Malý zajačik Uško sedel na mäkkom machu pri brehu priezračného potoka. Slniečko mu hrialo kožuštek a včielky bzučali okolo púpav. Uško si však nič z toho nevšímal. S veľkými očami a pokrčeným nosom pozeral do vody. Plávala tam jeho kamarátka, malá rybka Pĺutvička, a veselo sa preháňala medzi kamienkami.
Uško sa zhlboka nadýchol, zadržal dych a počítal. Jeden, dva, tri... a pri štyroch musel hlasno vydýchnuť. Skúsil to znova. Zadržal dych tak silno, až mu sčerveneli uši. Jeden, dva, tri, štyri, päť... a prsk! Vydýchol ešte rýchlejšie ako predtým.
Pĺutvička si všimla jeho zvláštne správanie, vyplávala k hladine a jej malé ústa urobili tichú bublinku. „Čo to robíš, Uško? Vyzeráš ako balón, ktorý sa chystá prasknúť."
„Snažím sa dýchať ako ty," posťažoval sa zajačik. „Ale nejde mi to. Ako to, že ty môžeš byť pod vodou stále a ja vydržím len chvíľočku? Nebojíš sa, že sa utopíš?"
Pĺutvička sa zasmiala, až sa jej trblietavé šupinky zaleskli. „Ale ja sa predsa neutopím. Ja pod vodou dýcham."
Uško nechápavo pokrútil hlavou. „Ale ako? Veď nemáš nos ako ja. A keby som sa ja pokúsil nadýchnuť pod vodou, nabral by som si plné ústa vody a začal by som kašľať."
„To je pravda," prikývla Pĺutvička. „Ty máš nos a pľúca na dýchanie vzduchu. Ale ja mám niečo iné. Niečo špeciálne. Chceš to vidieť?"
„Áno, prosím!" vyhŕkol zvedavý Uško a naklonil sa ešte bližšie k vode.
Pĺutvička priplávala celkom ku kraju. „Pozri sa mi na líca. Vidíš tie malé, pohyblivé prikrývky? Vyzerajú trochu ako dvierka."
Uško zaškúlil. „Vidím! Hýbu sa! Otvárajú sa a zatvárajú."
„Presne tak," povedala Pĺutvička hrdo. „A pod tými dvierkami mám schované svoje tajomstvo. Volá sa to žiabre." Opatrne nadvihla jednu prikrývku a Uško zazrel niečo úžasné. Pod ňou boli uložené jemné, červené vejáriky, ktoré vyzerali ako maličké pierka usporiadané v rade za sebou.
„Jéj! To je pekné!" zašepkal Uško. „Vyzerá to ako červený hrebienok."
„A tieto moje žiabre sú veľmi šikovné," pokračovala rybka. „Vieš, Uško, aj vo vode je vzduch, ktorý potrebujeme na dýchanie. Volá sa kyslík. Nie je ho vidieť, lebo je rozpustený, ako keď tvoja maminka rozpustí cukor v čaji. Nevidíš ho, ale vieš, že tam je."
Uško vážne prikývol. To dávalo zmysel.
„Keď otvorím ústa, naberiem do nich vodu," vysvetľovala Pĺutvička a názorne to predviedla. „Potom tú vodu pretlačím cez tieto moje červené vejáriky. A tie sú ako malé, husté sitká. Voda cez ne pretečie von, ale všetky drobné, neviditeľné guľôčky kyslíka sa na nich zachytia."
„Ako sitko na cestoviny?" spýtal sa Uško. „Keď maminka varí, voda odtečie a cestoviny ostanú v sitku!"
„Presne tak!" potešila sa Pĺutvička. „Moje žiabre si z vody vylovia kyslík. A potom je tu ešte jedna vec. Keď dýchame, naše telo vytvára plyn, ktorý už nepotrebuje. Ty ho vydýchneš nosom von. Ja ho zase odovzdám vode, ktorá preteká cez žiabre, a tá ho odnesie preč."
Uško potichu sledoval, ako Pĺutvička pomaly otvára a zatvára ústa a ako sa jej malé „dvierka" na lícach rytmicky pohybujú. Už tomu rozumel! Pĺutvička vlastne neustále „preosieva" vodu, aby si z nej vzala to, čo potrebuje na život.
„Takže ty máš žiabre a ja mám pľúca," zhrnul si to Uško. „A obaja potrebujeme kyslík, len si ho berieme z iného miesta. Ty z vody a ja zo vzduchu."
„Si veľmi múdry zajačik," pochválila ho Pĺutvička. „Každý z nás je prispôsobený na to, kde žije. Ja by som neprežila na tvojej lúke a ty by si neprežil v mojom potoku."
Uško sa usmial. „Už sa nebudem pokúšať zadržiavať dych. Radšej budem skákať po lúke a dýchať z plných pľúc. A ty si plávaj a dýchaj svojimi úžasnými vejárikmi."
„Čo poviete, deti? Skúsime si s rodičmi urobiť malý pokus?" zašepkal Uško smerom k vám. „Vezmite si papierový filter na kávu, to bude ako naše sitko. Nasypte doň trochu piesku alebo zeminy a potom ho pomaly prelejte vodou. Uvidíte, ako voda pretečie, ale piesok ostane dnu. Presne tak nejako fungujú aj žiabre rybky Pĺutvičky, len nelovia piesok, ale neviditeľný kyslík."
Zajačik Uško zamával Pĺutvičke labkou a odhopkal k lesu. Bol veľmi rád, že sa naučil niečo nové. Odteraz sa už nikdy nebude čudovať, prečo sa rybky neutopia. Vie, že majú svoje vlastné, malé podvodné kúzlo.
A čo vy? Skúsite sa nabudúce pri jazierku alebo potoku pozorne pozrieť, či uvidíte rybke na lícach tie jej malé, šikovné dvierka, ktoré sa stále hýbu?