu. Pred nimi bol malý kríček s presne takými listami, aké boli na obrázku. Keď Ema opatrne odtrhla jeden lístoček a pretrela ho medzi prstami, uvoľnila sa nádherná, korenistá aróma.
„Máš pravdu! To je bazalka! A vonia presne ako pizza!“ zvolala Ema. „Takže to slovo bude... V-A-R-Í-M! Varím!“
Rýchlo si to zapísala do zápisníka. Obaja sa tešili z prvého úspechu.
„Skvelé! Sme najlepší detektívi!“ chválil sa Škorica a veselo poskočil.
Ema otočila na ďalšiu stranu v zápisníku. Tam bola nakreslená bylinka s jemne zúbkovanými listami. Pod obrázkom stálo: „Dotkni sa ma a pocítiš chlad, aj keď slnko svieti.“ A pod tým ďalšie nedoplnené slovo: „V .“
„Chlad?“ čudoval sa Škorica. „Ako môže byť niečo studené, keď je tak teplo?“
„To musíme zistiť,“ povedala Ema. „Hľadáme rastlinu so zúbkovanými listami.“
Tentoraz to bolo jednoduchšie. Neďaleko nich rástol celý trs takýchto rastliniek. Vyzerali, akoby boli jemne pokryté strieborným práškom.
„Toto by mohla byť ona,“ zašepkala Ema. Opatrne sa dotkla jedného lístka. Nič zvláštne necítila. Skúsila ho jemne požuť. A vtedy sa to stalo!
„Jéj!“ vyhŕkla prekvapene. „Je to, akoby som si dala do úst malý kúsok snehu! Chladí!“
Škorica bol zvedavý. Odvážil sa a tiež si kúsok odhryzol. Oči sa mu rozšírili od úžasu. „Brrr! Je to ako lízať cencúľ! Ale chutný cencúľ!“
Obaja sa smiali. Už vedeli, že našli mätu.
„Takže to slovo bude...“ premýšľala Ema nahlas a počítala písmená. „V-O-Ň-A-V-Ú. Voňavú! Prvé slovo bolo VARÍM, druhé VOŇAVÚ.“
Hrdo si to zapísala a otočila na poslednú stranu. Tam bola nakreslená bylinka, ktorá nevyzerala ako bylinka, ale skôr ako maličký stromček s tvrdými ihličkami. Pod obrázkom bola posledná hádanka: „Moja vôňa ti pripomenie prechádzku v lese po daždi.“ A posledné slovo: „P _ .“
„Ihličky! To poznám,“ povedal Škorica. „Také má predsa borovica a jedlička.“
„Presne! Hľadáme malý les v záhrade,“ usmiala sa Ema.
Pátranie im netrvalo dlho. Na slnečnom mieste pri kamennom múriku rástol hustý, tmavozelený kríček s pevnými, voňavými vetvičkami, ktoré naozaj vyzerali ako ihličie. Ema odtrhla jednu vetvičku a privoňala.
„Ach! To je presne tá vôňa! Ako keď sme boli v lese a zbierali sme šišky,“ povedala zasnene. Bol to rozmarín.
„A to slovo bude... P-O-L-I-E-V-K-U. Polievku!“ doplnil Škorica, ktorý už pozorne sledoval Emin prst na papieri.
Ema si prečítala všetky tri slová za sebou. „VARÍM... VOŇAVÚ... POLIEVKU.“
Pozrela sa na Škoricu a Škorica na ňu. Obom naraz svitlo.
„Babka Bylinka je v kuchyni!“ zvolali naraz a rozbehli sa k domu.
Dvere na kuchyni boli pootvorené a zvnútra sa šírila tá najúžasnejšia vôňa, akú si vedeli predstaviť. Bola to zmes všetkých vôní, ktoré dnes objavili. Vnútri stála pri veľkom hrnci usmiata babka Bylinka.
„Našli ste ma, moji malí záhradníci!“ povedala veselo. „Vedela som, že to dokážete.“
„Ty si sa neskryla, ty si nám pripravila hru!“ uvedomila si Ema.
„Samozrejme,“ žmurkla na ňu babka. „Chcela som zistiť, či ste sa už naučili počúvať, čo vám bylinky šepkajú. A teraz, keď poznáte moje tajné prísady, pomôžete mi dokončiť tú najlepšiu bylinkovú polievku na svete.“
Ema dostala za úlohu pridať do polievky zopár lístkov bazalky a Škorica, veľmi opatrne, jeden malý lístoček mäty pre sviežu chuť. Babka im vysvetlila, že rozmarín už v polievke je, lebo ten sa musí variť dlhšie, aby zmäkol.
Keď potom všetci traja sedeli za stolom a jedli tú voňavú, lahodnú polievku, Ema sa cítila nesmierne pyšná. Nebola to len obyčajná polievka. Bola to polievka plná slnka, lesa a malých tajomstiev, ktoré spolu so Škoricom odhalili.
„Odteraz sa budeme o záhradu starať spolu, dobre?“ navrhla babka. „Ste moji hlavní pomocníci.“
Ema a Škorica nadšene súhlasili. Vedeli, že tajomná záhrada babky Bylinky má pre nich pripravených ešte veľa ďalších voňavých dobrodružstiev. A možno, deti, aj vy máte doma v kvetináči nejakú bylinku. Skúste si k nej s pomocou rodičov privoňať. Čo vám jej vôňa pripomína?