V teplej a bezpečnej peňaženke pána Juraja bolo vždy rušno. Bývali tam papierové bankovky, ktoré si šepkali príbehy o dlhých cestách, lesklé mince, čo cinkali pri každom kroku, a dokonca aj fotka usmiatej pani Jurajovej. No najväčší rozruch robili dve platobné karty.
Prvou bol Čipko. Bol to moderný mladík, celý lesklý a pyšný na svoj malý zlatý štvorec na prednej strane. Volal ho svoje „zlaté srdiečko“. „Moje srdiečko je ako malý mozog!“ chválil sa každý deň. „Všetko vie, všetko si pamätá a platí rýchlosťou blesku. Len pípne a je to!“
Druhou bola Prúžka. Bola o niečo staršia, no stále veľmi elegantná. Na chrbte mala tmavý, tajomný pásik, ktorý volala svoj „čarovný pásik“. „Pípanie je pre netrpezlivých,“ hovorievala s pokojom. „Nič sa nevyrovná tomu elegantnému potiahnutiu. Švih! A nákup je zaplatený. Je to osvedčená klasika.“
Čipko sa len zasmial. „Klasika? Si len starý pásik s magnetickým písmom. Ja som budúcnosť! Mám v sebe šifry a kódy, som oveľa bezpečnejší!“ „Možno,“ odvetila Prúžka pokojne, „ale ja fungujem takmer všade. Aj v malom stánku s novinami, kde o tvojom zlatom srdiečku ešte ani nepočuli.“ Takto sa hádali každý deň. Ostatní obyvatelia peňaženky ich už len s povzdychom počúvali.
Jedného dňa sa pán Juraj vybral na veľký nákup do nového, žiarivého supermarketu. Čipko sa v peňaženke celý nadchol. „Teraz uvidíš, Prúžka! Toto je moje kráľovstvo! Samé moderné terminály, ktoré milujú moje zlaté srdiečko!“
Pri pokladnici pán Juraj vytiahol peňaženku a jeho prsty zamierili rovno na Čipka. Čipko hrdo vystrčil svoj zlatý štvorec. Pani pokladníčka ho vložila do terminálu. Čipko čakal na víťazné „PÍP!“. Namiesto toho sa však ozvalo len smutné, krátke „tüt-tüt“. Na obrazovke zasvietil červený nápis: CHYBA SPOJENIA. „Skúsim to ešte raz,“ povedala pani pokladníčka. Znova ho vložila dnu. A znova len „tüt-tüt“. Čipkovi sa jeho zlaté srdiečko od hanby takmer roztopilo. Budúcnosť zlyhala!
Pán Juraj sa ponáhľal, tak nechal nákup tak a zamieril do malého obchodíka na dedine, kde chcel kúpiť aspoň chlieb a mlieko. Prúžka v peňaženke pocítila svoju šancu. „Vidíš? Niekedy je lepšia stará, dobrá istota,“ pošepkala Čipkovi, ktorý sa tváril, že ju nepočuje.
V malom obchodíku stál na pulte staručký terminál. „Teraz je rad na mne,“ potešila sa Prúžka. Pán Juraj ju vytiahol a podal predavačke. Tá ju vzala a skúsila potiahnuť cez čítačku. Nič. Skúsila to znova, trochu rýchlejšie. Zase nič. Čítačka bola zaprášená a jej drážka ošúchaná rokmi používania. Jej čarovný pásik bol ako kniha, ktorú nikto nevedel prečítať. Teraz sa hanbila aj Prúžka. Obaja, moderný Čipko aj osvedčená Prúžka, sedeli v peňaženke ticho ako pena. Ani jeden z nich neuspel.
„A tvoj pásik je už len spomienka na minulosť!“ zamrmlal Čipko. „Tvoj čip je asi príliš zložitý pre tento svet!“ odvrkla Prúžka.
Ich hádka by možno pokračovala, keby pán Juraj nezastavil na vlakovej stanici, aby si kúpil lístok z automatu. Bol to zvláštny automat. Mal dierku pre čipové karty aj štrbinu na potiahnutie tých magnetických. „Tak, aspoň jeden z vás musí fungovať!“ pomyslel si pán Juraj a vytiahol Čipka. Skúsil ho vložiť, no dierka bola niečím upchatá. Nejaká malá omrvinka bránila zlatému srdiečku spojiť sa s automatom.
Skúsil teda Prúžku. Chcel ju potiahnuť, no štrbina bola zaseknutá. Niekto pred ním ju asi použil neopatrne. Pán Juraj si povzdychol. „Tak nič, budem musieť použiť hotovosť.“ Vytiahol starú desaťeurovú bankovku. Tá sa na obe karty len múdro usmiala a zašušťala: „Vidíte, deti? Keď zlyhá technika, starý dobrý papier to istí.“
V tej chvíli si Čipko a Prúžka uvedomili, že hádky im nepomôžu. Sú v tom spolu. „Môj problém bola omrvinka,“ povedal ticho Čipko. „Moje zlaté srdiečko potrebuje čistý a pevný kontakt. Je to ako keď sa dvaja kamaráti chytia za ruky. Nesmie medzi nimi nič byť.“ „A moja čítačka bola zaseknutá,“ pridala sa Prúžka. „Môj čarovný pásik musí prejsť plynulo a rovno, ako sánky po snehovom kopci. Akákoľvek prekážka ho zastaví.“
Zrazu pochopili. Nie sú nepriatelia. Každý má len iný spôsob práce a iné podmienky, ktoré potrebuje. „Vieš čo?“ povedal Čipko. „Možno nie je dôležité, kto je modernejší.“ „A možno ani to, kto funguje na viacerých miestach,“ doplnila ho Prúžka. „Dôležité je, že každý máme svoju úlohu a občas potrebujeme trochu pomôcť.“
Pán Juraj, skôr než zaplatil bankovkou, ešte raz pozrel na automat. Všimol si omrvinku v dierke pre čip. Silno do nej fúkol a omrvinka vyletela von. Potom prstom opatrne pohýbal zaseknutou časťou na čítačke a tá s cvaknutím povolila. Skúsil vložiť Čipka. „PÍP!“ ozvalo sa veselo. Platba prešla. Lístok bol kúpený.
Cestou domov bolo v peňaženke príjemné ticho. Čipko a Prúžka sedeli vedľa seba a cítili sa ako kamaráti. Zistili, že svet je dosť veľký pre obe technológie, pre zlaté srdiečka aj čarovné pásiky. A že najlepšie je, keď si navzájom rozumejú.
A čo vy, deti? Keď budete nabudúce s rodičmi v obchode, skúste si všimnúť, ako platia. Počujete víťazné „PÍP!“ alebo elegantné „ŠVIH!“? Každý zvuk rozpráva iný príbeh, príbeh o spolupráci a o tom, že na svete je miesto pre každého.