V jednom kúte slnečnej záhrady, hneď za kríkom plným červených ríbezlí, stálo veselé drevené kompostovisko. Nebolo to len tak hocijaké miesto. Bol to domov pre zvedavú dážďovku Elku a jej tisíce neviditeľných, no nesmierne usilovných kamarátov, ktorým nikto nepovedal inak ako Baktérie Pomocníčky.
Jedného dňa sa s buchotom otvorilo veko kompostoviska a dnu dopadol malý, smutný ohryzok z jablka. Zosunul sa na kopu vlhkých listov a potichu vzlykal.
Elka, ktorá si práve razila novú chodbičku, začula tiché fňukanie. Zvedavo vystrčila svoj ružový noštek.
„Haló? Kto plače v našom kráľovstve premien?“ spýtala sa milo.
Ohryzok sa preľakol. „Kto to hovorí? Veď toto je len kopa smetí! Čoskoro zo mňa bude iba škaredé blato a ja navždy zmiznem!“
Elka sa usmiala. „Ale kdeže, kamarát! Nič tu nezmizne. Iba sa to zmení na niečo úžasné. Volám sa Elka a toto nie je kopa smetí, ale naša dielňa zázrakov.“
„Dielňa zázrakov?“ odfrkol si ohryzok.
„Ukážem ti,“ povedala Elka. „Cítiš to teplo? To sú moji kamaráti, Baktérie Pomocníčky. Sú také maličké, že ich nevidíš, ale je ich tu viac ako hviezd na nebi. Práve teraz usilovne pracujú. Sú ako malí kuchári, ktorí rozoberajú všetko staré na tie najmenšie kúsky. A z tých kúskov potom vznikne niečo nové.“
„A čo robíš ty?“ spýtal sa ohryzok.
„Ja som hlavná miešačka a prevzdušňovačka!“ zasmiala sa Elka. „Tvorím všade chodbičky, aby mali moji kamaráti dostatok vzduchu na prácu.“
Prešlo niekoľko dní. Ohryzok si všimol, že už nie je taký pevný. Jeho biela dužina zmäkla a stmavla. Elka ho upokojila: „To je v poriadku! To znamená, že sa začínaš meniť. Dávaš silu našim Pomocníčkam pracovať rýchlejšie.“
Jedného dňa vidlica záhradníka všetko poprehadzovala. Ohryzok sa zrazu ocitol hlboko na dne, kde bola tma a ešte väčšie teplo. Okolo neho už neboli žiadne rozoznateľné šupky ani listy. Všetko sa spojilo do tmavej, voňavej hmoty, ktorá páchla ako čerstvá zemina po daždi.
„Kde som?“ spýtal sa prekvapene.
„Vitaj v cieli nášho dobrodružstva!“ zašepkala Elka. „Toto je ten zázrak. Toto je kompost! Najvýživnejšia a najlepšia zemina pre celú záhradu.“
Ohryzok, z ktorého už bol len malý, tmavý kúsok plný živín, sa rozhliadol. Pochopil. Nezmizol. Stal sa súčasťou niečoho väčšieho.
O pár dní neskôr prišla pani záhradníčka s malou dcérkou. Nabrali plnú lopatku tmavej, bohatej zeminy a odniesli ju k malému kvetináču, v ktorom rástla jediná, trochu smutná slnečnica. Opatrne prisypali kompost ku korienkom.
„Čo sa bude diať teraz?“ spýtal sa ohryzok, ktorého hlas bol už len tichým šepotom zeme.
„Teraz sa začína druhé dejstvo nášho zázraku,“ povedala Elka. „Teraz odovzdáš všetku svoju silu tejto kvetine. Pomôžeš jej rásť.“
A naozaj. O týždeň slnečnica vystrela svoj stonku, jej listy boli sýtozelené a v strede sa začal tvoriť veľký, žiarivý kvet.
„Vidíš?“ povedala Elka pyšne. „Nezmizol si. Si tu. Si v tej žltej farbe, v sile stonky, v kráse kvetu. Vďaka tebe sa na ňu usmievajú deti a priletia na ňu včely. Len si sa zmenil na niečo nové a ešte krajšie.“
A tak sa v malom kompostovisku každý deň dejú veľké zázraky. A možno aj vo vašej záhrade práve teraz čaká nejaký osamelý ohryzok na svoje najväčšie dobrodružstvo, aby zistil, že koniec niečoho je často len začiatkom niečoho oveľa, oveľa krajšieho.