Sofia sa pohrávala s pieskom medzi prstami, sledujúc, ako jej jemné zrnká unikajú cez štrbiny. Popoludňajšie slnko sa pomaly nakláňalo k horizontu, vyfarbujúc oblohu do odtieňov oranžovej a ružovej. Vedľa nej ležala Petra, s tmavými vlasmi rozloženými na plážovom uteráku, s knihou nadvihnutou proti slnku.
"Nemyslíš, že je čas na drink?" spýtala sa Sofia, jemne štuchajúc Petru do ramena. "Začínam mať smäd a slnko čoskoro zapadne."
Petra spustila knihu a pozrela na Sofiu, s úsmevom, ktorý Sofia posledné dni poznala až príliš dobre. Bol to úsmev, ktorý rozpaľoval niečo hlboko v jej vnútri.
"Dobrý nápad," zašepkala Petra a naklonila sa bližšie. "Ale prvé kolo je na teba, keďže si ma vytrhla z veľmi zaujímavej kapitoly."
Sofia sa zasmiala. "Dohoda." Pomaly sa zdvihla a oprášila si piesok z nôh. "To isté ako včera?"
"Možno niečo silnejšie. Cítim sa dnes... dobrodružne," odpovedala Petra s pohľadom, ktorý prezrádzal viac ako jej slová.
Ich dovolenka sa chýlila ku koncu. Šesť dní na malebnom pobreží, ďaleko od rušného mesta a každodenných povinností. Šesť dní objavovania nielen okolitej krajiny, ale aj seba navzájom. Sofia sa otočila a vydala sa k baru, cítiac Petrin pohľad na svojich bedrách.
Keď sa vrátila s dvoma kokteilmi, slnko už takmer zapadlo. Petra medzičasom založila malý ohník v jednom z ohniskových kruhov rozmiestnených po pláži. Táto časť pobrežia bola menej navštevovaná, čo im poskytovalo príjemné súkromie.
"Nádherný západ slnka," poznamenala Sofia, keď podávala Petre jej drink.
"Áno, presne ako ty," odpovedala Petra, jej hlas hlbší a mäkší než zvyčajne.
Sadli si vedľa seba na deky rozložené okolo ohňa, dosť blízko, aby sa ich ramená dotýkali. Sofia cítila, ako jej srdce bije rýchlejšie. Po týždni spolu by si myslela, že nervozita pominula, ale stále tam bola – to príjemné chvenie, kedykoľvek bola Petra príliš blízko.
"Ahoj, dámy! Môžem sa pridať?"
Hlboký mužský hlas prerušil ich myšlienky. Sofia vzhliadla a zbadala Marka, ktorého spoznali prvý deň ich pobytu. Bol to miestny sprievodca a príležitostný barman, s úprimným úsmevom a prirodzeným šarmom.
"Samozrejme," odpovedala Petra, posúvajúc sa, aby mu urobila miesto na deke. "Práve sme začali."
Marko sa usadil, položiac fľašu domáceho vína a tri poháre. "Myslel som, že by ste ocenili niečo špeciálne na váš posledný večer."
Sofia pocítila zvláštne vzrušenie. Marko bol príjemný spoločník a v posledných dňoch sa s ním stretávali pravidelne. Vedela, že aj Petra k nemu cíti sympatie, a spolu sa občas rozprávali o možnostiach... ale doteraz to boli len rozhovory.
Marko nalial víno a podal im poháre. "Na spomienky," zašepkal, jeho oči sa stretli najprv so Sofiinými, potom s Petrinými. "Na spomienky, ktoré ešte len vytvoríme."
"Na spomienky," zopakovali obe, odpíjajúc z vína, ktoré bolo sladké a korenisté zároveň.
Ohník praskal, víno tieklo a rozhovor plynul prirodzene. Marko rozprával o miestnych legendách, o mori a jeho tajomstvách. Sofia sa smiala na jeho vtipoch, Petra sa nakláňala bližšie, aby lepšie počula. A s každým pohárikom vína sa vzdialenosti medzi nimi zmenšovali.
"Vždy som si myslel, že najkrajšie na mori je, ako odhaľuje pravdu," povedal Marko, hladiac prstami po okraji pohára. "Tu, pri vlnách a pod hviezdami, človek nemôže skrývať, kým naozaj je."
"A kto sme my podľa teba?" spýtala sa Sofia, jej hlas jemný, takmer vyzývavý.
Marko sa na ňu pozrel, jeho tmavé oči zachytávali odraz ohňa. "Ste ako more samo. Hlboké, tajomné... a neskutočne krásne."
Petra sa zasmiala, ale bol to ten druh smiechu, ktorý maskuje nervozitu. "To hovoríš všetkým turistkám?"
"Len tým, ktoré ma fascinujú," odpovedal úprimne, a potom sa naklonil k Petre, jeho tvár len centimetre od jej. "A vy dve ma fascinujete od chvíle, keď som vás prvýkrát uvidel."
Vzduch medzi nimi zhustol napätím a očakávaním. Sofia cítila, ako jej srdce prudko bije, sledujúc Petru a Marka, ich blízkosť, ich napätie.
Petra sa prvá odhodlala. Prekonala tú malú vzdialenosť a jemne sa dotkla Markových pier svojimi. Bol to letmý, skúmavý bozk, ale Sofia cítila, ako sa jej dych zrýchľuje pri pohľade na nich.
Marko sa odtiahol, jeho oči teraz hľadali Sofiine, ako keby žiadal o povolenie. Miesto slovnej odpovede sa Sofia naklonila dopredu a spojila svoje pery s jeho. Jeho bozk bol iný – vášnivejší, smelší. Keď sa odtiahla, jej pohľad sa stretol s Petriným, plným horúceho očakávania.
"Poďme ku mne," zašepkal Marko, berúc obe za ruky. "Môj domček je hneď za dunami."
Sofia a Petra si vymenili pohľady plné nevypovedaných túžob a pochopenia. Boli na dovolenke, ďaleko od všetkého známeho, so mužom, ktorý ich priťahoval rovnako, ako one jeho.
"Áno," odpovedala Sofia za obe, cítiac, ako sa jej srdce rozochvieva vzrušením.
Kráčali po pláži, ruka v ruke, nechávajúc za sebou stopy v piesku, ktoré ráno zmyje príliv. Pred nimi čakala noc plná objavovania, nehy a vášne – noc, ktorá bude patriť len im.
Markov domček bol skromný, ale útulný, s verandou obrátenou k moru. Vnútri boli steny ozdobené drevenými soškami a mušľami, a z otvoreného okna bolo počuť šumenie vĺn.
"Dajte si pohodlie," ponúkol Marko, zapaľujúc niekoľko sviečok rozmiestnených po miestnosti. Ich mäkké svetlo vytváralo intímnu atmosféru.
Sofia si sadla na pohovku, Petra hneď vedľa nej, ich stehná sa dotýkali. Marko sa k nim pripojil s ďalšou fľašou vína.
"Nemusíme sa ponáhľať," povedal jemne, keď podával poháre. "Máme celú noc."
Sofia sa pozrela na Petru, vidiac v jej očiach túžbu zmiešanú s nežnosťou. Pomaly zdvihla ruku a pohladila Petru po líci, sledujúc, ako sa jej oči zatvárajú pod dotykom. Naklonila sa a pobozkala ju, jemne najprv, potom s narastajúcou vášňou, vediac, že ich Marko sleduje, a toto vedomie ju vzrušovalo ešte viac.
Keď sa odtiahla, Petrine oči žiarili túžbou. Marko sa presunul bližšie, jeho ruka jemne hladila Sofiin chrbát. "Ste obe neuveriteľné," zašepkal, keď sa naklonil, aby pobozkal Sofiino rameno.
Noc sa rozvíjala v súhre troch tiel, v dokonalej harmónii túžby a rešpektu. Každý dotyk, každý bozk bol objavovaním nových území, novej rozkoše. Sofia cítila Petrine nežné ruky, Markove silné ramená, ich spoločný dych a bijúce srdcia.
V istom momente Sofia ležala na chrbte, s Petrou sklonenú nad ňou, bozkávajúc jej krk, zatiaľ čo Marko ich obklopoval svojou prítomnosťou, jeho ruky nachádzali miesta potešenia, o ktorých ani nevedela, že existujú.
Vonku sa vlny trieštili o pláž, podobne ako vlny rozkoše, ktoré prechádzali ich telami. Prichádzali a odchádzali, silneli a slabli, ale nikdy celkom neustali, podobne ako večný rytmus mora.
Keď sa nakoniec unavení, ale spokojní, zaborili do Markovej postele, Sofia sa nemohla ubrániť myšlienke, že táto noc bola dokonalým vyvrcholením ich dovolenky. Petrina hlava spočívala na jej hrudi, Markova ruka ich obe objímala, a vonku more šumelo svoju večnú pieseň.
"Na spomienky," zašepkala Sofia, keď zatvárajúc oči, nechala sa unášať spánkom, s vedomím, že zajtra sa vrátia do reality, ale túto noc, túto dokonalosť, si ponesú so sebou navždy.