V hlbokom, teplom a veselom svete, ktorý sa volal Filipkovo bruško, žila maličká, no veľmi dôležitá bytosť. Volala sa Žiarik. Nebola to obyčajná baktéria. Žiarik mal úžasnú schopnosť – vedel svietiť! Keď bol Filipko zdravý, jedol dobré veci a veľa sa smial, Žiarik žiaril ako malá hviezdička a celé Bruškové mestečko bolo zaliate jeho príjemným, zlatistým svetlom.
V tomto mestečku nebýval sám. Mal dvoch najlepších kamarátov. Prvým bola usilovná baktéria Trávenka. Bola to najväčšia odborníčka na spracovanie potravy. Keď Filipko zjedol niečo dobré, Trávenka a jej pomocníčky z toho vedeli vyrobiť energiu pre celé telo. Druhým bol odvážny Imúnik. Vyzeral ako malý rytier a jeho úlohou bolo strážiť Bruškové mestečko pred všetkým, čo by mu mohlo ublížiť.
„Ach, to je nádherný deň!“ tešil sa Žiarik a jeho svetlo sa spokojne rozlievalo pomedzi vysoké ružové veže, ktoré sa volali črevné klky. Vyzerali ako jemné prsty a pomáhali vstrebávať všetko dobré z jedla. Trávenka práve s radosťou triedila kúsky jablka a Imúnik si leštil svoj ochranný štít.
Zrazu sa však stalo niečo nečakané. Zhora sa začala rútiť zvláštna, lepkavá a presladená lavína. Boli to farebné cukríky, čokoláda a sladká malinovka, ktoré Filipko dostal na oslave u kamaráta. „Pozor! Cukrový útok!“ skríkol Imúnik, ale už bolo neskoro.
Sladká potopa zaplavila celé Bruškové mestečko. A s ňou prišli aj noví, veľmi hluční a neporiadni obyvatelia. Boli to Kyslíky – malé, zlostné baktérie, ktoré milovali cukor nadovšetko. Hneď ako ho zacítili, začali divoko tancovať, kričať a robiť neporiadok. Všetko, čoho sa dotkli, ostalo lepkavé a nepríjemné.
„Juchú! Viac cukru! Viac!“ jačali a strkali do každého, koho stretli. Žiarik s hrôzou sledoval, ako sa jeho krásne, pokojné mestečko mení na chaotické a špinavé miesto. Cítil, ako slabne. Jeho svetielko, ktoré bolo ešte pred chvíľou jasné ako slnko, začalo blikať a slabnúť. Čím viac Kyslíky vyčíňali, tým bol Žiarik bledší a smutnejší.
„Musíme niečo urobiť!“ povedala odhodlane Trávenka a schovala sa s kamarátmi za jednu z klkových veží. „Kyslíky nám ničia domov!“ „Idem na nich! Ukážem im, kto je tu pánom!“ zavelil Imúnik a chcel sa vrhnúť do boja. „Počkaj!“ zastavil ho Žiarik slabým hlasom. Jeho svetlo už bolo len malou, chvejúcou sa bodkou. „Je ich príliš veľa a sú plní energie z toho cukru. My sme slabí. Pozri na mňa, ledva svietim.“
Imúnik si povzdychol. Žiarik mal pravdu. Cítil sa unavený. Trávenka premýšľala. „Potrebujeme pomoc. Potrebujeme správne palivo, aby sme zosilneli. A potrebujeme niečo, čím tento neporiadok upraceme.“ „Ale čo to je?“ spýtal sa Imúnik.
Vtom sa vonku, v reálnom svete, ozval Filipkov hlas: „Mami, bolí ma bruško.“ Jeho maminka ho pohladila po hlave. „To bude z tých sladkostí, Filipko. Dáme si teraz niečo, čo tvojim dobrým baktériám pomôže.“
Netrvalo dlho a do Bruškového mestečka dorazila prvá pomoc. Nebola to sladká maškrta, ale niečo úplne iné. Bol to veľký, chrumkavý kus mrkvy. „Čo je toto?“ čudovali sa Kyslíky a s odporom sa od oranžového kúsku odtiahli. Cukor im chutil viac.
Ale Trávenka sa usmiala. „Deti, to je vláknina! Naša tajná zbraň!“ zvolala na ostatné dobré baktérie. „Je to tá najlepšia kefa na upratovanie a zároveň naša najobľúbenejšia pochúťka!“ Dobré baktérie, ktoré sa doteraz schovávali, opatrne vyliezli. Trávenka im ukázala, ako sa vláknina z mrkvy mení na úžasné kefy. Spoločne začali čistiť lepkavé steny klkových veží. Kyslíky protestovali, ale proti organizovanému upratovaniu nemali šancu. Poctivo drhli a jedli, a s každým kúskom vlákniny cítili, ako sa im vracia sila.
Imúnik zjedol tiež poriadnu porciu a jeho štít sa opäť zaleskol. Žiarikovo svetlo sa trošku zosilnilo, už neblikalo tak zúfalo. Ale stále to nebolo ono. Kyslíkov bolo stále priveľa.
Filipko vonku dopil pohár čistej vody a potom mu maminka priniesla biely jogurt s kúskami banánu. Čoskoro do Bruškového mestečka priplával hustý, biely oblak. Z neho začali vystupovať celé armády nových kamarátov. Boli to ďalšie dobré baktérie, takzvané probiotiká. „Zdravíme vás! Sme tu na pomoc!“ volali a hneď sa pustili do práce.
Imúnik zavelil a spolu s novými pomocníkmi začali jemne, ale dôrazne ukazovať Kyslíkom, kde je ich miesto. Nezačali bitku, len ich obklopili. Kyslíky, ktoré už nemali nový prísun cukru a ocitli sa v čistom prostredí plnom silných a zdravých baktérií, zrazu stratili svoju zlú náladu. Zistili, že robiť neporiadok už nie je žiadna zábava. Pekne sa zoradili a čakali, čo sa bude diať ďalej.
Keď Trávenka a jej tím všetko upratali a noví kamaráti z jogurtu zaujali svoje miesta, v Bruškovom mestečku nastal opäť pokoj a poriadok.
A Žiarik? Zhlboka sa nadýchol čistého vzduchu. Cítil, ako ním prúdi sila zo zdravej mrkvy a energia od nových priateľov z jogurtu. Jeho malé telíčko sa začalo napĺňať svetlom. Najprv to bola len iskrička, potom malý plamienok, a nakoniec zažiaril tak jasne a silno ako nikdy predtým!
Jeho zlaté svetlo zalialo celé Bruškové mestečko. Všetky dobré baktérie sa radostne smiali a tancovali. Filipko vonku pocítil, ako mu bolesť v brušku ustupuje. Zrazu mal opäť chuť hrať sa.
„Ďakujem vám, kamaráti,“ povedal Žiarik šťastne. „Spolu sme to dokázali.“ Imúnik hrdo zdvihol svoj štít. „Spolupráca a správne jedlo. To je základ víťazstva!“ Trávenka sa usmiala. „Presne tak. Každé jedlo je ako správa pre naše mestečko. A dnes sme dostali tú najlepšiu správu na svete.“
Od toho dňa Filipko vedel, že sladkosti sú fajn, ale iba občas. Oveľa radšej mal chrumkavú zeleninu, sladké ovocie a krémové jogurty. A vždy, keď si na nich pochutnával, predstavoval si, ako sa v jeho brušku rozžiari malá, statočná hviezdička menom Žiarik.
A čo myslíte vy, deti? Čo by dnes rozžiarilo vášho malého Žiarika najviac?