Hlboko pod zemou, v tichom a chladnom svete jaskyne, kde čas plynul inak ako na povrchu, sa diali veci pomaly a potichu. Vzduch voňal vlhkou hlinou a tajomstvom. Jediný zvuk, ktorý narúšal večné ticho, bolo jemné, pravidelné cinkanie: plink… plink… plink…
Do tohto pokojného sveta vletel jedného večera hosť, ktorý bol presným opakom všetkého v jaskyni. Bola to svetluška Žiarik. Žiarik bol netrpezlivý, plný života a energie. Preháňal sa nocou ako malá zlatá strela a všetko chcel vidieť hneď a zaraz. Nudil sa pri pohľade na mesiac, ktorý sa lenivo kotúľal po oblohe, a hnevali ho slimáky, ktoré sa vliekli, akoby mali všetok čas sveta.
„Rýchlejšie, rýchlejšie!“ bzučal si popod fúziky a hľadal nové dobrodružstvo. Zbadal tmavý otvor v skale a bez zaváhania vletel dnu.
„Haló! Je tu niekto?“ zavolal a jeho svetielko zalietalo po stenách jaskyne. Odhalilo trblietavé kryštály, ktoré vyzerali ako zamrznuté hviezdy. Žiarik bol nadšený. Lietal z jedného kúta do druhého, obdivoval tvary a farby, no po chvíli sa opäť začal nudiť. Všetko stálo nehybne.
Vtom si spomenul na zvuk. Plink… plink…
Zvedavo letel za ním, až kým nedorazil k miestu, kde zo stropu visela jediná, priezračná kvapka vody. Bola to Kvapka. Visela tam tak pokojne, akoby nad niečím hlboko premýšľala. Pod ňou, na dlážke jaskyne, rástol zo zeme malý kamenný kopček.
„Ahoj!“ zablikal Žiarik veselo. „Čo tu robíš? Prečo sa nehýbeš? Poď sa so mnou preletieť!“
Kvapka neodpovedala hneď. Jej hlas, keď sa konečne ozval, bol pomalý a tichý ako šepot vetra v skalných štrbinách. „Vítaj, malá iskra. Ja sa neponáhľam. Som tu.“
Žiarik sa zasmial. „Len si tu? To je predsa nuda! Ja za jeden večer obletím celú lúku, pozdravím sto kvetov a zatancujem si s ostatnými svetluškami. A ty tu len tak visíš?“
„Mám dôležitú prácu,“ odvetila Kvapka s pokojom, ktorý Žiarika ešte viac dráždil.
„Akú prácu?“ neveriacky krútil hlavou. „Nevidím, že by si niečo robila. Iba čakáš, kedy spadneš.“
„To je práve tá práca,“ vysvetlila Kvapka trpezlivo. „Čakanie, zbieranie a odovzdávanie. Predstav si, že som poštárka. Ale nenosím listy, ale oveľa menšie.“
Žiarik zvedavo naklonil hlávku. „Menšie ako listy? Čo to môže byť?“
„Neviditeľné zrnká kameňa,“ zašepkala Kvapka. „Kým sa dostanem až sem, putujem dlhú cestu cez skalu. Počas nej si do seba naberiem drobné čiastočky vápenca. Je to stavebný materiál pre tento palác.“
Žiarik zamrkal. Pozrel sa na lesklé steny a potom späť na Kvapku. „Ty staviaš jaskyňu?“
„Pomáham ju zdobiť,“ upresnila Kvapka. Zasvietila v nej drobná iskra, akoby sa usmiala. „Pozri sa dolu.“
Žiarik poslušne zletel nižšie a zamieril svoje svetlo na kamenný kopček pod Kvapkou. Teraz videl, že je mokrý a na jeho vrchu sa ligoce čerstvá stopa po vode.
„Každá kvapka, ktorá tu bola tisíce rokov predo mnou, priniesla svoje zrniečko a nechala ho tu, keď dopadla. Teraz som na rade ja. Keď sa pustím, zanechám tu svoj malý náklad. A po mne príde ďalšia a ďalšia. Kvapka ku kvapke, zrnko k zrnku. A za tisíce a tisíce rokov z tohto malého kopčeka vyrastie nádherný kamenný stĺp, ktorý sa spojí so stropom.“
A potom sa to stalo. Kvapka sa s tichým „plink“ odtrhla a dopadla presne na vrchol kopčeka. Žiarik mal pocit, že videl, ako sa kopček zväčšil, hoci vedel, že je to len zdanie. Na strope sa už tvorila ďalšia kvapka, ktorá začínala svoju pomalú púť.
Žiarik onemel. Nikdy by mu nenapadlo, že niečo také úžasné a veľké môže vznikať tak nesmierne pomaly. Zrazu sa jeho rýchly život plný okamžitých zážitkov zdal maličký a bezvýznamný.
„A ty, malá iskra?“ ozvala sa zrazu nová Kvapka zo stropu. „Tvoj život je taký rýchly a jasný. Ako to robíš, že tak krásne svietiš?“
Teraz bol rad na Žiarikovi, aby sa pochválil. Vypol hruď a jeho svetlo zažiarilo ešte silnejšie. „To je moje kúzlo! V brušku mám takú malú chemickú dielničku. Mám tam dve špeciálne látky, a keď chcem zažiariť, jednoducho ich zmiešam. A bác! Vznikne svetlo bez tepla. Volá sa to bioluminiscencia,“ povedal dôležito. „Používam ho, aby som si našiel cestu v tme alebo aby som sa rozprával s kamarátmi. Každé bliknutie je ako slovo.“
„Tvoje svetlo je nádherné,“ povedala Kvapka obdivne. „Ale netrvá dlho, však?“
Žiarik trochu posmutnel. „Nie, netrvá. Môj život je krátky. Možno len pár letných nocí. Preto sa musím ponáhľať, aby som všetko stihol.“
Pozrel sa na pomaly rastúci kamenný stĺp a potom na svoje blikajúce svetlo. A zrazu pochopil.
„Tvoja práca trvá tisícky rokov a vytvorí niečo, čo pretrvá veky,“ povedal potichu a s úctou. „Moje svetlo je tu len na okamih, ale prináša radosť a život práve v tejto chvíli.“
„Presne tak,“ súhlasila Kvapka a jej hlas znel ako tichá melódia. „Každý máme svoj vlastný rytmus. Tvoj je rýchly tanec svetla, môj je pomalá pieseň kameňa. Ani jeden nie je lepší alebo horší. Obidva sú potrebné a krásne.“
Žiarik sa s Kvapkou rozlúčil a vyletel z jaskyne von. Noc sa mu už nezdala nudná. Keď letel nad lúkou, stále sa ponáhľal, ale už inak. Všímal si kvety, ktoré sa na noc zatvárali, aj pavučiny, ktoré sa trblietali v mesačnom svite. Pochopil, že svet je plný rýchlych tancov aj pomalých piesní. A každá z nich má svoj zmysel.
A možno aj vy, keď budete nabudúce na niečo netrpezlivo čakať, si spomeniete na Kvapku a jej kamenný stĺp, ktorý rastie pomaličky, kvapku po kvapke, ale s istotou smeruje k nebu.