Malý modrý batôžtek Zipsík sa zhlboka nadýchol. Stál na chladnom kovovom pulte v obrovskej, hlučnej letiskovej hale. Všade okolo neho sa ozývalo cinkanie, pískanie a hlásenia z reproduktorov. Najviac zo všetkého sa však bál toho, čo ho čakalo. Priamo pred ním sa začínal dlhý čierny pás, ktorý sa hadil ako nekonečný had a strácal sa v tmavej diere v stene.
„Tak, a teraz ty, drobček,“ povedala milá pani a jemne ho postrčila. Zipsík sa zošuchol na pás. Cítil, ako sa pod ním pohol. Srdiečko mu búšilo ako zvonček na poplach.
„Pomoc! Unášajú ma!“ pípol potichu a pevne zaťal svoje zipsy. Pás sa pohyboval stále rýchlejšie. Zipsík zatvoril oči a čakal, čo sa stane.
Zrazu vedľa neho niečo s buchnutím pristálo. Bol to obrovský, tmavozelený kufor, celý oblepený nálepkami z miest, o akých Zipsík ani nesníval. Mal pevné kolieska a vyzeral veľmi múdro a skúsene.
„Ale, ale, koho to tu máme? Prvý let, čo?“ zahrmel hlboký, priateľský hlas.
Zipsík opatrne pootvoril jedno oko. „Á-áno,“ vyjachtal. „A bojím sa. Kam nás tento pás vezie? Stratím sa!“
Veľký kufor sa zasmial tak, že sa mu zatriasla rukoväť. „Nič sa neboj, maličký. Volám sa Koliesko a toto je moja stopätnásta cesta. Batožinové pásy poznám ako svoje vlastné vrecká. Drž sa pri mne a všetko ti ukážem.“
Zipsíkovi trochu odľahlo. „Naozaj? A vy viete, kam ideme?“
„Samozrejme!“ hrdo vyhlásil Koliesko. „Toto je začiatok najväčšieho dobrodružstva! Je to ako obrovské bludisko, ale s pravidlami. Pozri!“
Pás ich niesol do prvého tunela. Okolo nich sa mihali svetlá a počuli tiché bzučanie. Zipsík sa túlil ku Kolieskovi. Keď vyšli von, ocitli sa v gigantickej sále, kde sa krížili desiatky ďalších pásov. Vyzeralo to ako diaľnica pre batožinu. Kufre, tašky a batohy všetkých farieb a veľkostí sa presúvali rôznymi smermi.
„Juj, to je chaos!“ vyhŕkol Zipsík. „Ako vedia, kam má kto ísť?“
Koliesko sa usmial. „To nie je chaos, to je systém. A kľúčom je toto,“ povedal a jemne postrčil Zipsíkovu rukoväť, na ktorej bola prilepená biela nálepka s čiernymi pásikmi a písmenkami.
„Táto nálepka?“ čudoval sa Zipsík. „Veď je to len papierik.“
„To je ten najdôležitejší papierik na svete!“ vysvetlil Koliesko. „Volá sa to čiarový kód. Je to ako tvoje tajné meno. Keď prejdeme pod špeciálnym svetlom, prečíta si ho a hneď vie, do ktorého lietadla patríš. Každý z týchto pásikov znamená niečo iné. Je v tom zapísané mesto, kam letíš, aj číslo letu.“
Práve v tej chvíli sa blížili k veľkému oblúku, z ktorého vychádzalo červené svetlo. Z oblúka sa ozývalo tiché bzučanie.
„Č-čo je toto? Nejaké strašidlo?“ zašepkal Zipsík.
„Ale kdeže. Tomuto hovorím Veľké oko,“ zasmial sa Koliesko. „Je to skener. Vidí nám až do brucha, aby sa presvedčil, že v sebe nenesieme nič nebezpečné. Napríklad fľašu s vodou alebo nožnice. Je to preto, aby sme všetci bezpečne doleteli. Pozri, nič to nerobí.“
Prešli pod oblúkom a naozaj sa nič nestalo. Zipsík si vydýchol. Už sa tak nebál. Začínalo sa mu to páčiť. Pozoroval, ako sa niektoré kufre oddeľujú na iné pásy.
„Aha! Tamten ružový kufrík odbočil!“ zvolal.
„Presne tak,“ prikývol Koliesko. „Jeho čiarový kód mu povedal, že jeho lietadlo čaká na inej strane. Každý máme svoju vlastnú cestu.“
Priblížili sa k ďalšej križovatke pásov. Zrazu sa vedľa Kolieska vysunula malá mechanická páka a jemne ho postrčila na vedľajší pás, ktorý smeroval doprava.
„Jaj! Oddeľujú nás!“ skríkol Zipsík.
„Nič sa nedeje! To je správne!“ zakričal na neho Koliesko, kým sa vzďaľoval. „Môj kód povedal, že letím do Paríža! Tvoj ťa zavedie presne tam, kam máš! Uvidíme sa v lietadle, kamarát!“
Zipsík mu zamával svojou rukoväťou a s novou odvahou pokračoval sám. Už vedel, že nie je stratený. Pás ho isto a bezpečne niesol ďalej. Prešiel ešte jedným krátkym tunelom a zrazu sa jeho cesta skončila. Zošmykol sa po malej šmykľavke a mäkko pristál na vozíku, kde už čakalo niekoľko ďalších tašiek a batohov.
Obzrel sa a s radosťou zistil, že na vedľajšom vozíku, ktorý smeroval k tomu istému lietadlu, stál jeho nový kamarát Koliesko a veselo na neho žmurkal.
Zipsík pochopil. To, čoho sa tak bál, nebol strašidelný chaos, ale úžasný, premyslený systém, kde mal každý svoje miesto a svoj cieľ. Usmial sa. Už sa nemohol dočkať, kedy vzlietnu.
A ktovie? Možno keď nabudúce poletíte na prázdniny, spomeniete si na Zipsíka a jeho cestu. A pozriete sa na nálepku na svojom kufri s vedomím, že drží v ruke tajnú mapu k veľkému dobrodružstvu.