Bol krásny jarný deň a malé žlté kuriatko Peržinko sa vybralo na potulky po dvore. Slnko príjemne hrialo, vtáčiky veselo štebotali a všade naokolo rozkvitali prvé jarné kvety. Peržinko bol veľmi zvedavé kuriatko, ktoré chcelo rozumieť všetkému, čo sa okolo neho dialo.
Pri prechádzke po dvore si Peržinko všimlo kaluž vody, ktorá zostala po rannom daždi. Zastavilo sa pri nej a pozorne sa do nej zadívalo. Voda v kaluži bola úplne čistá a priehľadná. Peržinko v nej videlo svoj vlastný odraz.
„Jéj, to som ja!" zvolalo nadšene, keď uvidelo svoj žltý zobáčik a lesklé očká.
O chvíľu neskôr pribehol k Peržinkovi jeho kamarát prasiatko Kvíko. Veselo sa zabehlo rovno do kaluže a začalo v nej šťastne špliechať nožičkami.
„Pozri, aká je to zábava!" kričalo Kvíko.
Peržinko chcelo niečo povedať, ale vtom si všimlo, že sa s kalužou niečo stalo. Voda, ktorá bola pred chvíľou krásne priehľadná, sa zrazu zakalila. Namiesto jasného odrazu teraz videlo len mútnu, hnedú tekutinu.
„Prečo už nevidím svoj odraz?" spýtalo sa kuriatko prekvapene.
Prasiatko Kvíko prestalo špliechať a pozrelo sa na kaluž.
„Hmm, neviem," pokrčilo plieckami. „Možno sa schoval."
Ale Peržinko vedelo, že odraz sa predsa nemôže len tak schovať. Muselo to mať nejaký dôvod. A keďže bolo veľmi zvedavé, rozhodlo sa zistiť, čo sa s vodou stalo.
„Idem sa spýtať múdrej sliepočky Kotkodáky," oznámilo Kvíkovi. „Ona určite bude vedieť, prečo je voda niekedy priehľadná a inokedy kalná."
Peržinko sa rozbehlo cez dvor k veľkému kurníku, kde práve múdra sliepočka Kotkodáka učila ostatné kurence, ako správne hrabať v zemi, aby našli chutné červíky.
„Dobrý deň, teta Kotkodáka," pozdravilo slušne Peržinko. „Prepáčte, že vyrušujem, ale mám dôležitú otázku."
Sliepočka Kotkodáka sa usmala. Mala rada zvedavé kurence.
„Počúvam ťa, Peržinko," povedala láskavo.
„Prečo je voda niekedy priehľadná, takže v nej vidím svoj odraz, a inokedy kalná, takže v nej nevidím vôbec nič?" spýtalo sa kuriatko.
Kotkodáka chvíľu premýšľala a potom povedala: „To je výborná otázka, Peržinko! Poď so mnou, urobíme malý pokus, aby si to pochopilo."
Kotkodáka vzala Peržinka k dvom pohárikom s vodou, ktoré mala pripravené na učenie kurencov o pití. Do jedného z nich nasypala trochu piesku.
„Pozri sa teraz na oba poháre," povedala Kotkodáka.
Peržinko sa pozrelo. Prvý pohár mal vodu číru a priehľadnú. V druhom bola voda zakalená od piesku.
„Vidíš ten rozdiel?" spýtala sa Kotkodáka. „Čistá voda je priehľadná, pretože v nej nie sú žiadne drobné čiastočky. Svetlo cez ňu môže voľne prechádzať a preto vidíš, čo je za ňou alebo svoj odraz na hladine."
Peržinko pozorne počúvalo a prikyvovalo.
„A v tom druhom pohári?" spýtalo sa.
„V tom druhom pohári je voda zakalená, pretože sú v nej malé čiastočky piesku, ktoré plávajú vo vode. Tieto čiastočky bránia svetlu, aby voľne prechádzalo. Svetlo sa od nich odráža rôznymi smermi a preto nemôžeš vidieť cez vodu," vysvetlila Kotkodáka.
„Aha!" zvolalo Peržinko nadšene. „Tak preto bola voda v kaluži najprv priehľadná a potom, keď v nej Kvíko začal špliechať nožičkami, sa zakalila!"
„Presne tak," prikývla Kotkodáka. „Kvíko svojimi kopýtkami rozvíril čiastočky hliny a piesku, ktoré boli na dne kaluže. Tie sa dostali do vody a zrazu bránili svetlu prechádzať priamo."
Peržinko sa zamyslelo. „A čo sa stane potom? Zostane voda kalná navždy?"
Kotkodáka sa usmiala. „To je tiež dobrá otázka. Poďme sa spolu pozrieť, čo sa stane s naším kalným pohárom, keď ho necháme chvíľu stáť."
Položila pohár na rovné miesto a povedala: „Teraz budeme pozorovať. Čo myslíš, že sa stane?"
Peržinko pozorne sledovalo pohár s kalnou vodou. Po chvíli si všimlo, že piesok v pohári začal pomaly klesať na dno.
„Pozri! Piesok padá dole!" zvolalo prekvapene.
„Áno," prikývla Kotkodáka. „Keď vodu necháme v pokoji, ťažšie čiastočky ako piesok alebo hlina pomaly klesnú na dno. Tomuto javu hovoríme usadzovanie alebo sedimentácia. Časom sa voda znova vyčistí a bude priehľadná, pretože všetky čiastočky, ktoré ju robili kalnou, sa usadia na dne."
Peržinko bolo nadšené. „Takže aj naša kaluž na dvore bude znova priehľadná, keď ju necháme v pokoji?"
„Presne tak," potvrdila Kotkodáka. „Ak do nej nikto nebude špliechať, čiastočky hliny sa usadia na dne a voda sa znova vyjasní. Chceš si to ísť overiť?"
Peržinko nadšene prikývlo a rozbehlo sa späť ku kaluži. Cestou stretlo prasiatko Kvíka, ktoré sa už dávno presunulo inam a teraz sa váľalo v blate pri plote.
„Kvíko, Kvíko! Poď so mnou!" volalo Peržinko. „Chcem ti ukázať niečo úžasné!"
Kvíko sa neochotne zdvihlo z príjemného blata. „Čo také dôležité si objavilo?"
„Uvidíš!" povedalo tajomne kuriatko.
Keď prišli ku kaluži, Peržinko ukázalo na vodu. „Pozri!"
Kaluž, ktorá bola pred časom úplne kalná od Kvíkovho špliechania, bola teraz opäť takmer priehľadná. Na dne bola vrstva usadeného bahna, ale voda nad ňou bola čistá.
„Vidíš to?" vysvetľovalo nadšene Peržinko. „Voda je znova priehľadná, pretože všetky čiastočky hliny sa usadili na dne. Teta Kotkodáka mi vysvetlila, že to sa volá sedimentácia!"
Kvíko sa pozorne zadívalo na kaluž. „Hmm, to je naozaj zaujímavé. Takže keď som v nej špliechalo, rozvírilo som bahno zo dna a voda sa zakalila. A keď som prestalo a nechalo vodu v pokoji, bahno sa znova usadilo a voda sa vyčistila?"
„Presne tak!" prikývlo Peržinko nadšene.
„A ako dlho to trvá, kým sa voda vyčistí?" zaujímalo sa Kvíko.
„To závisí od toho, aké veľké čiastočky sú vo vode," ozvala sa Kotkodáka, ktorá ich medzitým dohonila. „Väčšie a ťažšie čiastočky ako piesok sa usadia rýchlejšie. Menšie a ľahšie čiastočky ako jemné bahno potrebujú viac času."
„A existuje spôsob, ako vodu vyčistiť rýchlejšie?" spýtalo sa Peržinko.
Kotkodáka prikývla. „Áno, ľudia používajú rôzne spôsoby. Napríklad filtre, cez ktoré voda preteká a tie zachytia nečistoty. Alebo pridávajú do vody látky, ktoré spôsobia, že malé čiastočky sa zlepia do väčších a rýchlejšie klesnú na dno."
Peržinko a Kvíko fascinovane počúvali.
„Môžeme si urobiť vlastný filter?" spýtalo sa Peržinko nadšene.
„Samozrejme," usmiala sa Kotkodáka. „Poďme do kurníka a ukážem vám, ako na to."
V kurníku Kotkodáka vzala prázdnu plastovú fľašu, odstrihla jej dno a obrátila ju hore nohami. Potom do hrdla vložila kúsok čistej bavlny.
„Toto je náš jednoduchý filter," vysvetlila. „Najprv dáme na dno bavlnu, potom pridáme vrstvu piesku a nakoniec vrstvu drobných kamienkov."
Peržinko a Kvíko jej pomáhali vrstviť materiály do fľaše. Keď bol filter hotový, Kotkodáka poslala Kvíka, aby prinieslo trochu kalnej vody z kaluže.
„Teraz budeme pozorovať, čo sa stane, keď kalnú vodu prelejeme cez náš filter," povedala Kotkodáka a pomaly nalievala vodu do fľaše.
Peržinko aj Kvíko s úžasom sledovali, ako špinavá, kalná voda pomaly pretekala cez vrstvy kamienkov, piesku a bavlny, až nakoniec z hrdla fľaše vykvapkávala takmer čistá voda.
„To je zázrak!" zvolalo Peržinko.
„Nie je to zázrak, je to veda," usmiala sa Kotkodáka. „Každá vrstva v našom filtri zachytáva rôzne veľké nečistoty. Najprv kamienky zastavia väčšie kúsky, potom piesok zachytí menšie čiastočky a nakoniec bavlna uloví aj tie najjemnejšie nečistoty."
„A takto si ľudia čistia vodu na pitie?" spýtalo sa Kvíko.
„Áno, ale ich filtre sú omnoho zložitejšie a účinnejšie," vysvetlila Kotkodáka. „V čističkách vody používajú rôzne technológie, aby sa uistili, že voda je úplne bezpečná a čistá."
Peržinko sa zamyslelo. „Takže keď vidím kalnú vodu, viem, že v nej plávajú malé čiastočky, ktoré bránia svetlu prechádzať. A keď vidím čistú vodu, viem, že v nej nie sú žiadne také čiastočky. Je to tak?"
„Presne tak, Peržinko," prikývla Kotkodáka. „Si veľmi šikovné kuriatko!"
„A prečo je dôležité mať čistú vodu?" spýtalo sa zrazu Kvíko. „Mne sa celkom páči špliechať sa v kalnej vode a váľať sa v blate."
Kotkodáka sa usmiala. „Pre teba, Kvíko, môže byť zábavné váľať sa v blate. Ale pre mnohé zvieratá a rastliny je čistá voda veľmi dôležitá. Ryby napríklad potrebujú čistú vodu, aby mohli dýchať svojimi žiabrami. Ak je voda príliš kalná, ich žiabre sa môžu upchať a ryby by mohli zahynúť."
„Aha," povedalo Kvíko trochu zahanbene. „To som nevedelo."
„Okrem toho," pokračovala Kotkodáka, „v čistej vode lepšie vidno, čo je pod hladinou. Predstav si, že by si bolo rybou a chcelo by si nájsť potravu alebo sa vyhnúť nepriateľovi. V kalnej vode by si nič nevidelo."
„A čo rastliny?" spýtalo sa Peržinko. „Potrebujú tiež čistú vodu?"
„Áno," prikývla Kotkodáka. „Rastliny, ktoré rastú vo vode, potrebujú svetlo na fotosyntézu – to je proces, ktorým si vyrábajú potravu. Ak je voda kalná, svetlo sa nedostane k rastlinám, ktoré rastú hlbšie pod hladinou, a tie nemôžu rásť."
Peržinko a Kvíko fascinovane počúvali. Potom Peržinko dostalo nápad.
„Mohli by sme urobiť ešte jeden pokus?" spýtalo sa nadšene.
„Aký pokus máš na mysli?" zaujímala sa Kotkodáka.
„Chcelo by som vidieť, ako rýchlo sa usadia rôzne druhy čiastočiek vo vode," vysvetlilo Peržinko. „Mohli by sme dať do vody piesok, hlinu a... možno niečo ešte jemnejšie?"
„To je vynikajúci nápad!" pochválila ho Kotkodáka. „Môžeme použiť aj trošku múky, tá je veľmi jemná."
A tak Peržinko, Kvíko a Kotkodáka pripravili tri rovnaké poháre s čistou vodou. Do prvého nasypali trochu piesku, do druhého jemnú hlinu a do tretieho štipku múky. Potom všetky tri poháre dobre premiešali lyžičkou.
„Teraz budeme pozorovať, ktorý pohár sa vyčistí najrýchlejšie," vysvetlila Kotkodáka.
Postavili poháre vedľa seba na rovný povrch a pozorne ich sledovali. Už po niekoľkých minútach si všimli, že v pohári s pieskom začali čiastočky klesať na dno pomerne rýchlo.
„Pozrite! Piesok sa už usadzuje!" zvolalo Peržinko nadšene.
Po asi desiatich minútach bol pohár s pieskom takmer úplne čistý, s peknou vrstvou piesku na dne. Pohár s hlinou bol stále dosť kalný, ale už bolo vidno, že aj tam začínajú čiastočky klesať na dno. Pohár s múkou zostával takmer rovnako zakalený ako na začiatku.
„To je zaujímavé," zamyslelo sa Kvíko. „Prečo sa piesok usadil tak rýchlo, ale múka zostáva vo vode?"
„Je to preto, že čiastočky piesku sú ťažšie a väčšie," vysvetlila Kotkodáka. „Čím je čiastočka ťažšia a väčšia, tým rýchlejšie klesá ku dnu. Čiastočky múky sú veľmi malé a ľahké, preto zostávajú vo vode plávať dlhšie."
Po hodine skontrolovali poháre znova. Pohár s pieskom bol už úplne čistý, pohár s hlinou bol oveľa čistejší, ale stále mierne zakalený. Pohár s múkou bol stále dosť mútny.
„A čo by sa stalo, keby sme do pohárov pridali trochu soli a poriadne ju rozpustili?" spýtalo sa zvedavé Peržinko. „Bola by voda kalná?"
„To je ďalšia výborná otázka," pochválila ho Kotkodáka. „Keď sa soľ úplne rozpustí vo vode, voda zostane priehľadná. To preto, že čiastočky soli sa rozpadnú na také maličké kúsky – molekuly – že ich voľným okom nevidíme a nebránia svetlu prechádzať vodou."
„Takže niektoré látky, ako napríklad soľ, sa vo vode rozpustia a voda zostane priehľadná," uvažovalo Peržinko. „A iné látky, ako piesok alebo hlina, sa nerozpustia a robia vodu kalnou, však?"
„Presne tak," prikývla Kotkodáka. „Látky, ktoré sa vo vode rozpúšťajú, voláme rozpustné. A tie, ktoré sa nerozpúšťajú, sú nerozpustné."
Peržinko sa zamyslelo. „A čo také olej? Rozpúšťa sa vo vode?"
„Vyskúšajme to!" navrhla Kotkodáka a priniesla malú fľaštičku s olejom.
Kvapla pár kvapiek oleja do pohára s čistou vodou a všetci traja pozorovali, čo sa stane.
„Pozrite!" zvolalo Peržinko. „Olej pláva na hladine a vôbec sa s vodou nemieša!"
„Áno," prikývla Kotkodáka. „Olej je nerozpustný vo vode a zároveň je ľahší než voda, preto pláva na hladine. Keď sa pozrieš cez vodu pod olejom, vidíš, že voda je stále priehľadná. To preto, že olej a voda sa navzájom nemiešajú."
„To je úžasné!" zvolalo Peržinko. „Nikdy by som si nemyslelo, že voda môže byť taká zaujímavá."
Ako tak spolu sedeli a pozorovali svoje poháre s rôznymi druhmi vody, začalo sa stmievať. Slnko pomaly zapadalo za horizont a farbilo oblohu do nádherných odtieňov oranžovej a ružovej.
„Bolo to veľmi poučné popoludnie," povedala Kotkodáka. „Ale teraz je čas vrátiť sa do kurníka na večeru a spánok."
Peržinko však stále premýšľalo o všetkom, čo sa dnes naučilo.
„Teta Kotkodáka," povedalo zamyslene, „ak je voda v potoku alebo v jazere veľmi kalná, je to zlé pre zvieratá a rastliny, ktoré tam žijú, však?"
„Áno, Peržinko, to je pravda," prikývla Kotkodáka. „Príliš kalná voda môže byť problém pre mnohé vodné organizmy."
„A čo môžeme urobiť, aby voda v prírode zostala čistá?" spýtalo sa Peržinko.
Kotkodáka sa usmiala, potešená touto otázkou. „To je veľmi dôležitá otázka. Predovšetkým by sme nemali do vody hádzať žiadne odpadky alebo vylievať škodlivé látky. Mali by sme chrániť stromy a rastliny okolo vodných tokov, pretože ich korene pomáhajú udržiavať pôdu na mieste, aby sa nezmývala do vody."
„Takže keď prší, stromy a ich korene bránia tomu, aby sa pôda dostala do vody a zakalila ju?" spýtalo sa Peržinko.
„Presne tak," prikývla Kotkodáka. „Stromy a rastliny sú ako prírodný filter, ktorý pomáha udržiavať vodu čistú."
Kvíko, ktoré doteraz pozorne počúvalo, sa zahanbene pozrelo na svoje zablatené kopýtka. „Tak to sa asi nemám váľať v blate príliš blízko potoka, však?"
Kotkodáka sa zasmiala. „Pre teba je blato prirodzené, Kvíko. Ale máš pravdu – je dobré byť ohľaduplný a nešpiniť vodu zbytočne."
Keď sa vracali do kurníka, Peržinko sa ešte raz obzrelo za kalužou, ktorá bola teraz v tme takmer neviditeľná.
„Zajtra sa prídem pozrieť, či je už voda úplne čistá," povedalo si potichu.
Na druhý deň ráno sa Peržinko zobudilo skôr ako ostatné kuriatka. Nemohlo sa dočkať, až uvidí svoju kaluž. Len čo vykuklo slnko spoza horizontu, Peržinko sa rozbehlo cez dvor.
Keď prišlo ku kaluži, prekvapene zastalo. Kaluž tam už nebola! Na jej mieste bola len mierne vlhká zem.
„Kam zmizla moja kaluž?" čudovalo sa Peržinko.
V tom momente pribehlo Kvíko, ktoré si všimlo, že jeho kamarát niekam zmizol.
„Čo hľadáš, Peržinko?" spýtalo sa.
„Našu kaluž!" odpovedalo kuriatko. „Včera tu bola a dnes je preč!"
Kvíko sa poškrabalo za uchom. „To je čudné. Kam by mohla odísť?"
Našťastie sa práve objavila múdra sliepočka Kotkodáka, ktorá sa na nich usmievala.
„Dobré ráno, zvedavci," pozdravila ich. „Vidím, že ste objavili ďalšiu záhadu vody."
„Teta Kotkodáka!" zvolalo Peržinko. „Naša kaluž zmizla! Vieš, kam sa podela?"
Kotkodáka prikývla. „Vaša kaluž sa vyparila, Peržinko. Slnko ju zohralo a voda sa premenila na neviditeľnú paru, ktorá stúpla hore do vzduchu."
„Ale... ale to nie je možné!" protestovalo Peržinko. „Ako môže toľko vody len tak zmiznúť?"
„Voda nezmizla," vysvetlila trpezlivo Kotkodáka. „Len zmenila svoju podobu. Z kvapaliny sa stala plyn – vodná para – ktorú očami nevidíme. Táto para teraz pláva vo vzduchu okolo nás a možno sa z nej stanú mraky. A z mrakov potom opäť padá voda v podobe dažďa. Tomu hovoríme kolobeh vody v prírode."
Peržinko a Kvíko na Kotkodáku hľadeli s otvorenými ústami.
„Takže naša voda teraz lieta vo vzduchu?" spýtalo sa Kvíko neveriacky.
„Dá sa to tak povedať," prikývla Kotkodáka s úsmevom.
„A potom zase spadne na zem ako dážď a možno vytvorí novú kaluž?" spýtalo sa Peržinko.
„Presne tak," potvrdila Kotkodáka.
Peržinko sa zamyslelo a potom sa šťastne usmialo. „To znamená, že voda nikdy naozaj nezmizne, len stále mení svoju podobu a putuje z miesta na miesto!"
„Správne," pochválila ho Kotkodáka. „Voda je jednoducho zázračná."
A tak sa Peržinko naučilo nielen to, prečo je voda niekedy priehľadná a inokedy kalná, ale objavilo aj ďalšie tajomstvá vody – ako sa usadzujú rôzne čiastočky, ako fungujú filtre a dokonca aj to, že voda sa môže vypariť a premeniť na paru.
Od toho dňa, vždy keď pršalo, Peržinko s nadšením pozoroval vznikajúce kaluže a skúmalo všetko, čo sa v nich dialo. Stalo sa z neho ozajstné kuriatko-vedec, ktoré chcelo rozumieť všetkým tajomstvám prírody okolo seba.