Na slnkom zaliatej lúke to bzučalo a šumelo životom. Motýle tancovali nad kvetmi, včielky usilovne zbierali peľ a svrčky vyludzovali svoju letnú pieseň. Uprostred tohto veselého hemženia sedel zajac Rýchlik a pyšne si hladil dlhé uši. Bol najrýchlejším bežcom v celom lese a rád to dával všetkým najavo.
„Kto sa so mnou staví, že prebehnem k potoku a späť, kým lienka prejde po tomto liste?“ chválil sa a pobehoval v kruhoch tak rýchlo, až sa za ním víril prach.
Zvieratká sa len usmievali. Poznali Rýchlika a jeho rýchle nohy. Vtom si zajac všimol korytnačku Tinku, ktorá si pomaličky, s rozvahou, odhryzávala z chutného ďatelinového lístka. Tinka bola pokojná a trpezlivá, nikam sa neponáhľala.
„Tinka! Spomalené tornádo!“ zasmial sa Rýchlik. „Čo keby sme si dali preteky? Odtiaľto až po starý dub na konci lúky!“
Veverička Hryzka, ktorá lúskala oriešok na blízkom konári, sa zachichotala. „To nie je spravodlivé, Rýchlik! Veď Tinka je pomalá a ty si rýchly ako blesk!“
„Ale ja budem férový!“ vyhlásil zajac a dôležito si odkašľal. „Dám jej obrovský náskok. Tinka, len sa rozbehni. Ja počkám, kým prejdeš až k tomu veľkému červenému maku tam v diaľke. Až potom vyštartujem ja. Čo povieš?“
Tinka pomaly dojedla svoj lístok, rozvážne sa pozrela na Rýchlika, potom na dub v diaľke a pokojne prikývla. „Dobre, Rýchlik. Skúsme to.“
Prekvapený jej súhlasom, Rýchlik sa usadil do trávy a s posmešným úsmevom sledoval, ako sa Tinka dala do pohybu. Krôčik za krôčikom, pomaličky, ale vytrvalo, postupovala vpred. Trvalo jej to dlho, ale nakoniec sa naozaj dostala až k červenému maku. Sova Heda, múdra pozorovateľka všetkého diania, zahúkala zo svojho konára: „Tinka je pri maku! Rýchlik, teraz si na rade ty!“
Zajac sa zasmial, natiahol si svaly a povedal: „Sledujte tú rýchlosť!“
Hop!
Ani sa nik nenazdal a Rýchlik bol presne na mieste, kde sa pred chvíľou leskol červený mak. Zastal a víťazoslávne sa rozhliadol. Ale čo to? Tinka tam nebola. Nachádzala sa o malý kúsok ďalej, pri skupinke bielych margarétok.
„Zvláštne,“ zamrmlal si Rýchlik. „Ale nevadí, to je len kúsok.“ A urobil ďalší, menší skok. Frnk! V okamihu bol pri margarétkach. Znovu sa obzrel, pripravený Tinku predbehnúť. No korytnačka bola opäť o malilinký kúsoček pred ním, práve prechádzala popri hladkom bielom kamienku.
„To snáď nie je pravda!“ začal byť Rýchlik nervózny. Srdce mu búšilo a uši mu nervózne poskakovali. „Ako to robí? Vždy keď dobehnem tam, kde bola, ona je už inde!“
Zhlboka sa nadýchol. „Teraz ju už určite dobehnem!“ A urobil rýchly skok ku kamienku. Keď tam dopadol, Tinka už liezla cez hrubý korienok, ktorý vyčnieval zo zeme. Bola len o kúsok vpredu, ale stále vpredu.
Rýchlik začal zúfalo skákať. Hop! Pristál pri korienku. Tinka bola pri stebielku vysokej trávy. Hop! Pristál pri stebielku. Tinka bola pri spadnutom žltom liste. Hop! Pristál pri liste. Tinka práve preliezala cez prázdnu slimačiu ulitku.
Vzdialenosť medzi nimi sa neustále zmenšovala, no Tinka bola stále vpredu. Z veľkého náskoku sa stal malý, z malého ešte menší, až bol taký drobný ako lienkina bodka. Ale stále tam bol!
„Ja sa zbláznim! Ja ju nikdy, nikdy, nikdy nedobehnem!“ zakričal Rýchlik frustrovane a sadol si na zem. Zhlboka dýchal a zmätene krútil hlavou. Všetky zvieratká stíchli a prekvapene sledovali najrýchlejšieho bežca, ktorý nedokázal dobehnúť najpomalšiu korytnačku.
Vtom z konára potichu zletela sova Heda a pristála vedľa neho. Uprela na neho svoje veľké, múdre oči. „Prečo si taký smutný, Rýchlik?“ spýtala sa jemným hlasom.
„Pretože je to začarované!“ vyhŕkol zajac. „Vždy, keď prídem na miesto, kde bola Tinka, potrebuje na to nejaký čas. A za ten čas sa ona, aj keď len o kúsok, posunie ďalej! A potom musím dobehnúť ten nový kúsok, a ona sa zase posunie! Je to nekonečné! Tie kúsky sú stále menšie a menšie, ale nikdy nezmiznú! Ja ju nikdy nedokážem predbehnúť!“
Sova Heda sa usmiala. „Premýšľaš o tom veľmi zaujímavo, Rýchlik. A máš vlastne pravdu. Ten kúsok cesty, ktorý ti vždy chýba, sa dá deliť na stále menšie a menšie časti. Donekonečna.“
Zobrala paličku a do prachu na ceste nakreslila dlhú čiaru. „Pozri. Toto je cesta. Tu na začiatku si bol ty.“ Označila jeden koniec. „A tu bol Tinkin náskok pri maku.“ Označila miesto ďaleko pred ním.
„Tvoj prvý skok ťa dostal až sem,“ ukázala na miesto maku. „Ale kým si skákal, Tinka prešla maličký kúsok, až sem.“ Nakreslila malú značku kúsok za makom. „Potom si skočil k tej novej značke,“ pokračovala Heda a posunula paličku. „A za ten čas prešla Tinka ešte menší kúsoček, až sem.“ Urobila ďalšiu, ešte bližšiu značku.
Rýchlik sa pozrel na čiary v prachu. Vyzeralo to, akoby sa značky k sebe približovali, ale nikdy sa úplne nespojili. „Vidíš? Presne toto sa deje! Vždy je tam medzera!“
„Áno, v našom premýšľaní a kreslení je tam vždy medzera, ktorú môžeme ďalej deliť a zmenšovať,“ súhlasila Heda. „Môžeme ju deliť na polovicu, a potom zase na polovicu, a znova, a znova, až by bola tenšia ako vlas. Ale teraz sa postav a pozri sa na Tinku.“
Rýchlik sa postavil. Tinka bola už len pár krokov pred ním a pomaly, ale isto sa blížila k cieľu, k starému dubu.
„Tvoje nohy nie sú ako palička v prachu, Rýchlik,“ povedala Heda. „Ty nerozmýšľaš o prekonávaní polovice vzdialenosti a potom ďalšej polovice. Ty urobíš jeden poriadny skok. Tvoj jeden jediný skok je dosť silný a dlhý na to, aby preskočil všetky tie nekonečne malé kúsočky naraz.“
Rýchlikovi sa v očiach zalesklo. Pozrel sa na svoje silné zadné nohy, potom na Tinku a napokon na dub. Zrazu všetko pochopil. Nebola to mágia. Bol to len iný spôsob, ako sa pozerať na cestu.
„Ja... ja už rozumiem!“ vyhŕkol nadšene. „Tie kúsky sú také maličké, že ich môj ďalší skok jednoducho preletí! Všetky naraz!“
Už sa necítil frustrovane, ale múdro. Zhlboka sa nadýchol, usmial sa na Hedu a potom sa pozrel smerom k cieľu. Tentoraz nemyslel na to, kde Tinka bola, ale kam smeruje. Videl pred sebou nielen ju, ale aj cestu za ňou.
S jedným mocným, elegantným a premysleným skokom sa odrazil. Preletel vzduchom ponad posledný kúsok cesty, ktorý ho delil od Tinky, a jemne dopadol presne vedľa nej, len meter pred cieľovou čiarou pod starým dubom.
Nezaprášil okolo seba, ani sa nechválil. Zastal a čakal. Tinka k nemu pomaly prišla, zdvihla hlavu a usmiala sa svojím pokojným úsmevom. „Vidím, že si na to prišiel.“
„Prišiel,“ prikývol Rýchlik a cítil sa oveľa lepšie, ako keby ju len bezhlavo predbehol hneď na začiatku. „Ďakujem ti, Tinka. Dnes si ma naučila, že cesta sa dá nielen prebehnúť, ale sa o nej dá aj premýšľať. A to je niekedy oveľa zaujímavejšie.“
Potom sa pozrel na cieľovú čiaru a povedal: „Čo keby sme tam prišli spolu?“ Tinka s radosťou súhlasila. A tak, bok po boku, rýchly zajac a pomalá korytnačka spoločne prekročili cieľovú čiaru. Nevyhral nikto a predsa vyhrali obaja. Získali niečo cennejšie ako pohár – nové priateľstvo a zábavnú myšlienku, o ktorej mohli premýšľať celú cestu naspäť. A Rýchlik sa už nikdy nikomu nesmial, že je pomalý. Pretože pochopil, že aj ten najmenší krôčik je dôležitou súčasťou každej, aj tej najdlhšej cesty.